Deti sa často správajú spôsobom, ktorému ich rodičia nerozumejú. A v mnohých prípadoch sa za tým v skutočnosti nič neskrýva. Existujú však situácie, keď to má hlbší význam. Psychológ vysvetľuje, prečo sa malé deti tak ľahko vžijú do role svojej mamy alebo otca. Nejde totiž len o zvedavosť a objavovanie sveta. Na prvý pohľad nevinné správanie, ako je obúvanie rodičovských topánok, skrýva prekvapivé vysvetlenie. Nie je to len hra, ale aj dôležitý krok v procese objavovania vlastnej identity a budovania rodinných väzieb.
Prečo deti rady nosia topánky svojich rodičov?
Malé deti sú prirodzní pozorovatelia a napodobňovači. V prvých rokoch života sa učia najmä sledovaním a opakovaním. Jedným z najčastejších prejavov u detí vo veku od dvoch do piatich rokov je skúšanie topánok rodičov. Psychológ a odborník na vzdelávanie Javier de Haro v rozhovore pre španielsky denník „El Confidencial“ vysvetľuje, že ide o jednoduchý akt, ktorý však zahŕňa zložité vývojové procesy. Deti, ktoré si obúvajú topánky rodičov, spájajú v tomto správaní tri základné prvky: „túžbu objavovať, napodobňovanie a symbolickú hru“.
V období dvoch až troch rokov sú deti vo fáze intenzívneho objavovania. Obúvaním topánok mamy či otca nielen napodobňujú dospelých, ale symbolicky sa stávajú súčasťou ich rolí. Je to moment, keď dieťa prechádza z vnímania seba ako „dieťaťa“ k predstavám o sebe ako o „dospelom“. Takáto forma hry podporuje budovanie pocitu identity. Deti sa učia, kým sú, a začínajú chápať rozdiely medzi sebou a dospelými okolo nich. Tento jednoduchý akt zároveň posilňuje aj emocionálne puto s rodičmi. De Haro zdôrazňuje, že napodobňovanie vytvára u detí pocit príslušnosti, rozvíja empatiu a sociálne zručnosti.
Správanie detí, ktoré si obúvajú topánky rodičov, nie je len prejavom detskej zvedavosti. Je to aj spôsob budovania vzťahov a vzájomného porozumenia. Napodobňovaním dospelých sa deti učia, ako fungovať v spoločnosti, ako čítať emócie druhých a ako sa prispôsobiť rôznym spoločenským rolám. Podobné správanie možno pozorovať aj v iných oblastiach rodinného života. Už od útleho veku deti absorbujú vzory správania, ktoré neskôr prenášajú do svojich vzťahov s rovesníkmi a dospelými. Preto je dôležité, aby si rodičia uvedomovali svoju úlohu ako prvých učiteľov a sprievodcov.
Filiálna terapia a uvedomenie si hraníc
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier. Pozrela som si, o čom filiálna terapia je, a chcela som pochopiť, ako sa dá hra využiť na spracovanie detských emócií. Bola to pre mňa neprebádaný terén. Zároveň je o mne dobré vedieť, že som veľmi demokraticky a liberálne nastavený človek a sloboda dieťaťa je pre mňa zásadná hodnota. Práve tu som však tápala - ako tú slobodu uchopiť v praxi tak, aby ju dieťa cítilo, a zároveň aby sme mali jasné pravidlá spolupráce a nebolo to celé len neriadené lietanie bez hraníc.
Dieťa začalo viac vzdorovať, objavovali sa nekontrolované hysterické plače a ja som sa v tých chvíľach cítila stratená. Išla som do toho s cieľom nájsť spôsoby, ako mu pomôcť zvládať toto citlivé obdobie bez neustáleho zakazovania, „nonono“, a už vôbec bez kriku. Hovorila som si, že je ešte malý, že mám čas. Dnes už viem, že keby som tieto informácie mala pokojne aj o rok skôr, bolo by to veľké plus. Má dva roky.
Čo ti kurz dal? Pomohlo mi to upevniť môj demokratický prístup k výchove a hlavne mu dať jasný rámec. Chcem, aby z neho vyrástol zodpovedný človek s veľkou mierou sebalásky a sebakontroly, čo najmenej závislý - ideálne úplne nezávislý - od hodnotenia iných. Chcem, aby sa vedel rozhodovať a aby chápal dôsledky svojich rozhodnutí. Aby bol spokojný a vnútorne stabilný. Toto všetko sú veci, ktoré úzko súvisia s nastavením v hlave. A to zasa veľmi súvisí s tým, ako sa k sebe správame každý deň a ako sa k nám správali, keď sme boli deti. To, čo nám rodičia opakovane hovoria, sa do nás zapisuje natrvalo a často podľa toho konáme, reagujeme a rozhodujeme sa. Vnímala som to ako obrovskú zodpovednosť - a zároveň ako niečo, čím sa dá dieťa aj úplne zbytočne poškodiť.
