Strach je pocit, ktorý zažívajú deti aj dospelí. Je prirodzenou súčasťou vývinu každého dieťaťa. Keď dieťa zažíva strach, jeho mozog mu dáva informáciu o tom, že je v ohrození. Tým ho strach motivuje chrániť sa. V mozgu sa nachádzajú rôzne časti, ktoré sa aktivujú v prípade strachu. Jednou z nich je amygdala fungujúca ako alarm. Čelný lalok je časťou mozgu, ktorá kontroluje situáciu. V prípade nebezpečnej situácie spomínané dve časti mozgu vedú boj o to, ktorá vyhrá. Ak vyhrá amygdala, dieťa bude vystrašené. Deti sa boja, lebo sa vyvíjajú, a boja sa, lebo to majú naučené.
Súvisí to s rozvojom mozgu - vnímaním, interpretovaním a chápaním vecí a udalostí, ktoré deti obklopujú. V druhom prípade ide o to, že dieťa napodobňuje svojich rodičov a bojí sa toho, čoho aj rodičia. Môžu za to „zrkadlové neuróny“ v mozgu. K bežným detským strachom patria strach z hlučných zvukov, rýchleho priblíženia a straty fyzickej podpory v prvom polroku života dieťaťa. Bábätká medzi 7. a 12. mesiacom sa typicky boja cudzích ľudí. Šesť- až dvanásťročných detí sa môže zmocniť hrôza zo zlodejov, z toho, že im niekto ublíži, že ich niekto potrestá, hrôza zo zlyhania v škole. Spôsob, akým sa dieťa naučí čeliť strachu v detstve, určí spôsob, ako mu bude čeliť v dospelosti.
Pomenujme pocit dieťaťa. V krátkej oznamovacej vete oslovíme strach dieťaťa („zľaklo si sa“, „bojíš sa“, „si vystrašené“). Vyjadríme tým to, že mu rozumieme a chápeme ho. Uznáme, že sa cíti naozaj vystrašene. Ak chceme svoje dieťa podporiť, mali by sme sa vžiť do jeho kože (empatia), malo by cítiť našu blízkosť a úprimný záujem byť mu oporou. Pomenovanie pocitu pomôže dieťaťu zvládnuť nepríjemný pocit a zmierniť ho. Hovorme pokojne a empaticky so svojím dieťaťom o tom, čo ho vystrašilo - ako sa v danom momente cítilo a čo videlo. Tým, že so svojím dieťaťom hovoríme o strachu, pomáhame mu prekonať ho.
V jeho mozgu totiž práve vďaka nám budú pravá a ľavá hemisféra spolu komunikovať a „racionálny mozog“ presvedčí „emocionálny mozog“, že sa nemá čoho báť. V okamihu, keď sa naše dieťa zľakne, najčastejšie a automaticky vyslovíme vety ako: „Veď to nič nie je. Nemáš sa čoho báť. Už si veľký, nemôžeš sa báť. Si predsa chlapec, máš byť odvážny.“ Presviedčame dieťa, že sa nemá čoho báť, hoci ono v danom momente prežíva strach. Týmito reakciami nechtiac učíme deti, aby nedôverovali svojim pocitom - svojej intuícii a svojmu telu.
Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. Strach v pozitívnom zmysle je znak toho, že dieťa začína chápať svet a spôsob, akým funguje. Snaží sa pochopiť, čo to preň znamená. Časom a skúsenosťami samo príde na to, že veci, ktoré sa zdajú strašidelné, nakoniec také strašidelné nie sú. Strach môže spôsobiť veľa trápenia, a to nielen deťom a dospievajúcim, ale, samozrejme, aj ich rodičom. Niektoré deti a mládež prežívajú intenzívnejší a rušivejší strach, čo môže byť v konečnom dôsledku poškodzujúce pre ich psychiku.
Napríklad dieťa, ktoré nechce byť bez matky, bude prežívať pravdepodobne to isté, čo prežívajú dospelí, keď sú bez osoby, ktorú nadovšetko milujú. Bude uvažovať - čo, ak sa vám niečo stane, keď ste od nich preč? Tieto pocity sú zdrvujúce. Zdesenie a paniku u dieťaťa môže spôsobiť aj na prvý pohľad úplne banálna záležitosť, stačí, ak je citlivejšie alebo má zlú skúsenosť. Dieťa, ktoré sa bojí balónov, prežíva pri prasknutí balóna desivú paniku. Je to hrozný pocit, našťastie rýchlo prejde a malý tvor sa postupne naučí hrať s balónom tak, aby nepraskol.
O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny (spánok, rodinné výlety, chodenie do školy, stravovanie, priateľstvá). V tom prípade je vhodné porozprávať sa pediatrom a nájsť pre dieťa vhodného terapeuta. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra. V dnešnej uponáhľanej dobe plnej nečakaných nástrah číha na detskú psychiku množstvo hrozieb. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov. Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu (strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život), ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť.
