Pod návalom ťaživého smútku môže byť prežívanie a správanie dieťaťa odrazu zmenené. Bolesť zo straty milovaného človeka hlboko a často dlhodobo ovplyvní život. Smútok ale nie je choroba. Bolesť sa aj vďaka našej pomoci väčšinou po čase zmierni, hoci nikdy úplne nevymizne. Prejavy smútenia v detskom veku môžu byť podobné a niekedy sa naopak môžu odlišovať od prejavov v dospelosti. Pri ich posudzovaní by sme stále mali mať na zreteli vek dieťaťa (napr. malé deti nechápu, že smrť je definitívny koniec) a zohľadniť aj to, či sa takéto správanie skutočne objavilo až ako dôsledok zármutku.
Časté choroby alebo bolesti bruška či hlavy, u ktorých lekári neodhalili príčinu môžu byť znakom, že dieťa svoj smútok prejavuje cez telo. Smrť blízkeho bola náhla a nečakaná resp. Možno tak pomôžete práve Vy tomu, kto takúto pomoc hľadá a potrebuje. Pomáha rodičom zvládnuť to najťažšie, čo im život priniesol - stratu dieťaťa. Psychologička detského mobilného hospicu Svetielko pomoci Ľudmila Bíšová. Má svoje špecifiká a vychádza z toho, že život dieťaťa je ohrozený. Úlohou psychológa je pomôcť rodine zvládnuť to najťažšie, čo im život priniesol, v prospech dieťaťa. Aby kvalita jeho života bola čo najlepšia, aby čas, ktorý ostáva, mohli rodina aj dieťa využiť čo najlepšie. Aby dieťa malo možnosť vybrať si, ako a s kým chce tráviť čas, aby jeho utrpenie, aj to psychické, bolo kontrolované. Aby bol zostávajúci čas naplnený radosťou.
Prijatie správy a fázy zvládania
Ako rodiny prijímajú správu, že sa dieťa už nevylieči? Zvyčajne ide o fázu, ktorá je náročná na prežívanie - ako rodičov, tak aj širšej rodiny. Objavujú sa emócie, akými sú vina, hnev, existenciálny strach. Každý rodič onkologicky chorého dieťaťa prechádza štádiami, ktorými sa vyrovnáva s tým, že ťažká liečba nebola úspešná. Rodiny to vnímajú ako ranu pod pás, prechádzajú štádiami popretia, že to nie je pravda. Môže sa objaviť agresia k zdravotníckemu personálu, prečo sa dieťa neliečilo dieťa, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo.
Postupne si rodič prechádza fázou depresie, vyrovnávanie, hoci je to pomerne odvážny výraz, sa objavuje až neskôr. Emócie veľmi ovplyvňujú aj otázky, ktoré rodičia kladú. Na čo sa vás zvyknú pýtať? Ako bude vyzerať koniec? Koľko času nám ostáva? Čo môžeme očakávať? Príde koniec v spánku? Máme komunikovať aj vtedy, keď máme pocit, že dieťa už nevníma? Nakoľko ho ešte nútiť robiť nejaké veci, nakoľko mu vychádzať v ústrety? Vedia deti v terminálnom štádiu života, že zomierajú? Sú deti, ktoré to vedia. Chcú o tom hovoriť najmä vtedy, keď chýba rodič. Hovoria o strachu - o strachu o svojich rodičov, ako to bez nich zvládnu. Sú deti aj mladí adolescenti, ktorí o tom ale hovoriť nechcú.
Komunikácia s dieťaťom o smrti
Dieťa má dostať odpoveď primeranú veku. Keď mi dieťa povie, že sa veľmi bojí, spýtam sa ho, či mi chce o tom povedať niečo viac, či mu vie pomôcť mamka, alebo ja. Vždy treba reálne zmapovať, na čo sa dieťa pýta. Niekedy potrebuje len úprimnú odpoveď - že budeme robiť všetko, čo bude v našich silách, že keď to bude potrebovať, zvýšime dávku liekov. Ako deti zmení skúsenosť s vážnou chorobou? Mnohé deti, ktoré prešli onkologickou liečbou, sú „staršie”, zrelšie ako ich rovesníci. Sú radi, keď sú zahrnuté do komunikácie dospelých. Ale neplatí to, samozrejme, vždy. Deti sa pýtajú, čo bude potom, či pôjdu do neba, či stretnú starých rodičov. Samozrejme, závisí to aj od duchovného smerovania rodiny.
