Vo svojom rodnom meste má vlastnú lavičku. JURAJ BAČA (35) spomína na osudové chvíle, ktoré prežil v Galante. Hoci kvôli práci býva v Bratislave, do Galanty cestoval, aby dal hlas svojim kandidátom a kandidátkam v tohtoročných spojených regionálnych voľbách.
Stretávame sa v tento deň v neogotickom kaštieli v Galante, ktorý patrí medzi jeho srdcové miesta. Iba na skok je základná škola, ktorú navštevoval. Je to ďalšie miesto, ktoré v jeho živote zohralo kľúčovú úlohu.
Maďar z Galanty - „Lavička, ktorá nesie moje meno, sa nachádza práve pri základnej škole na Štefánikovej ulici, ktorú som navštevoval, a to ma veľmi teší. Verím, že hlavne moje skvelé učiteľky si na lavičke z času na čas oddýchnu. Hoci sa to v mojich časoch nenosilo, do školy som chodil veľmi rád a bavilo ma byť aj slušným.“ s úsmevom spomína dnes úspešný herec.
Jeho školské časy však neboli až také ideálne, ako by sa na prvé počutie mohlo zdať. Dnes urastený a vyšportovaný Juraj v detstve bojoval s komplexmi. „Stávalo sa, že ma spolužiaci niekedy odsúvali, pretože som bol iný.“
Juraj ako dieťa chorľavel, bol neduživý, bledý, chudý, nízky. Na dôvažok sa narodil v auguste, bol v triede najmladší. „Trpel som rôznymi alergiami, častými angínami. Keď som mal šestnásť rokov, vyzeral som ako ako desaťročný žiak. V osemnástich mi tipovali vek trinásť rokov. Mal som pocit, že som schytal všetko to najhoršie. S obdobím dospievania sa totiž spája aj problematická pleť a ja som bol samé akné.“
Skúška ohňom prišla, keď sa rodičia rozhodli, že Juraj bude nasledovať brata a študovať na matematickom gymnáziu v Bratislave. „Býval som na chlapčenskom internáte. Nebol som vysoký dva metre ako niektorí moji spolužiaci ani som nemal široké ramená. Naopak, bol som malý, chudý a na dôvažok ma zaškatuľkovali ako Maďara z Galanty.“
Článok pokračuje na následujúcej strane.
Silná facka
Juraj úprimne priznáva, že prvé dva roky na internáte preplakal. „Bol som taká citlivka. Dnes to viem oceniť, pretože pri hereckej práci je dôležité vedieť, čo sú emócie. Vtedy to však bolo náročné obdobie. Hľadal som si miesto v chlapčenskej partii, doslova som o to miesto bojoval. Musel som byť šikovný a diplomat a s každým byť zadobre, to bola jediná šanca, ako prežiť. Naučil som sa umeniu vychádzať s ľuďmi. Na internátnej izbe som býval s chlapcami zo Záhoria. Vládli tam veľké boje, ja som bol ten, kto chladil vášne. Zmierňoval som vzťahy. Nemám rád násilie a vybojovanie si pozície bitkami a násilím.“
Napriek trápeniu, ktoré prežíval, dnes hovorí, že išlo o dôležitú etapu v jeho živote. „Človek si sám musí nájsť miesto v živote, nikto to za vás nespraví, som za túto lekciu vďačný. Ako 15-ročný som opustil rodné hniezdo, keď som prišiel na internát, akoby som dostal facku. Naša mama je veľmi starostlivá, mňa aj brata až priveľmi chránila. Lenže človek musí dostať facku od života, popáliť sa, spadnúť, rozbiť si koleno. Taký je život. Čím viac sa to bude odďaľovať, tým bude tá facka silnejšia.“
Juraj zmužnel, zosilnel, nabral svaly aj vďaka tomu, že intenzívne športoval. Mal vtedy devätnásť rokov. „Lenže môj proces fyzickej premeny veľmi úzko súvisel s psychikou. Dospel som vnútorne, prejavilo sa to aj na mojom tele.“
Hanbil som sa - Na otázku, či sa jeho rodné mesto Galanta spája aj s jeho prvou vážnou známosťou, Juraj s úsmevom hovorí: „Prvá galantská láska sa nekonala, veď ako som vtedy vyzeral… Najväčšie lásky sa odohrávali interne, iba v mojej hlave, nikto o nich nevedel, hanbil som sa. Raz som poslal list spolužiačke, bol som však taký pobláznený, že som zabudol kúpiť známku, jej otec musel zaplatiť, aby list mohli prebrať. Písal som básne, kreslil som, v mysli som prežíval krásne príbehy, ale všetko bolo tajné. Na pekné veci som si počkal, zažil som ich, až keď som to dokázal oceniť.“
Juraj v spomienkach na detstvo opisuje, aký mal nabitý program, rodičia ich s bratom vozievali na krúžky, on sa venoval futbalu, tenisu, basketbalu, nemčine, angličtine. Galanta je vlastne predovšetkým jeho rodina. Juraj s veľkou úctou hovorí o otcovi. „Nikdy som nezažil, že by si otec v piatok alebo sobotu vyšiel s kamarátmi do krčmy na pivo. Všetko robil pre rodinu. Brigádoval, mal dve zamestnania, aby sme každý rok pre moje alergie mohli cestovať na dovolenku k moru do vtedajšej Juhoslávie."