Strach z hlasných zvukov, zo všetkého, čo môže preťažiť citlivé zmysly, a zo separácie od matky sú bežnými javmi. Deti v rôznych vekových kategóriách prežívajú odlišné typy strachov: strach z tmy, zo zranenia, zo zlyhania v škole, zo sociálnych situácií či zo smrti. V období puberty sa objavujú aj strachy zo sociálnych interakcií a zo straty kontroly nad vlastným životom. Dôležité je, že rodičia nereagujú prehnane a zamestnajú empatiu, aby dieťa cítilo bezpečie.
Infografika uvádza základné typy detských strachov v jednotlivých vekových fázach a ich možné riešenia, spolu s odporúčaním vyhľadať odbornú pomoc pri podráždeneij alebo pretrvávajúcej úzkosti.
Ako pomôcť dieťaťu zvládnuť strach zo zotmene
Udržiavať konzistentný večerný režim a rutiny pred spaním (kúpeľ, čítanie, tiché počúvanie hudby) na ukľudnenie a prípravu na spanie.
Vyberať knihy a príbehy, v ktorých postavy prekonávajú strach, aby dieťa videlo konkrétne príklady odvahy.
Deti nezastrašovať a nevyľakať priamymi poznámkami: „Už si veľký, nemal by si sa báť.“ Dôraz na empatiu a otvorenú komunikáciu.
Poskytnúť „magický“ alebo ochranný predmet na pocit bezpečia, ale zároveň dbať na to, aby sa dieťa príliš naň neupínalo.
Postupné zatemňovanie izby a vhodné osvetlenie - jemné svetlo, ktoré dokonale nezaslepí vizuálny kontakt a zároveň znižuje úzkosť.
Dbajte na farby stien a dekorácie, ktoré pôsobia upokojujúco (mäkké modré, zelené alebo pastelové tóny).
Udržiavať tichú a pohodlnú teplotu v spálni (optimálne okolo 18-22 °C) a zabezpečiť poriadok, aby sa v noci nevytvárali zbytočné tienisté zákutia.
Otvoriť komunikáciu o obavách dieťaťa, dovoľovať dieťaťu vyjadriť pocity a diskutovať o tom bez odsúdenia. Potom poskytnúť uistenie: „Som tu s tebou.“
Postupné konfrontácie s vecami, ktoré dieťaho vystrašujú (napr. ukazovať obrázky psov, nechať dieťa sledovať, ako iné deti hladkajú psa) a stavať na pozitívnych skúsenostiach.
Poznať ťažké okamihy a v prípade dlhodobej alebo intenzívnej úzkosti vyhľadať odbornú pomoc: pediater, psychológ alebo pedopsychiater podľa potreby.
V období rôznych strachov je dôležité uvedomiť si, že strach je prirodzenou súčasťou vývinu a že rodičia by mali dieťaťu poskytovať podporu, láskavosť a trpezlivú komunikáciu. Byť na blízku dieťaťu a neignorovať jeho pocity je kľúčové pre budovanie dôvery a pre to, aby sa dieťa naučilo zvládať svoje obavy bez toho, aby sa z nich stala vážna fóbie.
Rozšírené poznámky a prípadové poznámky
Deti sa učia napodobňovaním, a preto je dôležité, aby rodičia sami neprejavovali nadmernú úzkosť. Keď rodičia zdieľajú svoje obavy s dieťaťom, môže to posilniť strach. Namiesto toho treba ukázať cestu k tomu, ako zvládať obavy, a poskytnúť dieťaťu stabilný prístav a citlivú pozornosť. Spoločné riešenie problémov a otvorená komunikácia môžu výrazne znižovať intenzitu strachu a podporovať zdravý vývoj.
Okrem bežných strachov existujú aj špecifické prípady ako sociálna úzkostná porucha a agorafóbia, ktoré si vyžadujú odbornú pomoc. Deti s týmito problémami potrebujú profesionálnu podporu a systematické postupy na zvládanie sociálnych situácií a strachu z názorov iných ľudí. V takých prípadoch je dôležité zistiť spúšťače a prispôsobiť terapiu potrebám dieťaťa.
Proč váš strach z přibírání na váze ve skutečnosti nesouvisí s váhou
Príručky a odporúčania pre rodičov
- Deti potrebujú otvorenú komunikáciu a porozumenie, nie trest alebo zosmiešňovanie ich pocitov.
- Postupné vystavovanie sa obave s primeranou podporou zníži riziko rozvoja fóbie.
- Rituály a pravidelné aktivity môžu pomôcť znížiť úzkosť - napríklad spoločne kresliť strach a premeniť ho na menej strašidelnú podobu.
- Pri dlhodobejších problémoch je vhodné kontaktovať odborníka a zvoliť si vhodnú terapiu pre dieťa.