Ste zapojený do zvláštnej formy pastorácie. Venujete sa mamičkám, ktoré stratili svoje dieťa pri spontánnom potrate. Cesta bola širšia, ale jasná a konkrétna. V mojej pastorácii prichádzam do kontaktu so všetkými ľuďmi, snažím sa byť vnímavý na ich potreby a citlivo na ne reagovať. A tak som prichádzal do kontaktu aj so ženami, ktoré prišli o svoje dieťa spontánnym potratením. Zároveň som stretával ženy, ktoré mali za sebou aj úmyselný potrat. A do tretice tu bola skupina žien, ktoré mali za sebou zamĺknutý potrat. Všetky tieto potraty sú v niečom odlišné a v niečom rovnaké. Postabortívny syndróm je vo všetkých prípadoch evidentný. Trauma, ktorú prežívajú tieto ženy, je pre ne zdrvujúca. Toto ma pohlo k tomu, aby som pre ne niečo urobil.
Pri tom, jednoznačne a úplne. Boh je vždy a všade prítomný. V každej situácii, ktorá sa deje. On je Pán času i priestoru. Okrem iného, práve v tých najťažších chvíľach to dokazuje, keď sám trpel a zomieral, aby sa s nami spojil. Bolesť a smrť sú súčasťou našej hriešnosti, ktorá nás odlúčila z jeho blízkosti. V tej chvíli ťažko, prirodzene, veď túžila po živom a zdravom dieťati, ktoré je darom od Boha. Preto to ťažko, veľmi ťažko chápe, veď jej to celé nedáva zmysel.
Keď Boh je darca života, radosti, pokoja… a namiesto toho, takáto žena prežíva smútok, bolesť, neistotu… Preto je tak veľmi potrebný proces oslobodenia sa od týchto negatívnych pocitov. Je to náročný proces uzdravenia. Môže ňou otriasť, aj ju posilniť. Problémom však nie je ani tak viera, či neviera v samotného Boha, ale skôr vysporiadanie sa so stratou dieťaťa. Pre matku je ťažké to, že nemôže svoje dieťa vidieť, aj keď cíti jeho blízkosť.
Tu je miesto, ohromný priestor, kde sa môže matka sama stretnúť s Bohom, ktorého rovnako nevidí, ale môže cítiť jeho blízkosť. Nič. A nič ani nezaberá. Poznáme ten známy citát z Písma: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet“ (Mt 2,18).
Každá žena si musí sama prejsť bolesťou a smútkom. My môžeme byť len pri nej a to je dôležité. Nenechať ju v tom osamotenú. Ako je dobré reagovať na dlho prežívaný smútok z často viacnásobnej straty dieťatka u žien v našom okolí? Čakať s ňou rovnako dlho. Zbytočné reči nepomôžu, naopak, len uškodia. Akákoľvek rada vyznieva len ako prázdna fráza, ktorá môže skôr ublížiť.
Je lepšie nechať ženu v takomto stave smútku sa len vyrozprávať či vyplakať. Odporúča sa dať potratenému dieťaťu meno, prijať ho. Okrem toho, že mu dá meno, a tým ho prijíma za svoje, musí mať možnosť sa s ním aj rozlúčiť. Ideálne je, keď má možnosť získať plod a pochovať ho. Dnes už existujú aj pohrebné obrady ešte nenarodeného dieťaťa. Ak takáto možnosť pochovania nie je možná, dá sa to urobiť aj symbolicky obradom prijatia a rozlúčenia sa s dieťaťom.
Ženy po potrate sprevádzajú rôzne symptómy, ako napríklad vina, hanba, depresia, menejcennosť, strach, zlosť, odcudzenie… Tu je veľký priestor pre psychologickú pomoc, ktorá sa dá krásne dopĺňať s tou duchovnou a naopak. Ideálne je, keď kňaz a psychológ spolupracujú. Prináša to ohromné výsledky v procese uzdravovania.
Z duchovnej roviny, okrem spomínaného obradu, dôležitú úlohu zohráva aj sviatosť zmierenia, prípadne sv. omša za uzdravenie, či pomazanie chorých. Takto vstupuje sám Ježiš do tohto procesu a robí zázraky. Najskôr matka vyrozpráva svoj príbeh a okolnosti potratu. Pomôže mi to utvoriť si ucelený obraz vzniknutej situácie a pochopiť túto ženu v celom kontexte.
