Strach. Aj keď sa rodičia snažia z plných síl, dôverne ho pozná každé dieťa. Nepomôže zákaz strašidelných rozprávok či filmov - odkiaľ sa v deťoch vzal? Strach si vždy nájde cestu, preto je dôležité akceptovať fakt, že k normálnemu vývoju jednoducho patrí. Metód či prístupov, ako ho drobcovi pomôcť zvládať, je hneď niekoľko. Keď sa vám zdôverí, určite nereagujte smiechom! V opačnom prípade môže mať problém s vyjadrovaním vlastných emócií a pocitov, naruší sa však aj vzájomná dôvera dieťa - rodič. Ak za vami váš potomok chodí po radu, láskavé objatie, vysvetlenie či kvôli strachu, berte to ako dobrý znak. Byť na blízku svojmu dieťaťu je totiž to najdôležitejšie.
Veľmi rozšírený je najmä u malých detí. Ide o prirodzenú reakciu na niečo nové - prostredie, ľudia. Vedie k nemu nedostatok informácií, na ich získanie preto treba čas. Najčastejšie sa u detí vyskytuje s nástupom do škôlky, kedy sa všetky zaužívané rituály menia, stretáva sa s novými detičkami v neznámych priestoroch, kde trávi väčšinu dňa. Vedzte, že týmto procesom si prechádza množstvo jeho vrstovníkov. Odlúčenie je kapitolou samou o sebe. Kým niektoré deti maminu či otcovu neprítomnosť ani neregistrujú, iné sa od nich nepohnú ani na krok. Psychológovia uvádzajú, že sa zvykne prejavovať okolo druhého roka veku a označujú ju za tzv. separačnú úzkosť. Dobrou správou je, že s nástupom do škôlky sa stráca. Vy sa však potrebujete vzdialiť ešte skôr - nie všetky nákupy, rodinné oslavy či návštevu lekára môžete absolvovať s drobcom.
Pociťujú ju už štvor - päťročné deti. Znepokojuje ich predstava, že ich rodičia niekedy zomrú. S podobným strachom bojujú však aj dospelí, čo je pochopiteľné. Dobrou správou je, že postupom času sa prirodzene učíme s podobnými obavami zaobchádzať, spracovávať ich a zvládať tak, aby nás neobmedzovali v bežnom živote. Ich podoby v detskej predstavivosti môžu byť rôzne - ježibaba, zlí škriatkovia, duchovia či fantastické príšery. Určite si od svojho drobca z času na čas vypočujete farbistý opis toho, ako niekto z nich stojí za dverami, leží pod posteľou alebo číha v skrini. Porozprávajte sa s ním a snažte sa o vysvetlenie. Obrňte sa trpezlivosťou, pýtajte sa na detaily. Niekedy pomôže aj to, ak drobca požiadate o nakreslenie strašidla.
Až do škôlkarského veku vnímajú svet prevažne zrakom. Niet sa čo čudovať, keď sa v noci spustí plač či krik - dieťa je dezorientované a vystrašené. Dobrým pomocníkom preto sú drobné svetielka, ktoré svietia počas celej noci. Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. Strach v pozitívnom zmysle je znak toho, že dieťa začína chápať svet a spôsob, akým funguje. Snaží sa pochopiť, čo to preň znamená. Časom a skúsenosťami samo príde na to, že veci, ktoré sa zdajú strašidelné, nakoniec také strašidelné nie sú.
Strach môže spôsobiť veľa trápenia, a to nielen deťom a dospievajúcim, ale, samozrejme, aj ich rodičom. Niektoré deti a mládež prežívajú intenzívnejší a rušivejší strach, čo môže byť v konečnom dôsledku poškodzujúce pre ich psychiku. Napríklad dieťa, ktoré nechce byť bez matky, bude prežívať pravdepodobne to isté, čo prežívajú dospelí, keď sú bez osoby, ktorú nadovšetko milujú. Bude uvažovať - čo, ak sa vám niečo stane, keď ste od nich preč? Tieto pocity sú zdrvujúce. Zdesenie a paniku u dieťaťa môže spôsobiť aj na prvý pohľad úplne banálna záležitosť, stačí, ak je citlivejšie alebo má zlú skúsenosť. Dieťa, ktoré sa bojí balónov, prežíva pri prasknutí balóna desivú paniku. Je to hrozný pocit, našťastie rýchlo prejde a malý tvor sa postupne naučí hrať s balónom tak, aby nepraskol.
O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny (spánok, rodinné výlety, chodenie do školy, stravovanie, priateľstvá). V tom prípade je vhodné porozprávať sa pediatrom a nájsť pre dieťa vhodného terapeuta. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra. V dnešnej uponáhanej dobe plnej nečakaných nástrah číha na detskú psychiku množstvo hrozieb. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov. Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu (strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život), ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť. Strach z hlasných zvukov, strach zo všetkého, čo môže preťažiť ich citlivé zmysly (búrka, vysávač, mixér, fén, prasknutie balónov, siréna, prudký pohyb, príliš rýchle položenie).
Strach z oddelenia od matky a strach z cudzích ľudí sú bežné v prvom roku života. Okolo druhého roku života sa objavuje druhá separačná úzkosť, ktorá súvisí s tým, že rodičov vidia podstatne menej často ako predtým a do ich životov vchádza viac cudzích ľudí. Strach z tmy, z príšer a zo živlov tiež patrí medzi časté detské obavy. Niekedy dieťa nerozozná rozdiel medzi fantáziou a realitou, čo môže viesť k strachu zo všetkého, čo videlo v televízii či filme. Strach z kostýmov, duchov a zlodejov sa často objavuje v období, keď predstavivosť dosahuje maximum.
Deti v období 6 až 8 mesiacov už rozpoznávajú rozdiel medzi známymi a neznámymi tvárami. Predstavivosť je v tomto veku bohatá a môže viesť k strachu z neznámych vecí. Strach z tmy sa objavuje aj v skorom detstve, pretože temnota pôsobí desivo a deti si vytvárajú vlastné vysvetlenia. Druhá separačná úzkosť nastáva, keď rodičov vidia menej často a stretnú sa s väčším počtom cudzinov. Strach z choroby a smrti je tiež bežný u mladej generácie a vyvíja sa s vekom. Sociálna úzkostná porucha a sociálna fóbia sa môžu objaviť najmä medzi 8. a 15. rokom, kedy dieťaťa znepokojuje odmietnutie alebo negatívne hodnotenie inými ľuďmi. Ak si dieťa špeciálne vyžaduje oporu pri sociálnych situáciách, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc, pretože tieto obavy môžu súvisieť aj so šikanovaním.
- Komunikujte s dieťaťom a pýtajte sa na to, čoho sa bojí, prečo a čo by mu pomohlo.
- Postupné zoznamovanie a vysvetľovanie, využitie médií a kolektívu môže pomôcť prekonať iracionálne obavy.
- Uvedomte si, že niektoré strachy sú prirodzené a potrebné pre vývoj; cieľom je pomôcť dieťaťu ich zvládnuť bez extrémnych reakcií.
- Keď strach zasahuje denné aktivity, vyhľadajte odbornú pomoc u pediatra, psychológa či psychológa pre deti.
- Podporte dieťa empatiou, pokojom a jasnou rečou, aby pochopilo, že ste pri ňom a rozumiete mu.
Riešenia a praktické postupy pre rodičov
Komunikujte s dieťaťom pokojne a empaticky. Pomenujte pocit strachu a hovoríte o ňom pomaly a jasne. Pomôže to prepojiť emócie s racionálnym myslením dieťaťa a umožní mu lepšie zvládať návaly strachu.
