Svojim umením vedel diváka rozosmiať, ale talentu dovolil vyniknúť aj v dramatických postavách. Milan Kiš sa narodil 3. augusta 1934 v Bratislave. Už ako žiak základnej školy pôsobil v rozhlasovej hereckej družine. Na začiatku roku 1952 sa prihlásil na konkurz do Dedinského divadla a 1. októbra toho roku sa stal jeho členom. Po príchode z vojenčiny v roku 1956 sa stal členom pobočky Dedinského divadla v Spišskej Novej Vsi a následne získal angažmán v Trnavskom divadle. Tu upútal svojimi postavami v inscenáciách Prefíkaná vdova, Sluha dvoch pánov a Hry lásky a náhody. Pri ďalšej reorganizácii divadiel v roku 1965 prešiel Milan Kiš do Nitry. Účinkoval v Žobráckom dobrodružstve, Zurabáji, Klamárovi, Čarodejníkovi z krajiny Oz a v mnohých ďalších. Na scéne nitrianskeho divadla sa po boku Milana Kiša často objavoval jeho súputník Jozef Dóczy. Nevídaný úspech žali najmä v inscenáciách Čudný pár a Zlatí chlapci. Milan Kiš účinkoval tiež v jednej z mimoriadne úspešných inscenácií nitrianskeho divadla Fidlikant na streche, ktorá mala 140 repríz. Väčšina ľudí poznala herca aj z televíznych obrazoviek a z filmového plátna. Jeho filmografiu dopĺňajú napríklad aj tituly Horúčka (Martin Hollý, 1975), Tetované časom (Zoro Záhon, 1975), Ružové sny (Dušan Hanák, 1976). Jednú z dvojice hlavných postáv vytvoril v dráme Martina Hollého Smrť šitá na mieru (1979), kde bol jeho hereckým partnerom Vlado Müller. Režisér Juraj Jakubisko dal Kišovi príležitosť rozvinúť svoj talent v postave Karčiho "Edisona" vo filme Nevera po slovensky (1980) či holiča Dropu z Tisícročnej včely (1983). Kiš si zahral aj v komédii Dušana Rapoša Utejakme, už ide! (1986).
V televízii zaujal aj tragickou postavou Róma vo filme režiséra Martina Hollého Balada o siedmich obesených, ktorý zvíťazil na Festivale televíznych filmov v Hollywoode. Literárny fond udelil dramatickému umelcovi v novembri 2001 cenu za celoživotnú tvorbu. Herec získal aj cenu Jozefa Kronera.
Milan Kiš zomrel 5. Život a dielo literárneho historika, publicistu, esejistu a spisovateľa Juraja Špitzera výrazne ovplyvnili obe totality, ktoré tragicky poznačili dejiny Európy. Od narodenia šéfredaktora legendárneho Kultúrneho života, laureáta Ceny Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (1994) a hlavnej ceny Egona Ervína Kischa (1995) uplynie v stredu 14. augusta 100 rokov. Podobne ako doba, v ktorej žil a tvoril, bol aj život Juraja Špitzera plný protikladov.
Do komunistickej strany vstúpil už ako 20-ročný. V komunizme totiž videl ako mnohí intelektuáli v povojnových rokoch novú nádej. Z ideologického nadšenia vytriezvel v druhej polovici 50. rokov minulého storočia. V liste z roku 1991 uverejnom v časopise OS - Fórum občianskej spoločnosti, píše: "Nemohol som tušiť, že riadenie spoločnosti môže takto degenerovať, tým menej, že ide o import inde už osvedčený, ktorý našiel v našich končinách vďačnú pôdu..."
Napriek tomu, že predmetný text obsahuje aj ďalšie úryvky a kontext, zameriame sa na prepojenie týchto myšlienok s jeho literárnou a publicistickou činnosťou. Nedávno zosnulý básnik spisovateľ, scenárista, surrealista a patafyzik Albert Marenčin o svojom dlhoročnom priateľovi povedal: "Tým, ktorí si dnes spomenú na spisovateľa Juraja Špitzera, sa pri tomto mene ako prvá vybaví jeho impozantná postava zostarnutého športovca..."
Juraj Špitzer sa narodil 14. augusta 1919 v Krupine. Po maturite na zvolenskom gymnáziu začal v roku 1938 študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Ambície budúceho lekára prerušili mníchovské udalosti z roku 1939, pre ktoré štúdium medicíny nedokončil. Rozpadlo sa Československo a vznikla vojenská Slovenská republika (1939-1945), ktorá sa po vzore vtedajšieho nacistického Nemecka drasticky vyrovnala so Židmi žijúcimi na jej území. Pre svoj židovský pôvod a na základe rasových zákonov sa v roku 1942 ocitol aj Juraj Špitzer na nasledujúce necelé dva roky v zbernom koncentračnom tábore Nováky. V auguste 1944 sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania (SNP). Velil židovskej partizánskej jednotke a bol príslušníkom Hornonitrianskej partizánskej brigády.
Po vojne študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, dnes Univerzita Komenského. Jeho novinárske začiatky sa viažu k časopisu Bojovník, v ktorom ako redaktor pôsobil v rokoch 1946-1950. Krátko pracoval aj na kultúrnom oddelení Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. V rokoch 1951-1970 vedecky pôsobil v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).
Počas Špitzerovho pôsobenia na poste šéfredaktora Kultúrneho života (1956-1958 a 1965-1967) sa na jeho stránky dostala výrazná kritika pomerov v socialistickom Československu, stalinských procesov a pokriveného hodnotenia SNP. Vďaka nemu uverejňovali v Kultúrnom živote reportáže a články významných osobností slovenskej žurnalistiky ako Ladislav Mňačko či Roman Kaliský. V roku 1967 sa ako tajomník Zväzu československých spisovateľov podieľal na IV. zjazde československých spisovateľov, kde vystúpili Milan Kundera, Ludvík Vaculík, Pavel Kohout alebo Dominik Tatarka.
Ako zástanca obrodného procesu bol po auguste 1968 vylúčený zo spisovateľského zväzu a prepustený zo zamestnania. Neprijal ponuky normalizačného režimu na sebakritické prehodnotenie svojich postojov a mnohé jeho prózy a eseje vyšli až v 90. rokoch. V tvorbe Juraja Špitzera sa prelína niekoľko tém: zážitky z povstania, rozčarovanie z nepoučiteľnosti človeka a antisemitizmus. Okrem literárnej tvorby napísal tiež scenáre k filmom a televíznemu seriálu. Juraj Špitzer zomrel 11. októbra 1995 v Bratislave, je pochovaný na židovskom cintoríne.
