Chov koní na Slovensku sa traduje od čias Veľkomoravskej ríše, kedy sa tu chovali autoctónne kone v type tarpana. Už po prvom osídlení Slovanmi nadobudol chov koní na význame a stal sa nevyhnutnou potrebou. V období osmanských výprav na územie Uhorska sa krv pôvodných malých koní obohadila o ušľachtilú krv arabských koní. Aj z toho dôvodu výrazný rozvoj chovu koní v Uhorsku prebiehal počas osmanskej okupácie časti Uhorska, a to najmä po porážke uhorského vojska v roku 1526 na Moháčskom poli. Turci boli milovníkmi pekných, ušľachtilých koní, ktoré osmanskí vládcovia venovali uhorským veľmožom, čím sa snažili získať ich. Počas tejto okupácie na obsadené územie prišlo veľa koní z Arábie a na tomto území vzniklo veľa súkromných žrebčínov, ktoré priaznivo vplývali na skvalitňovanie chovu koní aj u poddaných.
Po vyhnaní Osmanov z Uhorska bol chov koní citeľne znížený. Ich nedostatok pre armádu sa riešil dovozom z Besarábie. Pre rozvoj a skvalitovanie chovu koní v Uhorsku bol potrebný nový regenerátor, ktorý by nahradil arabského koňa. V zemiach západnej Európy od 16. storočia veľký význam nadobúdal španielsky kôň, ktorého chov rozvíjali panovnícke dvory. V tomto období sa zvyšoval význam výkonných, elegantných španielskych koní, ktoré ovplyvňovali chovy koní takmer v celej Európe. K rozvoju chovu španielskych koní výrazne prispelo založenie dvorných žrebčínov.
Vplyv prísnej, veľkorysej a prepracovanej španielskej etikety a ceremoniálu španielskeho dvora a rozvoj chovu španielskeho koňa, rovnako aj anglického plnokrevníka s arabským pôvodom, prinútil aj cisársky dvor vo Viedni zakladať dvorné žrebčíne. Následne hneď po svojom nástupe osvietenský panovník Jozef II. nariadil podľa anglického vzoru založiť v monarchii prvé štátne žrebčiny. Na území monarchie, časti Uhorska patril žrebčín v Mezove (Mezőhegyes), ležiaci v juhovýchodnom cípe terajšieho Maďarska, medzi najväčšie a najvýznamnejšie. Bol založený v roku 1785 ako vojenské zariadenie, slúžiace pre armádu.
Našli v ňom zamestnanie viacerí dolnozemskí Slováci pochádzajúci zo susedných Slovákmi osídlených obcí. Žrebčín mal už od svojho založenia viac ako sedemnásťtisícovú výmeru poľnohospodárskej pôdy a na konci 18. storočia sa v ňom chovalo 4386 koní, z ktorých bolo tisíc kobýl. V roku 1810 mal už celkom 13 326 koní a z nich až 4018 kobýl, rozdelených do plemenných stád.
Neskôr o jeho činnosti a zamestnaní Slovákov v ňom písal do slovenských novín Ján Kutlík starší, ale najmä mladší pôsobiaci v Bánhedeši, ktorý popri farárstve mal aj vzorové poľné hospodárstvo. Ján Kutlík mladší napríklad v časopise Obzor ako jeho stály dopisovateľ z Bánhedeša v č.22/1870 píše, že 2. júla usporiadal Čanádsky hospodársky spolok výstavu trojročných kobýl a uhorského rožného dobytka spolu s kováčskymi a kolárskymi výrobkami, kde boli úspešní Slováci zo Slovenského Komlóša. V ďalšom článku (v čísle 24) z 25. augusta 1871 okrem hospodárskej situácie v Bánhedeši a úrodách sa zmieňuje aj o stoličnej výstave koňov a dobytka v Makove, na ktorej on dostal odmenu 150 zlatých za trojročnú žrebicu. V čísle 28/1875 píše o zadĺžení jedného z najznámejších žrebčínov v Uhorsku Mezehedešu, kde bolo vyšľachtené plemeno koní Nonius. Aj Kutlík uvádza, že žrebčín založil cisár Jozef II. na radu generála Jozefa Čekoniča a je udržiavaný na náklady štátu a ošetrovateľmi v ňom sú prevažne vojaci. Ročne sa tu starajú o vyše dvetisíc koní a náklady na jedného koňa činia 103 zlatých a 29 grajciarov. V priebehu roka zahynie 130 koní. K žrebčínu, nachádzajúcemu sa na pustatine patrí 27 901 kat. jutár pôdy a z nej je 16 544 ornej. Pre chod poľného hospodárstva slúži 67 ťažných koní, 803 volov, 369 vozov, 500 pluhov, 346 brán, 12 parných mláťačiek, 20 kosačiek, 16 sečkovíc, 47 riečic, chovajú tu 1600 ošípaných a 804 kusov dobytka. Pri založení žrebčína chovali prevažne kone arabského pôvodu, neskôr anglického pôvodu. Hlavným programom žrebčína bol chov plemena Nonius, ktoré bolo vyšľachtené na podklade anglonomandského koňa, čiastočne arabského koňa, lipicana a anglického plnokrvníka. Zakladateľom plemena bol Nonius senior narodený roku 1816. Chov tohto plemena sa rozšíril do celého Uhorska, vrátane zemského chovu na Slovensku, kde sa dlho významne podieľal na celkovom chove koní. V mezovskom žrebčíne bol od roku 1818 založený aj chov arabského koňa Gidran. Pre jazdecké vojsko, ale aj pre gazdovstvo tu v roku 1841 vyšľachtili z anglického plnokrvníka kmeň Furioso, ktorého chov sa rozšíril do celej monarchie.