Rodičia a súrodenec
Deti potrebujú dostupného rodiča, nie dokonalého. To znamená, že reaguje na ich potreby, je im k dispozícii a neizoluje sa od nich. Rodičia môžu smútiť aj spoľčne s deťmi, dodá im to pocit, že v tom nie sú samy. Napríklad prostredníctvom rituálu, akým je zapálenie sviečky, prechádzka na cintorín, zbieranie kvetov alebo spoločná kresba obrázkov, počas ktorej môžu rozprávať o tom, čo prežívajú. Mnohých rodičov však strata dieťaťa doslova zloží.
Ak rodičia majú ešte iné deti, je potrebné sa im venovať, aj napriek tomu, že majú pocit, že to nedokážu. Priniesť útechu dieťaťu alebo deťom v prípade smrti člena rodiny je skľučujúca, ale potrebná úloha. Rozhodujúce je nechať dieťa, aby v období žiaľu svoje city prejavilo. Keď sa budete s deťmi o smrti rozprávať, dozviete sa, čo o nej vedia, aké majú o nej predstavy. Až keď rodič a dieťa akceptujú realitu smrti, môžu spoločne dôjsť do cieľa tejto ťažkej cesty, a tým je vnútorný pokoj.
Vnútorný pokoj a návrat do normálu
Obnovený normálny život pokračuje bez fyzickej prítomnosti zosnulého dieťaťa. V obnovenom normálnom živote si všetci postupne uvedomia, že do ich života prišla zmena. Pomáha vyčlenenie si konkrétnej hodiny počas dňa, kedy sa s ostatnými deťmi budú hrať alebo robiť inú spoločnú činnosť. Je potrebné si uvedomiť, že súrodenci utrpeli stratu rovnako, ako rodičia. Preto je dôležité aj s nimi jednať citlivo a pomáhať im prekonať zármutok.
Podpora a spoločnosť pozostalých
V Čechách existuje spolok Dlouhá cesta, ktorý pomáha rodičom, ktorí prišli o svoje dieťa. Desatoro pre pozostalých (Autorka: PhDr. www.plamienok.sk - Detský hospic Plamienok ponúka poradenstvo a psychologickú pomoc rodinám, deťom a adolescentom, ktorí prežívajú ťažké obdobie po strate svojho blízkeho. www.kolobehzivota.sk - Kolobeh života poskytuje poradenstvo v smútení. www.nezabudneme.sk a ďalšie sú projekty podporujúce rodiny po strate.
Transformácia straty na rast
Strata je často pozvánka k rastu a sebarozvoju. Bolesť a utrpenie môžu byť mobilizujúce, smútok nás učí lepšie žiť, nastaví hodnoty a prináša nový zmysel života. Transformácia spočíva v tom, že na dne svojej priepasti smútku hľadáme možnosti, ako sa opäť vyšplhať nahor. Strata dieťaťa nie je ukončená; je to celoživotný proces trúchlenia s jazvami, ktoré nikdy úplne nezmiznú, ale môžu umožniť plnohodnotný život aj bez prítomnosti dieťaťa.
Praktické odporúčania pre rodičov a rodinu
- Uznajte a normalizujte emócie dieťaťa aj rodičov a hovoríte o nich primeraným spôsobom podľa veku.
- Poskytnite dieťaťu priestor na vyjadrenie a vytvorte bezpečné prostredie na zdieľanie pocitov.
- Vytvorte rituály spoločných chvíľ: kreslenie spomienok, písanie listov, návšteva miest, ktoré mali radi zosnulí.
- Podporte súrodencov - sú dôležití a tiež potrebujú prijatie a citlivý prístup rodičov.
- Hľadajte pomoc odborníka, ak smútok pretrváva alebo prechádza do patologického zármutku.
Príbeh a skúsenosti odborníka
Spomína sa príbeh prvej pacientky a jej rodín, ako aj význam otvorenej komunikácie a autenticity pri práci so smútiacimi. Profesionáli hovoria o potrebe reagovať na individuálne potreby a o tom, že smútok potrebuje priestor a pochopenie, nie klišé. Základom je vytvoriť bezpečný priestor na zdieľanie a vzájomnú podporu smútiacich.
Dôležité poznámky o tabu smrť a otvorenej komunikácii
Prečo je smrť tabu a ako ju prekonať? Smrť by nemala byť tabu; je to súčasť života a naším úsilím je ju prediskutovať s deťmi aj dospelými. Deti ocenia úprimnosť a priamy prístup č love, ktorí im poskytujú istotu a pomoc. Je dôležité priznať, že nie vždy vieme všetky odpovede, a to je lepšie než klamať alebo vyťahovať zábavné príbehy na prekrytie reality. Spolu s dieťaťom môžeme hľadať odpovede a spoločne zdieľať pocity.