K katolíckej viere sme vďaka našej mame vyrastali odmalička. Vychovávala nás troch súrodencov sama. Brat Peťo pravidelne miništrovával, sestra Bea hrávala na organe, teda aj moje spevácke začiatky a skúsenosti s hudbou v detstve sú spojené aj s chórom v Ilavskom kostole. Ak si dobre spomínam, tak nejaký veľký boj o vieru, alebo špeciálny proces hľadania sa som zatiaľ absolvovať nemusela. Zažila som viacero silných momentov, kedy som si uvedomila, že to čo robím má zmysel a mala som z toho naozaj dobrý pocit.
Napríklad z vydarených akcií pre deti z nemocnice, detských domovov, z vydarenej šnúry predstavení s muzikálom Pilátova žena, ktorý oslovil veľa ľudí po Slovensku. Doteraz najsilnejším a zároveň najzlomovejším momentom vo viere bol pre mňa jeden veľmi ťažký okamih našej rodiny. Pred 10 rokmi, presne 11. Bol to správny chalan a brat, vždy mal dobrú náladu, bol aj vynikajúci šofér a túto nehodu nezavinil on. Bol jednoducho v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ráno odišiel z domu a večer sa už nevrátil. Nemal vtedy ani 33 rokov.
V tom čase som bola z profesijného hľadiska maximálne vyťažená. Mali sme necelý týždeň pred premiérou muzikálu Pomáda, takže som naplno žila každodenným kolotočom skúšok, korepetícii, tanečných tréningov a boli to naozaj nekonečné hodiny driny a stresov od rána do neskorého večera. Ten pondelok si pamätám akoby to bolo dnes. Úplne vyšťavená som sa neskutočne tešila domov a hneď vo dverách ma čakala táto hrozná správa. Ten strašný pocit bezmocnosti a bolesti sa nedá opísať. Neprajem ho naozaj nikomu. Prečo? A prečo teraz? Ako budeme ďalej fungovať? Ako budem teraz schopná ísť spievať a hrať, akoby sa nič nestalo.. No a ten zmysel visí na kríži.
Keby nebolo Jeho, tak by sme tú traumu v rodine sami nikdy nezvládli. V tomto momente mi viera naozaj pomohla. Boh nás podržal a dal nám silu ísť ďalej. Vďaka nemu som tú krutú realitu bola schopná prijať, vďaka tomu môžem žiť a fungovať ďalej. Aj keď to bolo zo začiatku ťažké. Verím, že všetci, ktorí ste prežili podobnú, nečakanú bolesť v rodine, mi dáte zapravdu. Mne pomohlo vedomie, že Ježiš zomrel na kríži aj za mňa. Tak to nemôžem len tak vzdať. Tá bolesť nás nakoniec časom posilnila, na mnohé veci sa dnes pozerám inak. Viac si vážim spoločné chvíle s najbližšími a každý deň sa ešte viac ako predtým snažím nebrať ako samozrejmosť. Boh je začiatok aj koniec, On dáva veciam zmysel. Dáva mi pocit istoty a pokoja. Aj preto verím. „Boh si Vás nájde, keď mu to sami dovolíte. Tak nestrácajte čas. Na tejto ceste Vám želám veľa šťastia.
The idea is that at individual scales the additional load is ignorable, but at mass scraper levels it adds up and makes scraping much more expensive. Ultimately, this is a placeholder solution so that more time can be spent on fingerprinting and identifying headless browsers.
Je neprehliadnuteľnou súčasťou speváckych súťaží. Len nedávno sa skončila šou Tvoja tvár znie povedome, v ktorej hlasová pedagogička Jana Daňová (47) pomáhala účinkujúcim zvládnuť a zaspievať vyžrebovanú pesničku čo najlepšie. Jana Daňová (47) pomáhala účinkujúcim zvládnuť a zaspievať vyžrebovanú pesničku čo najlepšie. Onedlho ju čaká spolupráca na ďalšom ročníku SuperStar.
