Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách ako šieste dieťa rodiny evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny rodenej Jurenkovej. Narodil sa do neľahkých podmienok, keďže rodina vychovala do dospelosti deväť detí a otec snažil sa poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie napriek nedostatku prostriedkov. Otec Pavol bol okrem kazateľského povolania aj človekom s bohatou knižnicou a národným nadaním, čo sa odrážalo na výchove Milana a jeho súrodencov.
Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine, kde ho učil slovenský národovec Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Štefánik najlepším žiakom košarištianskej školy. Otec ho potreboval posunúť na strednú školu, a preto musel sa dôkladne naučiť maďarsky, aby mohol študovať v štátnych školách Uhorska. Už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína, aby sa pripravil na strednú školu.
Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave (vtedajšom Prešporku). Tu študovali aj jeho bratia Igor a Pavel. Na lýceu bol výborne prospešný; učil ho iba Ján Kvačala, pretože lýceum bolo už pomaďarčené. Medzi jeho obľúbených profesorov patril matematik Ferdinand Hirschmann a triedny profesor Samuel Markusovszky. Za vynikajúce výsledky získal jednorazové Telekiho štipendium a tu spoznal aj svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú. Po maturite sa rozhodol pokračovať štúdiom v Prahe na technike, odbor stavebné inžinierstvo.
V Prahe pôsobil spolok Detvan, kde bol hlavnou osobou medik Vavro Šrobár. Z Detvanu získal Štefánik štipendium od Českoslovanskej jednoty. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolok ev. akadikov Jeroným a spolok Radhošť spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom. Bol hlasistom a stúpencom myšlienok T. G. Masaryka, ktorý bol v tej dobe riadnym profesorom Karlovej univerzity. V marci 1898 sa stal tajomníkom spolku Detvan.
V roku 1900 nastal v jeho živote zlom - otec vyhnal Štefánika z domu po prudkej roztržke počas prázdnin. Na jeseň sa vrátil späť do Prahy, odišiel zo štúdia na technike a zapísal sa na odbor astronómia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. S otcom sa nakoniec uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu. Na jeseň 1901 sa stal predsedom spolku Detvan a v nasledujúcich rokoch získaval nové kontakty a skúsenosti.
V roku 1902 odišiel na letné semestrálne štúdium do Zürichu a po návrate opäť pokračoval v Detvane. V roku 1903 začal Vavro Šrobár vydávať Hlas a neskôr Umelecký hlas; Štefánik mu pomáhal pri redigovaní a tiež písal do realistického Času pravidelné úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktoré mali informovať českú verejnosť o Slovensku a upozorňovať na maďarizáciu. Ako predseda Detvana odišiel na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma a navštívil Luhačovice, Pavla Blahu, Jaroslava Golla a Jaroslava Vrchlického. Počas posledného ročníka na univerzite sa venoval štúdiu naplno a obhájil dizertačnú prácu Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea, s čím 12. októbra 1904 získal titul doktora filozofie.
Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž, kam dorazil 28. novembra 1904. Začiatky boli ťažké, no pomohol mu Vavro Šrobár získať pôžičku a Štefánik sa snažil dostať medzi Camilla Flammariona a Julesa Janssena, na ktorých vtedy myslel ako na svojich vzorov. V Paríži sa zoznámil s českou študentkou Mariou Neumanovou a rýchlo sa stal súčasťou skupiny českých umelcov, ako sú Bohumil Kafka, Otakar Španiel, Ludvík Strimpl, Tomáš František Šimon a ďalší. Po apríli 1905 prišiel do Paríža Janssen a Štefánik ho navštevoval na Meudonskej hvezdárni, kde podnikal výpravy na Mont Blanc a inde. V roku 1906 uverejnil sedem vedeckých prác a získal uznanie v parížskom vedeckom svete.
Neskôr, na konci roka 1906, dostal poverenie viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Po návrate získal Janssenovu cenu, no v roku 1907 nastali zdravotné problémy a bol prevezený do Chamonix na liečenie. Snom bolo vybudovať vlastné observatórium, no finančné ťažkosti to znemožnili. V tom čase mu významnou oporou bol senátor Émile Chautemps a neskôr zorganizoval výpravu do severnej Afriky. Začiatkom roku 1910 dostal novú príležitosť: Tahiti na pozorovanie Halleyho kométu; 27. apríla 1911 pristála loď v Papeete. V roku 1912 bol poslaný na Brazíliu a neskôr sa vrátil do Paríža a na Košariská. V roku 1913 mu zomrel otec a Štefánik sa plánoval usadiť na Tahiti, no dostal poverenie Francúzskej vlády sústrediť sa na vybudovanie telegrafickej siete a meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch.