Dalo mi to istotu, že dnes už viem, čo s ním robím: Emócie nechcem zastavovať, ale spracovať. Nechcem ich potláčať, chcem mu pomôcť ich zvládať. Ak sa má naučiť regulovať emócie, musím mu to ukázať. V náročných situáciách dnes viem, že to ustojím. Viem, čo sa mu pravdepodobne deje v hlave, rozumiem mu viac. Neustále si kladiem otázku, čo skutočne potrebuje a čo ho vnútorne trápi. Už to nezľahčujem. Viem, že aj na pohľad banálne a absurdné situácie vyvolávajú skutočné, silné emócie. Dieťa nevie, že „o chvíľu to prejde“.
Praktické zistenia a návody pre rodičov
Pevnosť, zásadovosť a konzistentnosť v pravidlách. Predtým som nevedela, ako pravidlá nastaviť, ako na nich trvať a ako zvládnuť odpor, ktorý nevyhnutne príde. Dnes viem, že odpor je normálny. Plač je normálna reakcia. A som na to pripravená. Neuhýbam ani pri plači. Nemusím byť prísna ani kričať, ale keď niečo poviem, platí to. Má veľa slobody a vie, čo smie a za akých okolností. Očakávam krútenie sa, skúšanie hraníc, plač - to však neznamená, že pravidlá nebudú akceptované. Vytrvalá pevnosť dieťaťu prospieva. Keď vidí, že rodič neuhne, že hranice sú jasné a stabilné, necíti chaos. Postupne lepšie chápe pravidlá aj ich predvídateľnosť. A keďže pravidlá bude stretávať celý život, časom pochopí, že dohoda je lepšia než boj. A presne to chceme - spolupracujúce dieťa.
Zreálnenie očakávaní. Prehnané očakávania sú cesta do pekla. Je kľúčové vedieť, v akom vývinovom štádiu dieťa je a čo je schopné nielen urobiť, ale aj pochopiť. Často očakávame racionalitu príliš skoro. Chceme, aby „už poslúchalo“, aby „pochopilo“, hoci na to ešte nemá kapacitu. Chcieť od ročného dieťaťa ospravedlenie je nezmysel - dvojročnému vysvetľovať, že nemá chodiť v topánkach po kuchyni, je zbytočné - ale dokáže pochopiť, že topánky zostávajú na chodbe. Keď opakujeme, čo smie, mozog to prijíma lepšie než nekonečné zákazy. To mi umožnilo výrazne znížiť množstvo „nie“.
Spôsob komunikácie. Uvedomila som si, ako veľmi deti zahlcujeme otázkami. Očakávame okamžité odpovede, nenecháme im čas. Dnes viem, ako komentovať deň, pomenúvať činnosti a emócie, utvrdzovať ho v tom, čo cíti - bez hodnotenia, bez posudzovania, bez vlastných projekcií. Máme chvíle komentovania, chvíle vysvetľovania, učenia sa nových slov. Nemám potrebu ho neustále vypočúvať, inštruovať, opravovať alebo mu pomáhať, keď o to nestojí.
Hra ako terapia
Dôležité zistenie bolo, že ako rodič môžem byť dieťaťu terapeutom. Ak sa s ním hrám určitým spôsobom a dám mu priestor spracovať zážitky hrou, veľmi mu to pomáha. My dospelí sa potrebujeme vyrozprávať, deti sa potrebujú vyhrať. Voľná hra, rolové hry, kreatívne aj agresívne hry dnes vnímam úplne inak. Bola som veľmi proti zbraniam v herni - dnes už chápem, prečo tam majú svoje miesto, a viem, ako vytvoriť bezpečný priestor na uvoľnenie emócií.
O dieťati a vzťahoch
Že dieťa je úplne normálne, že sa správa tak, ako sa správa. Mojou úlohou nie je ho zastavovať - okrem situácií, ktoré ohrozujú život alebo majetok. Deti nie sú malí dospelí. Ich chápanie sveta je úplne inde. Sú neistí, nevedia, čo ich čaká, a preto im pomáha predvídateľnosť. Nie som zástankyňou tvrdých režimov, ale dnes viem, že istá štruktúra im dáva bezpečie. Fascinujúce pre mňa bolo zistenie, že skutočne racionálne uvažovanie prichádza až okolo 10-12 rokov. Emócie prežívajú oveľa intenzívnejšie. Aj keď sa nám zdajú absurdné, sú pre nich skutočné. Sú pomalšie, sústredia sa na jednu vec, často nás „nepočujú“. Nevedia reagovať adekvátne - a to je v poriadku. Naučia sa to.
Vzťahy a vzdelávanie
Že menej hovoriť, menej radiť, menej hodnotiť je často viac. Niekedy netreba riešiť problém, stačí pochopenie, súcit, spolupatričnosť. Tieto princípy by sa mali učiť už na základnej škole a rozvíjať aj na strednej. Filiálna terapia je najmä o pochopení - o tom, ako reagovať tak, aby to druhému pomohlo. Vo svojom okolí veľmi často stretávam mamičky s detičkami, ktoré nemajú ešte ani dva mesiace, ale už majú na tej drobnučkej nôžke “riadne”, hlavne štýlové topánočky. Nohy nie sú len na chodenie. Majú obrovské množstvo schopností, ktoré sa ale naším životným štýlom a aj nosením topánok často strácajú a zanikajú.
Keď sa dieťatko narodí, veľa vecí vníma cez dotyk. Koža dieťaťa na koži maminky dieťa upokojuje, dáva mu pocit bezpečia a istoty. V tomto rannom detstve majú nožičky aj úchopovú funkciu. Pri snahe chytiť veci rukou sa aktivuje aj úchop na nohách. Týmito pohybmi si aktivuje svalstvo a pomaly formuje tvar nohy, klenby. Preto je ideálne, aby dieťa už od narodenia bolo dopriate byť často bez oblečenia, aby mohlo hmatom spoznávať seba a okolitý svet. Ideálne by bolo ponožky a uzavreté dupačky dávať čo najmenej. Dôvodom je, že v tesnom oblečení nohy a prsty nemajú priestor, môžu objavovať svet a prstíky sú tlačené k sebe, čo môže byť zárodkom deformít na nožičkách.
Dôvodom prečo to tak robiť je, že v tesnom oblečení nohy a prsty nemajú priestor, nemôžu objavovať svet a prstíky sú v nich tlačené k sebe, čo môže byť zárodok prvých deformít na nožičkách. Postupne ako dieťa napreduje vo vývine, je potrebné, aby bolo čo najviac bosé, v kontakte so zemou, a rôznymi povrchmi, aby sa učilo správne našľapovať, vyrovnávať nerovnosti, aby sa mohla tvarovať klenba aktívnou prácou svalov. V pevných topánkach to nie je nohe dostatočne umožnené. Videla som veľa detí s veľkými pevnými topánkami, ako sa pokúšali zo sedu začať štvornožkovať a dosť dlho im trvalo, kým sa cez tie topánky vôbec dostali na štyri alebo si v takýchto topánkach nevedeli správne čupnúť do hlbokého drepu.
Rodičia, ktorí svojim deťom takéto topánky obúvajú, si možno iba neuvedomujú to, že detská noha je úplne iná ako noha dospelého človeka. Keď sa dieťa narodí, kosti, väzy a svaly v jeho nožičke nie sú ešte také pevné ako v dospelosti a nemajú takú silu. Až dospievaním a rastom tieto nožičky získavajú konečnú silu a pevnosť. Ak teda dať niečo na nohu ako ochranu pred zimou a chladom, tak ponožky alebo capačky - sú vhodné a pružné.
Výber topánok a ich vplyv na motoriku
Časté zakopávanie u detí môže mať viacero príčin, pričom najčastejším problémom býva nesprávna voľba topánok. Výber kvalitnej, správne padnúcej obuvi je preto zásadný pre zdravý pohyb dieťaťa. Zakopávanie u detí je otázka, ktorá znepokojuje množstvo rodičov na celom svete. Sledovať dieťa, ako sa s radosťou hrá, behá po dome či na ihrisku, je prirodzené, no občas - po niekoľkýkrát - môže dieťa spadnúť. Dôvodov môže byť viacero: vývinové, centrálne nervové, hypermobility kĺbov, alebo únava. Starostlivý výber a pravidelná výmena obuvi sú základom. Topánky by sa mali kontrolovať minimálne každé 2-3 mesiace, často však už po jednom raste potrebujú väčší pár. Podporujte prirodzený pohyb - chôdza naboso doma, po tráve, piesku či štrku, stimuluje svaly nôh a zlepšuje stabilitu. Detská fyzioterapia môže v prípade pretrvávajúcich problémov pomôcť odhaliť jemné poruchy pohybového aparátu.
So zrakom súvisia aj pády: ak dieťa zle vidí, horšie odhadne vzdialenosť a môže zakopávať častejšie. Najdôležitejším signálom je vždy správanie dieťaťa. Ak je radostné a v pohybe sa teší, občasné zakopnutie rieši úsmevom. Ak je padanie časté, bolestivé alebo spôsobuje strach z pohybu, je čas hľadať príčinu. Správny výber topánok je kľúčom k radostnému detstvu plnému bezpečných a stabilných krokov. Pri zhoršenom probléme neváhajte vyhľadať odborníka.
Biológia, psychika a sociálne prostredie
Psychológia aj patopsychológia sú vedné disciplíny, ktoré majú spoločného menovateľa - štúdium ľudskej psychiky. Psychológia dieťaťa vychádza z vývinovej psychológie, ktorá sa zaoberá jednotlivými vývinovými štádiami. Významnou osobnosťou v tejto oblasti bol Jean Piaget. Na Slovensku existuje Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, ktorý vydáva časopis Psychológia a patopsychológia dieťaťa. Pojem patopsychológia môžeme nahradiť aj pojmom psychológia postihnutých. Biológia a psychika človeka spolu úzko súvisia a so sociálnym prostredím veľmi vplývajú na zdravotný stav človeka.