Novú dimenziu dostala analýza kresby s poznaním, že podobne ako i ostatné správanie človeka podáva informácie o emocionálnom prežívaní, osobnosti a vzťahoch dieťaťa. V tejto súvislosti sa posledných šesťdesiat rokov v rámci psychologickej diagnostiky i psychoterapie (teda aj arteterapie ako súčasti expresívnych terapií využívanej v pestrej škále detskej klientely), rozvíja i diagnostika projektívna a jej neoddeliteľné súčasti - projektívne techniky.
S. Freud ju popísal ako jeden z psychických obranných mechanizmov. Autorstvo termínu projektívne techniky je pripisované Lawrencovi K. Frankovi, ktorý verejne použil tento termín v roku 1939 a prirovnal ich k rőntgenovým lúčom. Projektívne techniky definujú Hartl, Hartlová (2010) ako metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov odhaľujúcich emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby.
Projektívne metódy sú charakterizované nielen povahou podnetového materiálu, ale predovšetkým prístupom k interpretácii testových výsledkov. V projektívnych technikách ide o málo štruktúrovanú úlohu, ktorá umožňuje takmer neobmedzené množstvo odpovedí, globálny prístup k hodnoteniu osobnosti a zvyčajne účinnosť pri odhaľovaní skrytých, latentných alebo neuvedomovaných aspektov osobnosti. Nevýhodou projektívnych metód je problematická validita a interpretácia, ktorá je často ovplyvnená osobnosťou administrátora, ďalej prácnosť pri vyhodnocovaní s dôrazom na čas, obsiahla teoretická príprava administrátora a jeho veľké skúsenosti s používaním príslušnej projektívnej metódy.
Len čo dieťa vie zobrazovať formy a predmety, začína s nevedomým spredmetňovaním - projekciou osobných pocitov. Kreslenie je väčšinou pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, eliminuje sa pri nej strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť. Zo všetkých prostriedkov, ktoré má psychológ k dispozícii na dôkladnejšie poznanie dieťaťa a skúmanie jeho osobnosti, predstavuje kreslenie najvhodnejší spôsob vyjadrovania, kresbou totiž dieťa „graficky rozpráva”, bez toho, aby do toho muselo nutne vstupovať hovorené slovo.
Dieťa tu odhaľuje obsahy, o ktorých by sa mu inak nevypovedalo ľahko alebo preto, že sa mu ešte nedostáva slov. Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností. Na tento účel slúži predovšetkým pri predškolskom a mladšom školskom veku; v neskoršom veku túto diferenciačnú schopnosť stráca, pretože kresbové zručnosti dozreli. V kresbe sa odrážajú aj niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa, predovšetkým emočne ladená kvalita sebahodnotenia, ale i napr. postoje k druhým ľuďom.
V tejto súvislosti sa využívajú predovšetkým tematické kresby ako je kresba ľudskej postavy alebo rodiny. Tak v súvislosti s projektívnymi metódami hovoríme o grafických projektívnych metódach, kam zaraďujeme Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné. V roku 1926 F. Goodenoughová vytvorila Test kresby ľudskej postavy, pri ktorého koncipovaní vychádzala z predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov, ale i vzrušujúcej správnosti a presnosti, a tak sa môže používať a dodnes sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa.
Test v roku 1968 rozšíril a revidoval D. B. Harris, v českej verzii je známy Test kresby postavy Šturma, Vágnerová. V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Ale nakreslená postava môže reprezentovať aj prianie dieťaťa alebo osobu, ktorá mu je veľmi blízka. Preto je treba výsledky tejto metódy overiť následným rozhovorom s dieťaťom a použitím ďalších testových metód.
S kresbou rodiny ako projektívnou metódou sa v detskej psychologickej diagnostike stretávame výdatne od tridsiatych rokov dvadzieťa storočia. Túto námetovú kresbu odporúčajú u detí od šesť do dvanástich rokov, výnimočne mimo toto vekové pásmo. Predškolské deti nie sú tak kresliarsky vyspelé, aby mohli uspokojivo zobraziť svoje predstavy o rodine a pubertálne deti bývajú k svojim výkonom kritické, čo je závažná zábrana v ich voľnom kresbovom vyjadrovaní.
Kresbu rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Spôsob zobrazenia vlastnej rodiny vyjadruje jeho názory, postoje, pocity. Dieťa zobrazí svoju rodinu tak, ako sa mu javí z jeho subjektívneho pohľadu.
Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Test kresby začarovanej rodiny je veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí (dnes sa využíva aj symbolika rastlín a vecí). Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny hlavne u detí v školskom veku veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný.
Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo. Hlavná sila tejto metódy, zdôrazňujú Matějček a Stohbachová (1981), je v poňatí „kľúčových osôb“. Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti (Langmeier, Krejčířová, 1998).