Diváci vás poznajú ako hlasovú pedagogičku - aktuálne zo šou Tvoja tvár znie povedome. Kto bol podľa vás „skrytý talent“? S kým ste mali najmenej práce? Šou vyhral Martin Klinčúch a treba povedať, že od začiatku sa mi s ním veľmi dobre pracovalo. Spevácky je veľmi talentovaný, spieva ľahko a uvoľnene, prirodzene, výborne frázuje, veľmi rýchlo sa učil, a to skoro polovicu piesní, ktoré mu v šou pridelila ruleta, vôbec nepoznal.
Na prvú hodinu prišiel s obavami, či to zvládne. Nikdy na verejnosti nespieval, najdlhší podržaný tón, ktorý z neho prvý raz vyšiel trval cca 3 sekundy. Začali sme od nuly, spevňovali dych, učili sa nasadzovať tóny bez glissanda, aktívne ukončovať frázu, pri spievaní uvoľňovať krčné svalstvo aj hrdlo. Naučil sa používať falzet vo vyšších polohách, v stredných a spodných spieval prirodzenejšým plným hlasom a tu mal aj fajn znelú barytónovú farbu. V pesničkách sme išli frázu po fráze, naozaj makal, naučil sa fungovať aj mimo svojej komfortnej zóny, nakoniec sa pri speve uvoľnil a dokázal uplatniť aj svoj osobitý komediálny talent.
Aké je to učiť spievať ľudí, ktorí sa spevom primárne neživia? Ako vravíte, mám žiakov, ktorí sa primárne spevom neživia a majú ho iba ako koníček a chcú sa v ňom zlepšiť. Nespevákov učím všetko postupne od začiatku. Zjednocujeme vokály, otvárame - zosilňujeme vokály, spevňujeme dych, zlepšujeme intonáciu, všetko v rámci individuálnych schopností každého jedného respondenta. Časom sa uvoľnia, neboja sa spievať, viac si veria a keď majú zo spevu radosť a dokážu ho aj precítiť, vtedy sa teším aj ja.
V čom je rozdiel oproti profesionálnym spevákom? S profesionálmi sa môžeme hneď venovať interpretácii náročnejších piesní, spievajú technicky náročnejšie hlasové cvičenia, už majú vytrénovanú hlasovú vytrvalosť, znesú väčšiu záťaž ako amatéri. Ak majú nejaké technické nedostatky, prioritne sa na ne zameriame a odstraňujeme ich a venujeme sa intenzívnejšie aj improvizácii v speve a regenerácii hlasu.
Moje prvé verejné účinkovanie je spojené s Ilavou. Tam som vyhrala regionálnu súťaž Husľový kľúč a vďaka SZM som sa mohla zúčastňovať rôznych akcií vrámci celého kraja: od Dubnice cez Banskú Bystricu až po Ružomberok. Mala som aj vlastné pesničky, jedna kapela mi nahrala playback. A samozrejme ilavský kostol, kde som sa toho naspievala tiež dosť.
Keď som mala dvanásť, dostal ma môj vtedyší manažér Ivan Kvasnica do Bratislavy. Tu som sa dostala do rúk pánov Guldána, Brezovského a Beladiča. Navyše k tomu pribudla pohybová príprava v Detskom baletnom štúdiu. Bolo to dosť náročné. Celý 6. a 7. ročník ZŠ som dva až trikrát za týždeň po vyučovaní sadala v Ilave do vlaku, aby som popoludní v Bratislave absolvovala hodinu spevu, a baletnú prípravu. Večer vlakom domov, a ráno do školy. Za to všetko patrí veľká vďaka najmä mojej mame, ktorá všetky cesty absolvovala so mnou.
Zlom nastal, keď som vyhrala konkurz do televízneho muzikálu Niekto ako ja. Napísala ho Alta Vášová, hudbu zložil Dežo Ursíny, režíroval ho Martin Hofmeister. Bol to pre mňa veľmi pekný zážitok. Napríklad Dežo Ursíny, veľmi milý a srdečný človek, mi hral v tomto filme otca, a tak sme spolu strávili aj nejaký čas na pľaci. STV zvykne tento muzikál dosť často opakovať, a tak môžem niekedy sledovať reakcie ľudí, ktorí ma spoznali, alebo aj nespoznali. Nakrúcal sa tri mesiace. A tak sa kvôli mne rozhodlo, že sa rodina presťahuje do Bratislavy. Našťastie sme tu mali príbuzných, takže bolo kde bývať. Ako ôsmačka som tu nastúpila do školy, ale až v novembri, lebo dovtedy som mala vďaka nakrúcaniu individuálny študijný plán.
