Osobnosť človeka je pre spokojný život oveľa dôležitejšia, ako vzdelanie či majetok. Osobnosť dieťaťa sa formuje doslova od prvých dní života a vy ako rodičia ju máte pevne v rukách. Ukážeme vám, čo všetko vplýva na osobnosť dieťaťa a ako ju môžete negatívne ovplyvniť. Nie je to dokonalý návod na bezchybnú výchovu, ale naopak cenné rady, ktoré vám pomôžu nasmerovať dieťa na správnu cestu.
Rozvoj osobnosti dieťaťa a predispozície
Osobnosť a povaha je v určitom zmysle dedičná, o tom nemusíme polemizovať. Aký otec, taký syn, aká matka, taká Katka. Tak, ako sa dedí výška, farba vlasov či alergie, dedí sa aj povaha a osobnosť. Rozdiel však je, že osobnosť dokážeme ohýbať správnou či nesprávnou výchovou. Povahové črty, ktoré sú typické pre človeka, sú dané genetickou výbavou, ale aj tým, aké prežil detstvo. Niekto na prísnu výchovu reaguje tak, že ostane zakríknutý, iný prejaví svoju rebéliu ešte viac. Neexistuje univerzálny návod, ktorý by sedel na každého. Všetci sme jedineční, no prvú časť našej povahy si chtiac-nechtiac nesieme ako genetickú výbavu od našich predkov.
Výchova je jedna vec
Na jednej strane kamarátsky vzťah s rodičmi, na druhej strane sparťanská výchova. Niektorí rodičia si od detí nechajú doslova skákať po hlave, iní naopak neustále poučujú. Výchovných metód existuje množstvo a všetky sú funkčné - no pri každom dieťati funguje iný prístup. To, akú zvolíte výchovu, bude výrazne ovplyvňovať osobnosť vášho dieťaťa v budúcnosti. Jedno dieťa na voľnosť a dôveru rodičov reaguje tak, že si váži zodpovednosť, iné ich dobrotu využije a robí si čo chce. Práve tu vidíme súvis s prvým bodom.
Napodobňovanie rodičov
Deti sa učia napodobňovaním a chcú robiť všetko tak, ako ich rodičia. Nemusíme klamať sami sebe. Keď dieťa vidí rodičov fajčiť, kedy vyskúša prvú cigaretu? Keď ich počuje nadávať, kedy s tým začne tiež? Keď ocko celý detstvo kričí na mamičku, ako sa bude syn chovať k svojej manželke? Napodobňovanie sprevádza celú živočíšnu ríšu a neobišlo ani nás - ľudí. Keď sa dieťa rozhodlo klamať, pravdepodobne sa to naučilo priamo od svojich rodičov.
Kontakt s ďalšími ľuďmi
Okrem rodičov sa stretne v živote aj s ďalšími ľuďmi, ktorí ho pozitívne či negatívne ovplyvnia. Milá babička, dedko bez záujmu o vnúča, starší chlapec v parku, ktorý všetkých šikanuje, či učiteľka v škole, ktorá má úprimný záujem o to, prečo prišlo dieťa do školy s modrinou. Osobnosť človeka sa formuje v kolektíve, čo intenzívne začína už v škôlke.
Životné situácie
Reakciami na životné situácie získa dieťa posledné kúsky svojej povahy. Čo spraví prvý raz, keď ho druhé dieťa v škôlke udrie? Keď mu vezme hračku? Rozplače sa, nažaluje, alebo ho udrie naspäť? To závisí od zdedenej povahy, ale aj od prvých sociálnych návykov z domu. Dieťa má prirodzené a spontánne inštinkty, s ktorými sa narodí. Tie v ňom môžu potlačiť ako prví rodičia a neskôr sociálne prostredie v ktorom vyrastá. Ak sa dieťa necíti prijímané, necíti sa byť v bezpečí, nie je akceptované také aké je a podporované rodičmi v jeho autonómii a v individualite, môže sa cítiť nemilované alebo aj nechcené. Toto najcitlivejšie obdobie pre vznik psychotraumatického zranenia začína počatím a trvá minimálne do obdobia 6. roku života dieťaťa.
Deti bežne nevydržia sedieť dlho a začnú sa otáčať, neskôr poskakovať. Pohybom sa zbavujú nahromadeného vnútorného napätia, čím sa uvoľnia ich svaly a kosti. Spontánny pohyb je častokrát z výchovného hľadiska nie vždy žiadúci. Preto musíme svoje deti výchovne usmerňovať, aby si neublížili. Ak však dieťa usmerňujeme prevažne príkazmi či zákazmi, bez vysvetlenia a tolerancie jeho pocitov hnevu, smútku alebo bezmocnosti, ktorú vzhľadom k jeho veku nevie vedome regulovať, môžeme u neho podporiť traumatizáciu a potlačiť jeho prirodzené sebavyjadrenie. Potlačenie emócií sa neskôr obráti proti dieťaťu tak, že sa naučí autoritám prispôsobovať a podriadiť sa na úkor seba.