Pri posudzovaní emocionálnej percepcie v rodine je dôležité kombinovať kresbu rodiny s kresbou začarovanej rodiny, pretože kresba rodiny síce odokryje túto problematiku, ale symbolika zvierat lepšie na jednej strane zobrazí emocionálne vzťahy detí k rodičom a zároveň na druhej strane predstavuje hlbšie preniknutie k emocionálnej atmosfére v rodine, pretože umožňuje v po rozhovore klásť dieťaťu väčšie množstvo otázok.
Pri používaní projektívnych metód, resp. kresby ľudskej postavy, kresby rodiny a kresby začarovanej rodiny treba byť opatrný a je nutné používať ich výsledky ako orientačné. Obe testové metódy zlepšujú kontakt s detským klientom na uľahčenie verbalizácie. Kresbové projektívne testy sa bežne používajú v klinickej praxi a je ich veľa. Nie je dôvod, prečo ponechať kresbové metódy na použitie výhradne pre psychológov. Naopak, je možné ich ozrejmiť i odborníkom v iných profesiách zaoberajúcimi sa citovými a sociálnymi väzbami detí, pretože empatický rozhovor s dieťaťom nie je len doménou psychológov, mal by ho byť schopný ktokoľvek, kto s dieťaťom prichádza do osobného kontaktu, hoci na krátky čas.
Kresbové metódy môže využiť sociálny pracovník ako prvotné zahĺbenie, aby sa mohol nad dieťaťom a jeho vzťahmi zamyslieť a konfrontovať ich s inými metódami a odborníkmi, aby mohol s dieťaťom nadviazať kontakt a otvoril komunikáciu s ním, vychádzajúc pritom z faktu, že obrázok napodobňuje skutočnosť tak, ako ju dieťa vníma, alebo by chcelo vnímať. Sociálny pracovník si získané informácie musí prepojiť s klientovou aktuálnou osobnou situáciou z rozhovoru, príp. z ďalších diagnostických postupov. Do etiky práce sociálneho pracovníka patrí tiež pripravenosť primeraným spôsobom dieťaťu ponúknuť spätnú väzbu, zodpovedať prípadné otázky. Predpokladom je vzájomná spolupráca, dôvera a vysvetlenie, že skutočne nejde o test kresliarskych schopností.
Grafická ilustrácia a vizuálne doplnky
Práve detské kresby psychologia skúma ako jeden zo spôsobov, ako lepšie porozumieť tomu, čo deti prežívajú, najmä ak to ešte nedokážu plne vyjadriť slovami. Detský mozog: školák - Kresby zobrazujú vývoj a zmeny v emóciách, aj v kognícii.
Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv v rodine a ich umiestnenie odhalí emocionálne väzby dieťaťa k rodičom a súrodencom. Kresba môže tiež indikovať traumu či stres, ktoré dieťa prežilo, a umožňuje dieťaťu vyjadriť to, čo slovami nie je schopné vyjadriť.
[tagimg]Schematická schéma vývoja kresby dieťaťa podľa veku a motorických schopnostíGardnerova teória vícenásobnej inteligencie a jej vzťah k detskej kresbe - vizuálno-prostorová inteligencia, interpersonálna a intrapersonálna inteligencia, podpora symbolického myslenia a expresívneho vyjadrovania. V publikáciách ako Artful Scribbles sa zdôrazňuje, že kresba pomáha deťom spracovať pocity a zážitky, a tým podporuje abstrakciu a reflexiu.
Praktické poznámky pre rodičov a odborníkov
- Kresba nie je definitívny diagnostický nástroj.
- Pozorujte nielen obsah, ale aj spôsob kreslenia, tlak pasteliek, veľkosť postáv a usporiadanie na papieri.
- Pri interpretácii vždy zapojte kontext rozhovoru a ďalšie metódy, aby ste získali komplexný obraz.
- Podporte dieťa v kreslení, nevysmievajte sa a neospravduľňujte; pýtajte sa neutrálne a otvorene.
- V prípade akýchkoľvek obáv kontaktujte odborníka - detského psychológa, špeciálneho pedagóga alebo pediatra.
Deti kreslia svoje pocity a priania a detská kresba je asi najlepší prostriedok na pochopenie ich vnútro. Kresba je nielen diagnostický nástroj, ale aj forma terapie, ktorá umožňuje deťom vyjadriť zložité či potláčané emócie a posilňuje ich autonómiu a bezpečnosť počas procesu liečenia či rozvoja.
Uvedomujeme si, že interpretácia kresby je komplexný proces, ktorý vyžaduje citlivý a odborný prístup. Ako uvádza Gardner, kresba ako súčasť vyučovania a terapie pomáha deťom spracovať pocity a zážitky a ponúka dôležitý kanál pre sebavyjadrenie aj tam, kde slová nestačia.