Po skončení ZŠ som sa prihlásila na konzervatórium, odbor herectvo, ale nevzali ma. Navyše v deň prijímačiek na konzervatórium boli aj prijímačky na strednú pedagogickú školu, takže tie som nestihla a musela som urobiť prijímačky a nastúpiť do prvého ročníka Gymnázia. Našťastie sa mi podarilo po pol roku prestúpiť na pedagogiku. Prišla revolúcia a ja som sa rozhodla ukončiť spoluprácu s tímom bratislavských autorov. Bola som veriaci človek a to sa tu nedalo nijako prejaviť. Preto som sa rozhodla dať si pauzu s tým, že uvidím, čo život ďalej prinesie.
Ako neskôr, v roku 1987, ma oslovil bohoslovec Janko Flajžík - Manašovský, s ktorým som sa zoznámila cez našich ilavských bohoslovcov, a spolu sme natočili u nás v obývačke kazetu Duet pre Teba, ktorá sa stala na Slovensku dosť známa. A opäť som stretla Juraja Drobného. Toho som poznala ešte z detských čias, keď som vystupovala so skupinou Alfa z Dubnice, v ktorej Juraj robil zvukára. Teraz však bola realita trochu iná. Juraj bol kňaz, s veľkým záujmom o modernú kresťanskú hudbu, a vo svojej farnosti v Horných Kočkovciach sa podujal zorganizovať jeden z prvých slovenských gospelových festivalov - Verím, Pane. V lete 1991 pozval aj mňa. A tak som vzala kamaráta sgitarou a šla.
Ako vznikla prvá kapela a kazeta Nedopovedané v roku 1994? Bolo to v spolupráci s Jurajom, s Bea, s Progresom a ďalšími hudobníkmi zo školy. Túto partiu Trnavčanov dal dokopy Štefan Bugala a veľmi dobre si rozumieme nielen po hudobnej, ale aj po ľudskej stránke. A občas si prizývame aj hostí: vokalistky a saxofonistu Ruslana Nikolajeva. Mojím veľkým snom je koncert s veľkou big-beatovou kapelou, vokalistami a zborom. Po hudobnej stránke sme ja a Štefan autormi hudby a textov. So sestrou Beou bola spolupráca výborná, vedela ma, ako cítim a rozmýšľam. Napísala aj libreto a texty pre hudobno-dramatický projekt Pilátova žena, ktorý sme hrali v rokoch 1995 a 1996.
Moja príprava na súčasné muzikálové úlohy začala už v Detskom baletnom štúdiu v Bratislave, kde som chodila 5 rokov na hodiny k pani Magdaléne Thierovej. S touto skupinou detí sme absolvovali aj prvé profesionálne vystúpenia. Počas VŠ ma kamarátky dotiahli do tanečného súboru Bralen, kde sa trénovali techniky moderného scénického tanca. Pred dvoma rokmi som skúsila šťastie na konkurze do muzikálu Kráľ Dávid. Dostala som postavu Rút, síce až v tretej alternácii, ale postupom času som sa ocitla v prvej alternácii. Tanečne na nás popracovala choreografka Šárka Strapáková. Za túto svoju prvú skúsenosť na profesionálnom javisku som veľmi vďačná. Muzikálové roly vyžadujú súlad herectva, spevu a tanca, a to si vyžaduje aj množstvo odriekania a tvrdú prácu.
Divadlo, spev a duchovný rozmer
Divadlo má úžasnú atmosféru: javisko, kulisy, kostýmy. Je to iné, ako keď spievam na javisku sama, či so svojou skupinou. V divadle je aj zaujímavá spolupráca s mnohými ľuďmi: spevákmi, tanečníkmi, veriacimi, neveriacimi, katolíkmi, či z iných denominácií. Každý z nich niečo dáva, od každého sa dá niečo naučiť. Napríklad hviezdy ako Peter Slivka či Katka Hasprová sú v súkromí veľmi príjemní a priateľskí a na javisku tvrdo pracujúci profesionáli. Príjemným prekvapením bolo pre mňa aj to, že som nezažila zákulisné ťahy, ani podrazy.