Ak dieťa potrebuje odpočinok od silných zvukov alebo pôsobí citlivo na určité podnety, navrhujte mu postupné vystavenie sa stimulom v kontrolovanom prostredí. Napríklad pri hlučných prístrojoch skúste pomaly znižovať ich časté používanie alebo nahradiť tichšími variantmi. Pri cudzích ľuďoch buďte s dieťaťom a umožnite mu kontakt s ďalšími ľuďmi postupne, napríklad v prítomnosti blízkej osoby.
ÚZKOSŤ: Ako vzniká a ako ju prekonať (3 AKČNÉ KROKY)
Je dôležité, aby ste dieťaťu ukázali, že svet môže byť bezpečný, aj keď je novým alebo neznámym prostredím. Môže pomôcť kresba alebo maľba strašidiel, aby dieťa vyjadrilo svoj strach a mohol ju rodič spoločne s dieťaťom interpretovať.
Pri výraznej úzkosti alebo fóbiách zvažujte návštevu pedopsychiatra. Dôležité je nebagatelizovať príznaky a včasné vyhľadanie odbornej pomoci, najmä ak obavy zasahujú do spánku, stravovania, vzťahov alebo školských výkonov. Odborná podpora môže zahŕňať terapiu zameranú na zvládanie úzkosti, rodinnú terapiu alebo špecifické techniky, ktoré pomáhajú dieťaťu zvládať obavy v reálnych situáciách.
Deti často napodobňujú emócie rodičov. Ak rodičia pôsobia príliš ustráchaní alebo zhadzujú svoje obavy, dieťa môže tieto vzory prevziať a obavy ešte viac prehĺbiť. Naopak, pokojný a otvorený prístup pomáha vzniku dôvery a znižuje vnútornú nepohodu dieťaťa.
Podpora spoločného času, hry a spoločných aktivít môže posilniť vzťah a znižovať pocit osamelosti v čase, keď dieťa bojuje so strachom. Pri rozhovoroch je užitočné využiť konkrétne cvičenia, ako napríklad kreslenie tvárí s rozličnými výrazmi alebo rôzne hlasové tóny na rozvoj emocionálnej jasnosti a komunikácie.
V online prostredí a médiách hľadajte aj vzory, ktoré ukazujú, že ostatné deti sa tiež boja a že sa postupne naučia tieto obavy zvládať. Dôležité je, aby rodič ostal v tejto situácii kľudný a poskytol dieťaťu bezpečný priestor na zdieľanie a učenie sa zvládať emócie bez strachu zo zlyhania.
Praktická ukážka: čo povedať dieťaťu, keď sa bojí
Pomenovanie pocitu: „Zľaklo si sa.“
Uistenie: „Som tu s tebou.“
Vysvetlenie: „Toto nie je nebezpečné, skúsme spolu zistíme, čo to spôsobilo.“
Podpora odvahy: „Pozrime sa na to spolu a nájdeme spôsob, ako to zvládnuť.“
Vzorový plán pre týždeň
- Deň 1: Identifikácia strachu spolu s dieťaťom a zdieľanie pocitov v jemnej forme.
- Deň 2: Malá expozícia s dôrazom na bezpečnosť (napr. krátke stretnutie s cudzincom v prítomnosti rodiča).
- Deň 3: Aktivity zamerané na rozpoznávanie emócií a výber tichého a hlasného hlasu pri komunikácii.
- Deň 4: Kresba alebo vymyslenie „strašidla“ a jeho premena na niečo neutrálne alebo smiešne.
- Deň 5: Spoločný relax a posilnenie vzťahu pred spaním, aby dieťa cítilo bezpečie.
Aj keď sa rodičia často boja, že strach u detí je známkou slabosti, opak je pravdou: strach ako súčasť vývoja pomáha dieťaťu pochopiť svet a rozvíjať zručnosti zvládať nové situácie. so správnou podporou a vedením môže dieťa rásť so zdravým vzťahom k svetu a k sebe samému.