Ďalej je dôležité zistiť, kde v procese uzdravenia sa nachádza a potom môžem ponúknuť pokračovanie. Spoločne sa dohodneme na postupe aj z časového hľadiska, kedy matka sama svojím prirodzeným spôsobom spracúva spomínané symptómy. Ja som len sprevádzajúci, navrhujem možnosti riešenia a ona sama si vyberá, ktoré jej vyhovujú najviac, načo sa ona cíti byť pripravená. Dôležité je cítiť sa slobodnou v celom procese.
Podotýkam, že stretnutie je vždy iba s jednou matkou, nikdy nie skupinovo. Môže tam byť prítomný jej manžel alebo niekto, kto je pre ňu oporou a cíti sa pri ňom úplne slobodne a bezpečne. Pri samotnom obrade prijatia a rozlúčenia sa s dieťaťom, môžu byť prítomné aj ďalšie osoby, na ktoré má tento konkrétny potrat dopad. Samozrejme. Plač zohráva dôležitú úlohu v živote človeka. Biblia pozná všetky druhy a príčiny ľudského plaču.
Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Evangelium vitae odkazuje: „Vaše dieťa môžete s nádejou zveriť samotnému Otcovi a jeho milosrdenstvu. Ono teraz žije v Bohu” (porov. bod 99). Myslím, že to je dostatočná odpoveď. Veľmi. Rovnako ako každý živý člen rodiny vplýva na celú rodinu a jej jednotlivých členov, tak aj smrť ktoréhokoľvek z nich. A to platí aj pri potratenom dieťati. Potrat zasahuje všetky dimenzie života nielen matky, ale aj ľudí, ktorých sa to týka. Preto aj všetci ostatní majú veľký vplyv na uzdravenie nielen matky, ale aj ďalších členov rodiny a nakoniec tiež rodiny ako celku.
- Aj moja prax to ukazuje: je to veľmi komplexný proces, ktorý zahŕňa duchovný aj psychologický rozmer.
- Dokončenie záznamov a hospitácia citlivosti sú dôležité pre skutočné uzdravenie.
- Otec aj matka môžu spolupracovať na obratoch a uzmierení s dieťaťom.
Samozrejme. Krásne to nadväzuje na to, čím som zakončil v predošlej odpovedi. Aj moja prax to ukazuje. Je to jednoducho tak. V mnohých týchto príbehoch sa naoko zdá, že sa trauma dotýka len žien a ostatných ani nie, prípadne len okrajovo, nevynímajúc mužov, otcov.
Ale skutočnosť je iná. Je ohromná sila, keď vidíte vzlykať muža a otca nad stratou vlastného dieťaťa. Niekedy je plač mužov výraznejší ako u žien. Ale sú prípady, keď otcovia neplačú, ale sú skôr zúfalí, lebo nevedia, čo robiť so svojou trpiacou ženou. Vnútorne ma to veľmi pohýna. Najmä ľudsky.
Podobne ako čítame v Písme, keď Ježiš videl, ako plačú pri hrobe Lazára, a sám sa v duchu zachvel (Jn 11,33). Silné sú pre mňa momenty, keď sa matka symbolicky lúči so svojím dieťaťom a číta mu rozlúčkovú reč ako sa zvykne robiť pri pohreboch. Alebo, ak sa necíti na čítanie reči, len potichu prinesie rozlúčkový list a zapálenú sviečku za nenarodené dieťa a položí ich na obetný stôl spolu s obetnými darmi počas sv. omše.
V niektorých prípadoch sme mali po sv. omši aj malý kar v úzkom kruhu rodiny. Aj to bolo veľmi dôležité. Je veľa možností a symbolov, s ktorými sa dá tvorivo a citlivo pracovať. Robíme aj obnovu krstných sľubov, kedy si rodičia môžu duchovne prežiť akoby krst ich dieťaťa, kedy ho prijímajú a zároveň odovzdávajú Bohu.
Obnovou si posilňujú svoju vieru v Boha, potvrdzujú, že mu stále patria, ako aj ich dieťa. Už by som len zakončil úryvkom z encykliky pápeža sv. Jána Pavla II. Je venovaný najmä ženám, ktoré podstúpili umelý potrat, ale môže povzbudiť všetky ženy so skúsenosťou potratu, aby mohli žiť plnohodnotný život: „Neznechucujte sa však a nestrácajte nádej. Snažte sa skôr túto skúsenosť pochopiť a pravdivo ju interpretovať. S pokorou a dôverou sa otvorte - ak ste tak ešte neurobili - pokániu: Otec každého milosrdenstva čaká na vás, aby vám udelil svoje odpustenie a pokoj vo sviatosti pokánia. Spoznáte, že nič ešte nie je stratené. A budete môcť poprosiť o odpustenie aj svoje dieťa: ono teraz žije v Bohu.