V tomto najznámejšom uhorském žrebčíne boli založené ďalšie úžitkové typy, kmene a plemená teplokrvných koní, ktoré sa rozšírili do celej Európy. O niečo skôr, v roku 1774 bol založený v Radoviciach (Radovice), ležiacich v Bukovine, ďalší uhorský žrebčín. Mal len polovičnú výmeru poľnohospodárskej pôdy ako Mezov, a to aj z toho dôvodu, že ležal v lesnatých Karpatoch vo vysokej nadmorskej výške, kde patril k nemu aj žrebčín huculov v Lúčine. V radovickom žrebčíne sa chovali kone arabské, lipicany, anglické polo a plnokrvné a v Lúčine huculské. Do konca 19. storočia mal prevahu v Radoviciach chov arabského koňa.
V roku 1868 sa chovalo v ňom viac ako 900 koní, z ktorých bolo 500 chovných kobýl, 24 kmeňových žrebcov a tiež žriebät. Neskôr bola do neho z Bábolny presunutá časť arabského kmeňa Gidran, kde bol potom chovaný čistokrvne v arabskom type. Koncom 19. storočia začali v Radoviciach chovať Furiosov a na začiatku 20. storočia po plemenníkovi, hnedákovi Furioso XI, pôsobil ako kmeňový žrebec. Ďalší najstarší uhorský žrebčín bol v Bábolne, lokalite neďaleko Komárna. Bol založený v roku 1789 ako súčasť mezovského žrebčína, roku 1806 sa osamostatnil. Zo začiatku tu boli chované španielske kone, ale od 1816 boli všetky kobyly v žrebčíne pripúšťané výlučne arabskými žrebcami. Tento žrebčín sa stal základňou pre všetky importované arabské kone z prednej Ázie (Arábie a Sýrie).
Tento žrebčín choval arabských koní zabezpečovali synovia kmeňového žrebca Shagya-senior, z ktorých najviac vynikol Shagya X. Z jeho troch synov sa najviac v chove presadil žrebec Shagya VIII, na ktorom bol založený celý bábolniansky chov príslušníkov kmeňa Shagya. V roku 1852 boli do žrebčína privezené ďalšie arabské žrebce, ktoré sa stali zakladateľmi nových arabských línií a kmeňov. Choval sa tu aj lipicanský kôň zo žrebčína Lipica a po roku 1918 aj presunutím zo žrebčína Fogaraš zo Sedmohradska. Po týchto troch najstarších vznikli neskôr ďalšie žrebčiny v Kišbéri a Fogaraši. Pre históriu Slovenska a chovu koní na jeho území má veľký význam jediný dvorný žrebčín založený na území Slovenska - Kopčany pri Holíči.
V tomto žrebčíne sa narodili zakladatelia starokladrubských belušov kmeňa Generale (1787) a Generalissimus (1797). Aj zakladateľky lipicanských rodín Stornella a Famosa sa narodili v Kopčanoch. Do žrebčína v Kopčanoch bol prvý väčší import anglického plnokrvníka v r. 1814, a to 70 kobýl a 3 žrebce z Anglicka a z Francúzska. Na pastvinách žrebčína 23. augusta 1816 za účasti cisára Františka I. prvé porovnávacie dostihy anglických a arabských plnokrvníkov. V dvornom žrebčíne Kopčany bol chov koní zrušený v r. 1826. Chátrajúce historické budovy žrebčína stoja dodnes.
Na území Slovenska to boli ešte súkromné žrebčíne v Tešedíkove (1825), Smoleniciach (1855), Slanci (1860), Bučanoch (1871), Rusovciach (1873), Parchovanoch (1880), Eleonóra Udvar v Bratislave (1889), Hubiciach a ďalšie, ktoré viac alebo menej úspešne rozvíjali chov plnokrvníka a dostihový šport. K významným zmenám v chove koní na Slovensku došlo v päťdesiatych rokoch minulého storočia počas kolektivizácie poľnohospodárstva. Vtedy sa chovalo na Slovenku približne 270 tisíc koní, ale v dôsledku kolektivizácie a využívaním poľnohospodárskej techniky a mechanizácie došlo postupne k prudkému poklesu stavu koní. V roku 1985 ich bolo 18 tisíc, roku 1998 poldruha tisíca a teraz je ich po malom oživení 13 tisíc.
Medzinárodná konferencia konaná v apríli v Mojmírovciach pri príležitosti dvojstého výročia prvých konských dostihov v strednej Európe sa zaoberala okrem iného aj početným stavom koní v susedných krajinách. Ako už bolo uvedené, na území dnešného Slovenska pôsobili významné dvorné, cisárske a súkromné žrebčíny. Jedným z významných bol aj žrebčín rodiny Huňadyovcov v Mojmírovciach, v ktorom chovali ušľachtilé plemená arabského, španielskeho a talianskeho. Z historických prameňov sa dozvedáme, že rodina Huňadyovcov kúpila majetky Grasalkovičovej rodiny v Mojmírovciach. Prví členovia rodiny Huňadyovcov - zemania Ondrej a Ladislav prišli do Mojmíroviec po skončení tureckých vojen v roku 1675. V roku 1721 dal postaviť Imrich Huňady kaštieľ v barokovom slohu, ktorý bol neskôr prebudovaný do klasicistického slohu a v takejto podobe zostal dodnes. Barón Imrich Huňady sa venoval najmä správe a rozširovaniu majetkov s centrálnou kanceláriou a archívom v Mojmírovciach.
Kým na konci 18. storočia v Uhorsku chov koní bol extenzívny, v ostrovnom Anglicku bol rozšírený plemenný chov plnokrvných koní, z ktorého uhorská šľachta naberala prvé poznatky. Zistila, že budúcnosť chovu koní bude patriť plnokrvníkom s arabským pôvodom. Domáci chov začali postupne zlepšovať v novozaložených žrebčínoch. Po príklade iných vplyvných šľachticov priviezol gróf Jozef Huňady do chovu svojho žrebčína v Mojmírovciach čistokrvných žrebcov a pre účely pretekov dal postaviť aj dráhu. Najznámejším žrebcom z tohto obdobia bol arabský žrebec Tajár, ktorý pochádzal z egyptského žrebčína a do Huňadyho žrebčína sa dostal v roku 1814. Tajár bol zakladajúcim chovným koňom uhorských teplokrvných koní. Prvé regulárne dostihy zorganizoval tento potomok Imricha Huňadyho 22. mája roku 1814 v Mojmírovciach ako prvé verejné konské dostihy podľa anglického vzoru v celej kontinentálnej Európe.
Jozef Huňady od roku 1814 do roku 1821 tradične každý rok v máji usporadúval dostihy, ktoré vždy vzbudzovali veľký divácky záujem, a to nielen bežných návštevníkov, ale aj kráľovského dvora a popredných predstaviteľov šľachty. V roku 1994 pri príležitosti 180. výročia Slovensko takto vďaka mojmírovskkej vetve huňadyovského rodu zapisalo do svetových dejín dostihového športu prvenstvom usporiadania regulárnych konských pretekov v kontinentálnej Európe. V spolupráci viacerých domácich subjektov bol hlavným organizátorom priamo na mieste štátny podnik Závodisko v Bratislave. Jubilejných osláv sa zúčastnili aj významné osoby z regiónov a zahraničia, pričom prvé dostihy sa obnovili po dvesto rokoch.
V ďalšom texte z oblasti Bratislavy a Košíc sa autor venoval aj popisu spoločenského života a ekonomických dopadov chovu koní, vrátane dopadov na miestnu kultúru, jazdecké školy a dostihový šport, ktoré prepojovali históriu s modernou predstavou o chove koní a doplnkovom hospodárskom využití.