V Kráľovi Dávidovi som absolvovala viac ako šesťdesiat predstavení. Potom prišla šanca v podobe konkurzu do muzikálu Cyrano z predmestia. Konkurz bol veľmi tvrdý: v prvom kole asi 160 ľudí, trval 8 hodín, choreograf nešetril. O dva dni sme hrali Kráľa Dávida a všetci, ktorí sme sa zúčastnili, sme sa sotva vliekli. Nakoniec z toho bola hlavná úloha Roxany, v druhej alternácii (prvú spievala Soňa Norisová).
Vyznenie Roxany sme spolu so Soňou a režisérom Petrom Novotným dosť dlho hľadali. Je to úžasne široká škála pocitov; treba prísť a vidieť. Muzikál mám veľmi rada. Napriek tomu, že je to na javisku drina, na druhej strane je to fascinujúca duševná zábava. Najmä diela Andrewa Loyd-Webera. Uvítala by som rolu Mária Magdaléna z jeho Jesus Christ Superstar. Okrem toho som skúšala aj iné úlohy v novších muzikáloch, ktoré by mi typovo sadli.
Po skončení vysokej školy som pracovala ako redaktorka v STV. Potom prišlo účinkovanie v Kráľovi Dávidovi, a to už sa spolu zladiť nedalo. Musela som sa stať profesionálom. A odvtedy som na voľnej nohe. Hrám v muzikáli, koncertujem, pripravujem nové CD, občas dabing či práca pre televíziu alebo rozhlas. Mám aj trojročné externé pôsobenie v Slovenskom rozhlase, v redakcii duchovného života, pripravovala a moderovala program Frekvencia M.
Budúcnosť? Chcem spojiť pár ďalších rokov s tým, čo robím dnes. Neskôr by som si chcela založiť rodinu a živiť sa „normálne“, mať istotu redaktorskej práce alebo učenia. Verím, že Boh mi vždy pomáha a že čas ukáže. Ja sa snažím tvoriť a spievať to, čo v sebe cítim. Texty, ktoré spievam, sa nedajú jednoznačne zaradiť do gospelovej hudby. Hoci som vydala dve Gospel značkou albumy, moja produkcia nie je výlučne o Bohu. Verím, že dnes nie som typickou gospelovou speváčkou, ale určite som veriacim človekom aj v šoubiznise.
Diskusia o štýle a otvorenosti voči publiku je dôležitá. Distribúcia hudobných nosičov s kresťanskou hudbou ostáva slabá, v menších mestách a na vidieku nulová. Ak budem oslovená, rada predstavím svoje CD a kazety čo najširšiemu publiku. Na života spolu s rodinou a priateľmi si cením istotu, harmóniu a podporu. Súrodenci Bea a Peťo vždy stáli pri mne a pomáhali mi rásť.
Osobný a duchovný odkaz
- Svoje členstvo v zboroch a stretkách považujem za dôležité pre udržiavanie kontaktu s vierou a komunitou.
- Verím, že viera dáva človeku pokoj a zmysel života, aj keď cestu životom vedú rôzne dráhy.
- Hudba ako médium spája duchovný aj umelecký rozmer a umožňuje ľuďom spolupracovať bez ohľadu na rozdiely.
Rovnako mi bola vždy blízka rodina a priateľský kruh, ktorý zahŕňa Kalváriu v Bratislave a stretká. Dnes už sme starší a čas nám dáva príležitosti zdieľať skúsenosti s mladšími kolegyňami a zbierať nové inšpirácie pre ďalšie projekty. Mám rada kvalitnú muziku a oceňujem ľudí, ktorí zdieľajú rovnakú kultúrnu a duchovnú citlivosť.
Kontinuálne pôsobenie a súčasné projekty
Okrem divadla sa zameriavam na svoje dve autorské projekty: hudbu a texty, ktoré tvorím spolu s ďalšími hudobníkmi a spolupracovníkmi. Mojím snom zostáva veľký koncert s big-beatovou kapelou a zborom, ktorý by oslávil bohatú tradíciu slovenského spevu aj moderné výzvy súčasnej hudby. V súčasnosti pripravujem nové CD, ktoré by malo vyjsť tento rok, a zároveň robím drobný dabing a prácu pre televíziu či rozhlas.