Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Faktory, ktoré formujú hnev a jeho zvládanie
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom.
Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“... „reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“...„viem, že si z toho smutný“...„vidím, že sa ti to nepáči“... Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať.
2./ Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
3./ Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
4./ Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Vekové obdobia a prirodzené vzorce vzdoru
MUDr. Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede. Kde sa tieto strašné záchvaty zúrivosti berú a prečo? Väčšinou takýto záchvatov príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Ukážte deťom hranice, ale milujte ich. Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od temperamentu, charakteru, osobnosti, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky. Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Ako predísť vzdoru a zvládnuť každodenné konflikty
Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku. Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte!
Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia. Praktické tipy, ako zamedziť záchvatom zlosti: Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
Je dobré, keď deti spoznávajú svoje emócie a ešte lepšie je, keď ich do istej miery dokážu aj ovládať. Pomôcť im pri tom môžu aj rôzne aktivity. Deti by mali pochopiť, že je úplne prirodzené, ak cítia širokú škálu emócií. Ak sa stane niečo zlé, je v poriadku, ak pre to smútia. Smútenie je vlastne súčasťou procesu hojenia. To ale neznamená, že má dieťa uviaznuť v zlej nálade. Rodičia by mali dieťaťu vysvetliť, že existujú spôsoby, ako sa dá vyrovnať s emóciami a že existujú zdravé spôsoby, ako sa môže upokojiť, potešiť, ako si môže zlepšiť náladu, a to aj úplne samo bez pomoci rodičov alebo kamarátov.
Praktické stratégie na upokojenie a rozvíjanie sebazvládania
- Rozvíjajte sebauvedomenie dieťaťa: naučte rozpoznávať varovné príznaky hnevu (teplo v tvári, búšenie srdca, stiahnutie svalov).
- Vytvorte kufrík alebo súbor aktivít na zlepšenie nálady: hudba, kreslenie, plastelína, dychové cvičenia, krátke prestávky na dýchanie.
- Diskutujte o emóciách: rozprávajte sa s dieťaťom o tom, čo ho trápi, čo mu robí radosť a čo ho znepokojuje. Spolu hľadajte riešenia.
- Urobte zo zvládania hmly a hnevu hru: používajte hry a hravé prístupy, aby dieťa pochopilo, že zvládanie emócií môže byť aj zábavné.
- Budujte hranice s láskou, jednotnosťou a jasnými dôsledkami: dieťa potrebuje vedieť, čo sa očakáva a čo nasleduje po porušení pravidiel.
Predškoláci a dohliadanie na zlosť: konkrétne cvičenia a postupy sú uvedené v texte vyššie a zahŕňajú aj techniky ako „zastalo a ovoňalo pizzu“ alebo tvorbu „bubliniek“ pri dýchaní, ktoré pomáhajú telo upokojiť sa a zmeniť stav mysle.
Tipy na komunikáciu a praktické postupy pri vzdore
- Možnosť voľby: ponúknite dieťaťu výber (dozvedieť sa, čo preferuje) namiesto priameho prikazovania. Čím jednoduchší výber, tým lepšie pre dve až tri možnosti podľa veku dieťaťa.
- Pýtajte sa namiesto rozkazov: používajte otvorené otázky, ktoré zapália frontálnu kôru dieťaťa a povzbudia k uvažovaniu a rozhodovaniu.
- Povedzte Stop namiesto Nie a namiesto varovania vysvetľujte problém: jasné a konkrétne opisovanie situácie a ponúknutie alternatívnych možností pre bezvýznamné riziká.
- Buďte hraví: používanie humoru, premeny predmetov na hracie role a hry pomáha deti zapojiť sa do spolupráce bez nátlaku.
- Popíšte čo vidíte: opísanie situácie bez kritiky pomáha dieťaťu lepšie pochopiť, čo sa deje, a navádza na spoluprácu.
Miesto trestov v období vzdoru zamerajte sa na positive a na to ako dieťa spolupracuje. Dvojfázový prístup spočíva v tom, že najprv dáte dieťaťu možnosť vybrať a až potom, ak neposlúcha, pristúpite k potrebnému vysvetleniu a presmerovaniu. Rodičia by mali byť konzistentní a empatickí, aby dieťa mohlo budovať svoje zručnosti zvládania emócií a sebauvedomenia.
Aktivity a cvičenia na domáce použitie
- „Zastav a očuchaj pizzu“: krátke dýchacie cvičenia pri nástupe hnevu.
- „Bubliny“: pomalé dýchanie a vytváranie bublín na vizualizáciu uvoľnenia.
- Krátke vizuálne popisy situácií, ktoré dieťa potrebuje zdieľať s rodičom, bez obviňovania.
- Slovný opis situácie namiesto kritiky: namiesto „neudržal si vodu“, povedzte „vidím, že si vylial mlieko“ a ponúknite riešenie.