V marci 1914 Štefánik podstúpil operáciu žalúdka vo Švajčiarsku a po zotavení nastala prvá svetová vojna. Toto obdobie odráža jeho smerovanie k oslobodeniu Slovákov a spolupráci s Čechmi. Po nástupe do vojenskej leteckej školy v Chartres 11. apríla 1915 získal diplóm pilota a hodnosť desiatnika a pôsobil na západnom fronte v peruti MF 54. Svojim prieskumným letom a zavádzaním meteorologickej služby sa zviditeľnil, zároveň však usiloval o vznik samostatnej česko-slovenskej jednotky. S haváriou lietadla pri Niši a následnou žalúdočnou chorobou sa jeho život opäť čiastočne zastavil, avšak priateľstvo a pomoc kamarátov mu umožnili pokračovať v jeho diele.
Po návrate do Paríža ho zoznámila hrabina de Jouvenel s najvyššími francúzskymi politikmi, a tak Štefánik presadzoval vytvorenie spoločného česko-slovenského štátu. V februári 1916 vznikla Národná rada českých krajín (Conseil national des Pays Tchèques), neskôr Československá národná rada, ktorej predsedom bol Masaryk a podpredsedami Štefánik a Durich, generálnym tajomníkom Beneš. Rada zjednotila zahraničné čo aj domáce odboje a začala organizovať česko-slovenské vojsko v zahraničí. Štefánik sa venoval aj propagácii osamostatnenia a získavaniu podpory pre spoločný štát medzi Dohodou a medzinárodnou verejnosťou.
Jeho diplomatické a vojenské aktivity viedli k podpisu Dekrétu o vytvorení česko-slovenskej armády vo Francúzsku 16. decembra 1917 a neskôr k uznaniu čs. armády v zahraničí. Štefánik spolupracoval s Janinom, Benešom a Masarykom, a po nástupe do Talianska v roku 1918 sa zameral na ďalšie rozvíjanie česko-slovenskej armády a korenenie diplomatických vzťahov. 4. mája 1919 zomrel pri havárii lietadla neďaleko Ivanky pri Dunaji, čo ukončilo jeho významné, no relatívne krátke pôsobenie na domácej i medzinárodnej scéne. Jeho odkaz zahŕňa úsilie o nezávislosť Slovákov a Čechov, európsku myšlienku a víziu spoločného štátu, ktorý mal vyústiť do stabilnej a spolupracujúcej stredoeurópskej medzery medzi kultúrami.
Hlavné momenty detstva a formovania
- Štefánikov otec, Pavel Štefánik, viedol rodinu s dôrazom na vzdelanie a národnú identitu; domáca knižnica a národný duch formovali mladého Milana.
- Prvé školské roky v Košariskách a neskôr v Šamoríne, kde sa musel naučiť maďarsky, aby mohol pokračovať v stredoškolskom štúdiu.
- Na lýceu v Bratislave získal štipendia a prvé lásky, čo podporilo jeho intelektuálny a kultúrny rozvoj.
- V Prahe sa zapojil do spolku Detvan, stal sa jeho predsedom a etabloval sa ako hlasný obhajca slovenskej kultúry a protimaďarizácie.
- Jeho študijné obdobia prepojil s Masarykovou filozofiou a jeho rýchlym vzostupom v akademickej a vedeckej oblasti, čo ho pripravilo na medzinárodné pôsobenie a diplomatické aktivity počas Prvej svetovej vojny.
Detstvo Milana Štefánika je tak spojením tradičného rodinného zázemia, výrazného vzdelanostného prostredia a raných politických názorov, ktoré ho nasmerovali k významnému európskemu objavu a oblikovaniu česko-slovenskej zahraničnej politiky. Ako svedectvo textov a portrétov zozbieraných v literatúre a kronikách 19. a 20. storočia, jeho mladosť predstavuje kľúčovú časť pradávneho príbehu, ktorý formoval osudy Slovákov a Čechov vo svetovom meradle.
146. výročie narodenia M. R. Štefánika
„Každý veľký muž bol raz chlapcom“ - tento motív sprevádza celej jeho život, od detských hviezd nad Bradlom až po diplomatické návštevy na politických špičkách Európy. História ponúka množstvo dôkazov o tom, ako mladý Štefánik svojim vzdelaním a mravnými zásadami vplýval na európsku politiku a na vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov.