Jedného dňa, keď dieťa trošku podrastie, vezme do ruky kúsok tehly, ceruzku alebo kriedu a začne čmárať.

Tak ako celý duchovný rozvoj dieťaťa aj vývin jeho prirodzeného nadania vyjadrovať sa kresbou je závislý od sociálneho prostredia, v ktorom dieťa žije. V priaznivých okolnostiach detská kresba predchádza všetkými štádiami svojho zákonitého rozvoja v zázračnej jednote s potrebami citovej aj rozumovej evolúcie. Prvý záujem o kreslenie po papieri, môže dieťa prejaviť veľmi zavčasu, len čo je schopné funkčnej špecifickej manipulácie s predmetmi: začiatkom druhého roka svojho života. Spolupráca oka a ruky vstúpi do hry o niekoľko mesiacov neskôr, a vtedy už môžeme hovoriť o začiatkoch detského kreslenia k týmto začiatkom kresby sa dieťa dostáva približne v šestnástom až dvadsiatom druhom mesiaci života. Prvé kresby dieťaťa, po tom, ako už funkčne berie do ruky ceruzku alebo kriedu a svoje kresby aspoň trochu zrakovo kontroluje, sú obyčajne kmitavým pohybom šikmých čiar črtaných jedným ťahom sprava doľava alebo naopak, približne v päťdesiat stupňovom uhle. Pripomína to akýsi seizmografický zápis, zaznamenáva všetko okolo seba. Vtedy už dieťa spravidla strieda uhol kmitania priečnych čiar a čmára vo všetkých smeroch, pričom prerušuje jednosmernosť kmitania, a tak svoje obrazce zauzľuje, no čo je najdôležitejšie, začína ich navzájom oddeľovať a izolovať. Oddeľuje ich od seba podľa toho, akým smerom začína viesť čiaru napr. najprv začne čmárať zľava doprava, potom osobitne zhora nadol a zase iným spôsobom až časom vytvára pravidelné lineárne a plošné útvary - všelijaké kolieska, oblúčiky, mnohouholníky, uhly atď. Dieťa si ich však neuvedomuje, dochádza k nim celkom náhodou pohybovou hrou. Po prvých ohraničovaniach amorfných čmáraníc a po vydelení špirálovitých a kruhových foriem spontánny vývin detského kreslenia prechádza do vyššieho štádia. Detské kresby sa postupne stávajú konštruktívnymi, i keď ešte prevažujú prvky čírej zmútenej náhodnosti. Ohraničujúc naďalej svoje čmáranice z pocitu uzavrenosti svojho ja, dieťa , vedené už citom pre stredovú a osovú súmernosť čoskoro nahradí kruh štvorcom alebo iným mnohouholníkom, ktorého hranatosť prestavuje tvrdšie, prísnejšie zovretie. Časom vytvorí dieťa ďalšiu formu symbolizujúcu hmotnosť, jej váhu a odpor voči tlaku. Touto formou je trojuholník s duchovným významom agresivity proti hmotnosti. Postupne dieťa tieto štyri formy obmieňa a vytvára spleť svojich kresieb, vďaka čomu objavuje zákon proporcionálnosti.
Približne v treťom roku života udrie do očí dieťaťa nápadnosť kruhového tvaru v ostatnej amorfnej spleti čiar a pripomenie mu podobu nejakej dôverne známej veci (napr. guľatú loptu alebo jabĺčko). Spočiatku obyčajne dieťa vo svojej kresbe pomenúva ľudí, potom zvieratká a premety pripomínajúce najjednoduchšie literárne tvary. K cíteniu tvaru sa postupne pripája farebné cítenie, umožňujúce považovať za objekt každú beztvarú škvrnu, najmä ak je farebne odlišná. Postupne sa vytvára aj zmysel pre proporčné vzťahy. Dieťa vkresľuje do kruhového útvaru menší kruh ako výtvarný symbol očí a úst, alebo k nemu prikresľuje zvlnenú čiaru ako symbol tela, alebo nad väčším kruhom nakreslí menší kruh a potom ešte menší, až je z toho predstava snehuliaka. Detská kresba začína podliehať všetkým trom základným zákonom tvorby, zákonom symetrie, proporcionality a rytmu. V deťoch sa tiež upevňuje zmysel pre radový a stredový rytmus, ktorý sa stáva základom jeho kompozičných schopností (zostavovanie abstraktných kompozícií, komponovanie vlastných výtvarných predstáv predmetnej skutočnosti). Nepravidelné koliesko prestavujúce hlavu, ku ktorému je z niektorej strany prikreslená zvlnená čiara ako symbol ostatného tela. Postupne do toho kolieska, ktoré sa zväčší, dieťa vkreslí najdôležitejšie detaily ľudskej tváre: najprv oči, potom ústa a nos. Tieto detaily zo začiatku nie sú správne umiestňované (oči môžu byť vedľa hlavy, nos nad očami, alebo vodorovná čiarka, symbol úst, je na úrovni bodiek. Keď dieťa začne správne umiestňovať jednotlivé časti hlavy pribudnú k nim ďalšie (uši, vlasy...), postupne začína dieťa odlišovať trup od končatín, jednotlivé články prstov atď. Časom sa u detí stretávame s koncepčným realizmom, ktorý jednoducho opisuje a vypisuje kresbou to, čo sa zdá na danej veci tvorcovi najdôležitejšie a najzaujímavejšie. Časom nahradí schematický náčrt človeka obrysový náčrt, vďaka čomu dieťa diferencuje ľudí podľa pohlavia, veku, oblečenia. Dieťa svoje znalosti ani plne nevyužíva, pretože jeho kreslenie je úsporné, podlieha princípu čo najmenej námahy, preto redukuje počet detailov v kresbe na to najpodstatnejšie. Napr. na obrázku môže dedo fajčiť z nádhernej fajky, dokonca i vyzdobenej všelijakými ornamentami, ale nemusí mať dve ruky, pretože na pridŕžanie fajky mu stačí jedna. Dieťa neodkresľuje veci, nekopíruje zdanie, a preto si mimovoľne osvojuje niektoré prvky mimoeurópskych estetík, ktoré nie sú založené na princípe napodobnenia zdanlivých foriem predmetnej skutočnosti.
Najnápadnejšou „chybou“ detských kresieb je, že nepoznajú našu obvyklú maliarsku perspektívu, to znamená, že musia byť nevyhnutne bezperspektívne. V prvom prípade dieťa používa tzv. obrátenú perspektívu, pri ktorej horizont nie je umiestnený pred pozorovateľom, ale za jeho chrbtom. Vzdialenosť vychádza zo samotnej kresby, z motívu, ktorý dieťa považuje za najdôležitejšie, a preto ho aj náležite zväčší bez ohľadu na jeho umiestnenie na ploche papiera. Ak je motív umiestnený vyššie, potom pozadie príbehu bude znázornené na prednom pláne, bude sa približovať k pozorovateľovi sklonenému nad pozorovateľom. Bude sa približovať pozorovateľovi sklonenému nad kresbou. Napr. dieťa nakreslilo na hornú plochu papiera domček a pri ňom mamu, ktorá starostlivo hľadí do diaľky - smerom k nám, lebo až pri spodnom okraji papiera tečie rieka a v nej sa kúpu dvaja mamini šarvanci. Pretože odplávali od mamy ďaleko, sú taký maličký, že ich takmer nevidno. To znamená, že malý kresliar situoval sám seba do rozpoloženia v kresbe. V druhom prípade ide o tzv. rotačnú perspektívu. Dieťa často znázorňuje ten istý objekt z viacerých strán, spredu, zboku, zhora - ako keby sa v kresbe samo pohybovalo. Napríklad obrázok domu môže vyzerať tak, ako keby dieťa obchádzalo jeho steny a kreslilo ich jednu po druhej. O analogické úsilie ide aj pri ľubovoľnom striedaní horizontálnej a vertikálnej projekcie: dieťa sa snaží uchovať v kresbe komplexnosť individualizovaných tvarov, ktorá nemusí byť vždy postihnuteľná z jedného pozorovateľného stanoviska. Takisto dieťa rado mení zorný uhol pri prechode od kreslenia na rovný pôdorys ku kresleniu na naklonenú, šikmú základňu: potom aj na ňu budú vertikálne línie vedené kolmo. Napr. Jedným z dôsledkov koncepčného realizmu je tzv. priezračná forma, ktorá zaniká v detských kresbách na začiatku školského veku a dnes sa už pod vplyvom vyučovania na materských školách vyskytuje iba zriedkavo. Zo zákona zápornej redundancie zobrazených individualizovaných foriem vyplýva redukcia detailov týchto foriem podľa momentálnych záujmov a zvláštnej logiky dieťaťa. Z toho istého zákona vyplýva nadmerné zväčšovanie všetkého, čo dieťa považuje za významné, a naopak, radikálne zmenšovanie, až úplné vynechávanie nepodstatných vecí. Tak ako praveký človek zvýrazňoval pri soškách Venuší symboly plodnosti (steatopygia) a zanedbával napríklad ich hlavy alebo ruky, dieťa kreslí postavy ľudí a zvierat podľa toho, ako ich hodnotí. Jeho úsudok o hodnote zobrazovaných objektov podmieňuje aj ich veľkosť v určitej životnej situácii.
Ďalším typickým znakom detského kreslenia je ustavičné utvrdzovanie formy, opakovanie určitých figurálnych motívov alebo dekoratívnych prvkov v pravidelnej následnosti. Opakovanie určitých figurálnych alebo dekoratívnych obrazcov má však aj inú funkciu. Dieťa nimi veľmi často pokrýva každú plochu, ktorá by inakšie zostala prázdna, ako keby sa priam bálo prázdnych miest v kresbe. Ide tu o akýsi nevedomo pociťovaný horor vacui? Všade, kde sa dieťa stretá so zdanlivou alebo naozajstnou nekonečnosťou foriem života, kladie proti nej prehľadnosť a poriadok symetricky usporiadaných tvarov. Poslednou výraznejšou zvláštnosťou detských kresieb je častá nesúrodosť motívov, z ktorých sa skladá určitá téma. Takto približne vyzerá štrukturálny model poetiky detských kresieb. Dieťa si ho vytvára od štvrtého roku svojho života a na začiatku puberty sa tento začína rozkladať.
Využitie detskej kresby v diagnostike
Pokiaľ ide o využitie kresbového prejavu na psychiatrickú diagnózu, treba povedať, že na základe zistených abnormálnych znakov kresby nemožno určiť diagnózu choroby. Zistené abnormálne znaky možno využiť ako dôkaz istej poruchy, resp. dôkaz na podporu psychiatrickej diagnózy, ktorú však treba zistiť celou psychopatologickou, resp. rámovanie a kontúrovanie ako úsilie „ o dodanie reality“ v čase, keď nemocný cíti, že uniká sám sebe a že mu uniká svet. V detskej kresbe sa často typickým spôsobom prejavujú psychopatologické poruchy, napr. u neurotických detí sa intrapsychická tenzia prejavuje starostlivým až pedantným vypracovaním kresby, úzkostlivým pridržiavaním sa obsahovej a formálnej stránky zadanej témy atď. U detí s poruchami správania býva zase kresba chudobná na motívy, detaily i farby, u depresívne naladených detí býva relatívne časté používanie tmavých farieb, prevažne čiernej a hnedej. U psychotických detí býva kresba projekciou patologicky fixovaných predstáv, často je deštruktívna, pričom spravidla formálne a obsahovo nezodpovedá zadanej téme, alebo predlohe. Depresívne deti kreslia rodinu bez ľudí a kresba nemá vzťah k rodinnému prostrediu. Poukazuje takisto na agresívne motívy v kresbe, kde dieťa z konfliktného rodinného prostredia zobrazuje jednotlivé postavy v konfliktnej situácii. Šestnásť ročný masturbant kreslí zásadne a výhradne mužský pohlavný úd, dvanásť ročné dievča, ktoré zneužil vojak, kreslí muža v uniforme s pohlavným údom do polovice stehien, deväť ročný enuretik kreslí všetky figúrky uprostred kaluži, šesť ročný neurotik kreslí otca s obrovskými rukami takmer dvakrát dlhšími ako telo, dievčatko, ktoré zneurotizoval otec, čo sa rozviedol s matkou, kreslí otca dôsledne ako šaša. Deti, ktoré maľujú kone a vtáky, majú často v anamnéze túlavosť. Zvieratá z džungle alebo z lesa sú niekedy benígne. Atakujúce zvieratá. Spontánne kresby prezradia, ktoré veci dieťa upútajú najviac. Sú to kresby ľudskej postavy (45 -75%) a zvierat (23%).

Psychologický význam farieb v detskej kresbe
Biela: Vo svojej podstate ju za farbu nemôžeme považovať, pretože je neutrálna. Je farbou čistoty, nevinnosti a úprimnosti, ale i slobody a nezávislosti. Majú ju radi ľudia vyrovnaní, sebavedomí, otvorení. Je farbou mysle, stimuluje činnosť mozgu. Vyvoláva aktivitu, odolnosť voči únave. Je vhodná do pracovných priestorov, škôl a všade, kde je potrebné zvýšiť duševnú kapacitu a myšlienkovú aktivitu. Ďalej táto farba podporuje zažívanie a blahodárne pôsobí na pohybové ústrojenstvo a nervový systém. Pomáha odstraňovať duševnú únavu a je farbou zmeny. Voda nabitá žltým žiarením upokojuje vnútornosti.
Žltá: Žltú majú radi ľudia spontánni, plní nádejí a očakávaní.
Červená: Je farbou vášní a násilia, krvi a železa. Vydáva intenzívne tepelné lúče a jej účinky sú hlbšie, ale i rýchlejšie ako u iných farieb. Zohrieva našu krv a podporuje krvný obeh. Je farbou cholerickou, prudkou. Aura cholerických ľudí býva tiež červená, čo ich predurčuje k vášniam a prudkým vzplanutiam, ale i výbuchom zúrivosti. Červená farba povzbudzuje chuť k jedlu a má priaznivé účinky pri liečbe reumatizmu, anémie, či depresií. Posilňuje vôľu a pôsobí proti únave. Červenej dávajú prednosť tvoriví, sebavedomí ľudia. Majú ju radi však i násilníci a ľudia prudkej povahy; títo by sa mali ovšem červenej radšej vyhýbať, pretože stimuluje ich vášne a prudkosť.
Oranžová: Je spojením žltej a červenej, čím sa stáva veľmi blahodárnou. Je farbou kontrolovanej vášne, pozitívnej energie, vytrvalosti. Posilňuje, ale neznepokojuje tak ako napríklad červená. Nemá nijaké škodlivé účinky a pôsobí veľmi pozitívne pri liečbe srdcových chorôb. Je farbou pôžitkov. Uprednostňujú ju ľudia, ktorí majú radi pohodlie, ľudia pokojní a spravodliví; ale i ľudia vyčerpaní a unavení životom, ktorí potrebujú oddych a kľud.
Ružová: Odmietajú ju ľudia, ktorí sa chcú líšiť od ostatných a ktorí odmietajú pravidlá a konvencie. Znamenajú z psychologického hľadiska duševnú alebo citovú nezrelosť. Sú farbami sentimentality. Ružovú majú radi ľudia romantickí a nepraktickí, ktorí chcú byť očarúvaní a túžia očarúvať svoje okolie.
Fialová: Fialovú farbu zvyknú voliť ľudia diplomatickí, zdržanliví a uzavretí, ako aj ľudia originálni a umelci...

Prejavy detskej lásky a ich interpretácia v kresbe
- Obrázok: Keď dostane dieťa v škôlke za úlohu niečo namaľovať, najčastejšie stvárni práve svoju rodinu. Mama, otec a deti držiace sa za ruky, domček so záhradkou, často je na obrázku aj pes a mačka či iní domáci miláčikovia. To vyjadruje všetko, po čom dieťa túži a čo pre neho znamená celý vesmír. Nezáleží na tom, ako dokonalý a prepracovaný výtvor malému maliarovi vznikne pod rukami, najdôležitejšie sú emócie, ktoré svojím obrázkami vyjadruje. Keď už vie dieťa písať, často k obrázkom pripája aj svojrázne a roztomilé komentáre. Vnímaví rodičia sa práve z týchto obrázkov dozvedia aj také veci, o ktorých predtým ani netušili.
- Chce ukázať, čo už vie: Nekonečnú lásku dávajú batoľatá a predškoláci najavo aj tým, že im potrebujú s patričnou hrdosťou ukázať, čo všetko už samostatne zvládnu a dokážu. Najradšej ukazujú, ako si vedia obliecť tepláky, obuť topánky, vyčistiť zúby, upratať rozhádzané hračky a podobne. Niekedy to však môžu byť aj také činnosti, ktoré dokážu rodičov na prvý pohľad veľmi nahnevať. Medzi takéto bežné záležitosti patrí napríklad pokreslenie steny v izbe, rozstrihanie trička, vysypanie múky, rozobratie ovládača od televízora a podobne. Aj v takejto chvíli sú deti na seba hrdé a očakávajú váš obdiv a pochvalu. Niekedy vôbec nerozumejú, prečo sa vlastne hneváte.
- Vyžaduje neustále vašu pozornosť: Určite poznáte situácie, keď žehlíte alebo telefonujete a vaše dieťa sa neustále pýta na ruky, štípe vás, plače, kričí alebo zámerne rozsype na podlahu pastelky. Alebo poznáte situácie, že ak si dieťa všimne, že na ihrisku sa rozprávate s inými rodičmi alebo telefonujete, urobí všetko pre to, aby ste si ho všimli. Hodí hračku do kamaráta, na hlavu si vysype vedierko plné piesku alebo sa začne v piesku váľať. Skrátka si vynucuje vašu pozornosť. Je to jeho svojský spôsob, ako vám oznámiť, že vás zbožňuje.
- Chce žiť ako vy: Keď malé deti začnú rozprávať, svoju lásku vedia rodičom prejaviť napríklad aj týmito roztomilými vetami: „Keď budem veľký, tak si ťa vezmem za ženu! Keď budem veľká, chcem sa obliekať ako ty! Keď vyrastiem, budem variť ako ty!“ Keď sa vám dieťa prihovára takýmito slovami, tak má práve obdobie, keď vás považuje za najmilovanejšiu osobu na svete. Ste osobou, ktorá predstavuje stred jeho detského vesmíru, ktorá zásadne hýbe jeho svetom.
- Chce s vami zaspávať: Určite aj vy máte doma svoje zaspávacie rituály. Mnohí rodičia sa celý deň tešia na spoločné večerné chvíle v posteli so svojimi deťmi. Často to prebieha tak, že dieťaťu prečítajú rozprávku, rozprávajú sa, čo sa dialo v škôlke, zaspievajú si, dajú si pusu a venujú si objatia. Potom sa dieťa pritúli a spokojne zaspí. Aj takto vyzerá prejav veľkej detskej lásky.
- Napodobňuje vás: Podľa psychológov je napodobňovanie tou najúprimnejšou lichôtkou a dieťa zvyčajne imituje správanie osôb, ktoré sú im najbližšie. Takto dáva najavo, že ste pre neho ten najdôležitejší človek na svete. Potrebuje vás mať stále na dohľad, tráviť spoločne čo najviac času a chce sa vám podobať. Je na vrchole blaha, keď mu dovolíte s vami variť, s radosťou pomáha miešať polievku, hádže nakrájané zemiaky do hrnca, preberá hrach alebo fazuľu. Najväčším vyznamenaním pre neho je, keď mu mamička dovolí vybrať riad z umývačky alebo bielizeň z práčky. Vaše správanie a zvyky projektuje tiež do vlastných hier. Napríklad vezme do ruky varešku a napodobňuje vás, ako varíte. Plyšáky alebo bábiky uloží do postieľky, prikryje ich, hladí ich alebo im spieva tak, ako to pozná od vás.
- Utešuje vás: Keď vidí, že plačete, ponúkne vám svoju obľúbenú hračku alebo priskočí k vám a pofúka ranu, ktorú ste si práve urobili. Ste základnou jednotkou sveta vášho dieťaťa a ono nemá rado, keď je tento svet narušený, preto sa snaží dať veci do poriadku.
- Dáva vám darčeky: Od detí ako prejav lásky najčastejšie môžete dostať kvetinku z lúky, kresbu či kamienok nájdený na prechádzke.
- Teší sa, keď vás po dlhej dobe vidí: Ak ste dlhší čas bez seba, je veľmi pravdepodobné, že keď vás dieťa zbadá, objíme vás a pochváli sa so všetkým, čo prežilo za ten čas, keď ste neboli spolu.
- Vyznáva vám lásku slovami: Okolo troch až štyroch rokov začnú deti vyjadrovať svoju lásku k vám aj slovami. Vety môžu mať viac podôb. Možno budete počuť práve toto: „Mám ťa rád, mami. Máš takú jemnú kožu. Si taká voňavá.“