Ak naopak dieťaťu pri každom hneve a vzdore vyhovieme, naučí sa svoj hnev kompenzovať a vynúti si mocou to, čo potrebuje. Niekedy je veľmi ťažké nájsť správnu mieru a rovnováhu medzi bezpodmienečnou akceptáciou dieťaťa a stavaním hraníc. Tie by mali byť síce pevné, no s dostatočným citom. S rešpektom a akceptáciou prežívaného smútku, či hnevu dieťaťa, ktoré prežíva vtedy, ak niečo čo si veľmi želá, nedosiahne. Rodič mu to preto potrebuje dostatočne vysvetliť.
Na záver môžeme dodať, že všetky naše potlačené emócie a vnútorné nahromadené napätia, konflikty, ale aj kompenzačné mechanizmy sa neskôr manifestujú v držaní nášho tela alebo prejavom bolesti určitej časti tela.
Odborný kontext a zručnosti rodičov
Tento odborný blog napísala PhDr. Klinická psychologička a psychoterapeutka (psychoterapia zameraná na telo - Biodynamická terapeutická škola). V praxi sa venuje diagnostike a terapii psychosomatických ochorení, ochoreniam spôsobeným stresom a psychickou traumatizáciou v ranom detstve. Vedie kurzy a zážitkové skupiny zamerané na terapiu raných psychotraumatických zranení a osobnostný rast, skupiny kreatívneho pohybu a tanca, uvoľňujúcich cvičení a terapeutických masáží, ktoré podporujú sebavyjadrenie, spontánnosť a vnútornú silu.
Vychovávať dieťa znamená v prvom rade ho milovať bezpodmienečnou láskou, prijať jeho jedinečnosť a rešpektovať ho ako osobnosť. Rodičovská výchova je fenomén, ktorý každý z nás okúsil na vlastnej koži, ktorý má dopad na každého jednotlivca v spoločnosti. Rovnako výchovou získavame postoje, vedomosti a zručnosti, ktoré sú pre náš spokojný život kľúčové. Logicky by teda rodičovská výchova mala byť v centre pozornosti našej spoločnosti.
Keď sa mladým rodičom narodí dieťa, zdravotný personál ich postupne zasväcuje do fyzickej opatery a neustále kontroluje stav jeho vývoja. Avšak dieťa je aj duševnou bytosťou. Starostlivosť o túto časť človeka zabezpečuje výchova, ktorá je pre dieťa rovnako dôležitá ako fyzická opatera. Výchova (alebo aj duševná opatera) je aj súbor zručností, ktoré rodičia musia nadobudnúť.
Aby sme však lepšie vychovali samostatného a zodpovedného človeka, musíme získať vedomosti o tom, ako dieťa viesť, povzbudzovať, naučiť ho rozhodovať sa, komunikovať a riešiť problémy. Musíme získať zručnosti, ktoré nás naučia „šoférovať“ výchovu, rozoznávať, kde postaviť značku STOP, teda kde dieťaťu položiť hranice. A v konečnom dôsledku sa raz stať aj inštruktorom - prvým príkladom pre naše deti.
Projektovať musí mať na pamäti, že naše deti sú s nami na začiatku their cesty k dospelosti a my ako rodičia by sme mali plniť poslanie ich zodpovedného sprievodcu a povzbudzovateľa. Našou úlohou je upozorňovať a poukazovať na ich schopnosti, talenty a kladné vlastnosti, pomocou ktorých získavajú predstavu o svojej vlastnej hodnote. Podpora a povzbudenie sú tým najlepším spôsobom, ako dieťa pocíti našu dôveru v jeho schopnosti. Tá v ňom následne prebúdza aj motiváciu zlepšovať sa.
Mať rodinu nie je len strecha nad hlavou, dostatočná strava, ošatenie, mobil, a iné materiálne výdobytky. Nestačí však ani fakt, že deti považujeme „teoreticky“ za rovnako plnohodnotných členov rodiny, je potrebné im to ukázať. Deťom treba dať najavo, že majú svoje nezastupiteľné miesto a sú pre nás dôležité. V prvom rade ide o to, ako sa k nim správame a ako s nimi komunikujeme. Rešpekt a úcta voči nim by mali byť samozrejmosťou vo vzájomnom prístupe.
Najdôležitejšie prístupy k dieťaťu stoja na vzájomnej spolupráci a kladú na rodiča vysoké nároky. Vyžadujú zvládanie zručností, ktoré nie sú každému vrodené. Štúdium literatúry je veľmi potrebné a dôležité, ale časovo náročné. Na trhu existuje nespočetné množstvo kvalitnej literatúry, ale kto nám poradí, kde začať, čo je dôležité? Lektor ponúkne nové prístupy, vyabstrahuje esenciálne problémy a riešenia.
Musíme začať hľadať riešenia a prístupy. Žijeme rýchlu a náročnú dobu. Máme dojem, že nestíhame, nekomunikujeme, že vzťahy a život žijeme povrchne. Tento stav môžeme, lepšie povedané musíme, začať riešiť individuálne. Neváhajme začať hľadať, skúšať, komunikovať! Ako sa hovorí - kto hľadá, nájde…
Príbeh o zvládaní emócií pre deti | Príbeh o sebauvedomení | Detské videá pre deti | Zdravé hranice
Praktické princípy efektívnej výchovy
Efektívne rodičovstvo predstavuje overený koncept pozitívnej výchovy s dlhoročnou tradíciou, ktorý zmenil vzťahy a život tisícok rodín po celom svete. Ide totiž o prístup, ktorý sa zaoberá nielen výchovnými problémami a spôsobmi ich riešenia, ale aj budovaním vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Stavebnými kameňmi sú: vzájomný rešpekt, povzbudenie a prijatie zodpovednosti. Tieto princípy vytvárajú v dieťaťu pocit istoty, prijatia a užitočnosti pre spoločenstvo, v ktorom žije, teda pre svoju rodinu.
Každý z nás sa primárne snaží naplniť túžby po patričnom mieste, milovaní a užitočnosti. Ak dieťa touto cestou neuspeje, siaha po nevhodnom správaní. Preto je dôležité dávať dieťaťu jasné hranice a zároveň prejavovať akceptáciu pre jeho emócie a jedinečnosť. Pohladenia, objatia a vhodné prejavy fyzickej náklonnosti sú pre väčšinu detí prirodzeným a vítaným spôsobom komunikácie lásky.
Treba tiež uvedomiť, že rodičia často projektujú svoje nesplnené túžby na dieťa. Treba dieťaťu ukázať, že má nezastupiteľné miesto, a že je dôležité. Rešpekt voči dieťaťu a úcta voči nim by mali byť samozrejmosťou vo vzájomnom prístupu. Dôraz na komunikáciu a sprevádzanie dieťaťa je kľúčový pre jeho zdravý rozvoj a istotu.
Rodičovstvo vyžaduje zručnosti, ktoré nie sú vždy vrodené a často chýbajú vzory v rodinách. Preto je užitočné vyhľadávať kurzy a lektorov, komunikovať s ľuďmi s rovnakými potrebami a skúsenosťami. Spoločnosť si potrebuje uvedomiť, že vzdelávanie v oblasti výchovy detí nie je samozrejmé, a že tento proces by mal mať systematickú podporu.
Predstaviteľné kroky
- Hľadať vzdelávanie a podporu v oblasti rodičovstva ako investíciu do budúcnosti detí a spoločnosti.
- Vytvárať prostredie, ktoré podporuje sebavnímanie a túžbu patriť a byť užitočný.
- Praktizovať otvorenú a citlivú komunikáciu o emóciách a potrebách dieťaťa.
- Udržiavať hranice s rešpektom a vysvetlením dôvodov; zapájať dieťa do riešenia problémov.
- Podporovať spontánny pohyb a prirodzené sebavyjadrenie pri rešpekte k bezpečnosti.
Index skúseností a odporúčaní
- Vnímať dieťa ako jedinečnú bytosť a pristupovať k nemu s láskou a rešpektom.
- Učiť sa spolu s dieťaťom prostredníctvom pozitívnej motivácie a pochopenia jeho potrieb.
- Poskytovať jasné hranice a zároveň podporovať autonómiu a sebavyjadrenie.
- Podporovať dieťa v hľadaní vlastných talentov a vnímaní svojej hodnoty.
- Vytvárať komunitu rodičov a odborníkov, ktorí zdieľajú skúsenosti a riešenia.
Na záver pripomíname, že rodičovská výchova je dlhodobý proces učenia a prispôsobovania sa meniacim sa spoločenským podmienkam. Ak chceme vychovať samostatné a zodpovedné dieťa, musíme systematicky nadobúdať vedomosti o tom, ako dieťa viesť, povzbudzovať a spoločne rásť. A to nielen pre dobro dieťaťa, ale aj pre zdravú a trvalo udržateľnú spoločnosť.