Zažil som trému - Mama ich zase viedla k náboženstvu a vodila ich do kostola. Juraj Bača patrí k tým verejne známym osobám, ktoré sa otvorene hlásia k viere. „Naša mama veľmi skoro prišla o svoju mamu. Keď jej zomrela, mamina si uvedomila, koľko vecí sa jej nestihla spýtať, že vlastne ani nevie, ako navariť nedeľňajšiu polievku. Starú mamu, nagymamu, som nezažil, mama nás však učila, že sa k nej môžeme priblížiť cez vieru. Keď som v živote neistý, modlím sa a som presvedčený, že nás všetkých stráži. Viera je jediná istota v mojom živote, na ktorú sa môžem spoľahnúť. Pred veľkými koncertmi, konkurzmi či dôležitými rozhodnutiami si na nagymamu vždy spomeniem a zrazu sa vnútorne upokojím, lebo viem, že na to nie som sám.
V puberte však prišlo obdobie vzdoru, kostol ma nebavil, dával som prednosť skejtbordu a bicyklu. Mama to tolerovala, do ničoho ma nenútila. Cestu späť som našiel vďaka hudbe. Na gitare som vedel hrať iba pár akordov, napriek tomu ma brat inšpiroval, aby som hrával v kostole. Juraj a jemu podobní ľudia dokonca založili tradíciu a v Galante každoročne organizovali charitatívne koncerty. Z roka na rok malo toto podujatie väčší cveng a na juhozápad Slovenska prišli pre dobrú vec spievať umelci a umelkyne zvučných mien, napríklad Sisa Sklovska či Nela Pocisková. „Tie charitatívne koncerty boli pre mňa prvé verejné vystúpenia. Zažil som trému aj stuhnuté prsty, keď som hral na gitare.“
Keď je reč o Jurajovej rodine, práve k rodičom „odkladá“ svoje psy, keď musí kvôli práci cestovať. Príbeh Niki a Popíka pripomína rozprávku s dobrým koncom. Obaja sú najdúsi. Niki Juraj našiel na čerpacej stanici pohonných látok zanedbanú a vyhladenú. Išlo o psiu tuláčku bez domova. Naložil ju do auta, ujal sa jej, dokonca už spolu účinkovali aj v českom filme. Dobrých skutkov však nikdy nie je dosť. „Dnes mám doma čierno-bielu psiu dvojicu. Na ceste v okolí Nových Zámkov mi takmer do jazdnej dráhy vošiel malý čierny pes, kráčal si po stredovej čiare. Zastal som, naložil som ho do auta a odviezol k veterinárovi. Dúfal som, že sa iba niekomu stratil, hoci bol veľmi zanedbaný, špinavý, a že podľa čipu nájdeme majiteľa. Lenže nemal žiadny čip, a tak ostal u mňa. Popík má asi jeden rok, od hladu jedával aj malé kamienky, vylomil si preto dolné predné zuby. Nikinka sprvoti na nového psieho člena rodiny žiarlila, ale dnes sa už spolu hrávajú.“
So Sašou - Keď vypukla pandémia, umelci a umelkyne boli zrazu bez práce, Juraj našiel východisko práve v rodnom meste. „Vždy ma to ťahá do Galanty. Možno tu skončím nastálo.“ Pre kovid sa zatvárali divadlá, rušili sa kultúrne podujatia, Juraj sa vtedy spojil so svojou rodáčkou Sašou Vávrovou. „Saša sa dvanásť rokov venuje dogdancingu. Špecializuje sa na individuálny heelwork. Nedávno na majstrovstvách Európy získala striebornú medailu, čo je doposiaľ najväčší úspech pre Slovensko v tejto športovej disciplíne. Je to osobnosť, odborníčka, vie si poradiť aj s problémovými psami. Je úspešná vo svete, v Galante niektorí ani netušia, že tu máme takú medzinárodne uznávanú odborníčku.“
Spolu vymysleli projekt o Robinovi, edukačné filmy s dlhosrstým nemeckým ovčiakom boli vo verejnoprávnej Slovenskej televízii najúspešnejšie v rámci detského vysielania. „Saša má skvelé výsledky. Podarilo sa jej vycvičiť aj filmového psa, čo vôbec nie je jednoduché. Aj DuchoňProjekt, v rámci ktorého má herec Juraj Bača v rodnom meste vlastnú lavičku s menom a informáciami o doterajšej kariére, je dielom terajšieho primátora Petra Koleka. Spolu s občianskym združením Templars Slovakia v meste osadili lavičky, ktoré nesú mená ešte žijúcich osobností. Výnimku urobili napríklad pri zosnulom spevákovi Karolovi Duchoňovi (†35). Spevácka ikona sedemdesiatych rokov vyrastala v Galante, keď mal Karol Duchoň dvanásť rokov, jeho rodičia sa odsťahovali.
