Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností zasvätilo veľkú časť svojho života. Aktuálne stojíte za veľmi zaujímavou výstavou Na piatok i na sviatok, ktorá dokumentuje odievanie v Turci od polovice 19. storočia až do 80-tych rokov 20. storočia a mení pohľad na región, ktorého odevná kultúra je na Slovensku málo známa.
Vo všeobecnosti panuje predstava, že Turiec je biele nepopísané miesto na folklórnej mape Slovenska. Výstava však v plnej miere vyvracia tento výrok a otvára diskusiu o tom, čo znamená tradičná kultúra v živote ľudí. Zároveň som sa snažila navrhnúť a realizovať aj zaujímavé výtvarné riešenie, ktoré vtiahne návštevníka do dôb dávno minulých. Zbierka ľudového odevu nehovorí len o tom, čo si naši predkovia v minulosti obliekali, ale aj o tom, ako žili.
Medzi odevom a životom: pohľad kurátorky
Ako kurátorka v Ethnografickom múzeu sa venujem odievaniu. Ľudový odev mal v mojom srdci vyhradené špeciálne miesto, a keď sa mi naskytla možnosť ísť pracovať do Slovenského národného múzea v Martine a byť kurátorkou tak úžasného a rozsiahleho, takmer 35 000 kusového fondu ľudového odevu, bolo to niečo úžasné. Môj každý deň v práci je za odmenu.
Treba však povedať aj to, že v súkromí nepatrím k vášnivým zberateľom „krojov“. Podľa mňa tradičný ľudový odev patrí do múzeí a folklórnych kolektívov a nie do súkromných skríň zberateľov. Tento výrok nie je jednoznačný: pre mňa je úžasné, keď si rodina uchováva tradičný odev alebo jeho súčasti ako spomienku na starú matku či prastarú matku.
Keď najmladšia generácia uvedomí, že tradičný odev nemá pre nich hodnotu, netreba ho zo skrýň vyhadzovať alebo spáliť, ale radšej darovať múzeu či folklórnemu kolektívu. Ako príklad dôležitého vzťahu k ľudovému odevu slúži môj príbeh ako umeleckej vedúcej a choreografky Folklórneho súboru Lysec. Výber lokality na vznik nového tanečného čísla pre mňa nezačína len hudobnou alebo tanečnou motivikou z konkrétnej obce, ale vychádza z hlbšieho vzťahu k tradícii a kultúre.
Motivácia detí a dynamika kolektívu
Pri vedení detského súboru Malý Lysiec viem, že motivácia detí v dnešnej dobe je náročná, ale výsledky hovoria samé za seba. Deti idú na doraz, skúšajú s plnou energiou a odovzdávajú na pódiu autentický zážitok. V dospelom súbore motivujem tanečníkov najmä energiou, nadšením a tvrdou prácou; na tréningoch sú tri prepotené tričká bežné. Sme ako jedna veľká rodina, kde riešime nielen tanečné záležitosti, ale aj prvé lásky, sklamania a rodinné problémy.
Keď pracujem na krojoch a rekvizitách do súborov, často sa spoľahnem na pomoc rodiny: ocino vyrába rekvizity, mamina došije a vyžehlí, a ja s manželom zároveň zdieľame spoločný svet tradičnej kultúry. Môj manžel je folklorista a vedie Folklórny súbor Turiec; ja v jeho súbore tancujem a on v mojom súbore hrá na rôzne ľudové nástroje. Preto je bežné, že si u nás doma, v priebehu dňa aj noci, spievame a tancujeme spolu.
Osobný život a občianske vzťahy
Tradičná kultúra je veľká súčasť nášho života. Žijeme v rodičovskom dome spolu s mojimi rodičmi a zvyky u nás dosť dodržiavame. Napríklad: Nemôžeš piecť kačku na Silvestra, veď nám uletí šťastie; nesadaj si na zem, veď je ešte mesiac, ktorý má v mene r; neber zo stola tie lokše čo ti spadli, tie sú pre anjelikov. Bežne sa u nás stáva, že potrebujem rekvizity a rekvizity vyrobí otec; mamina zase došíva a žehlí. Môj manžel je stále so mnou a my si navzájom pomáhame s projektmi a nápadmi.
Pandémia COVID-19 zasiahla aj múzeá a kultúrne inštitúcie, vrátane múzeí. Pandémia znamenala lockdowny a zmeny v prevádzke, no zároveň priniesla nové príležitosti pre prácu s zbierkami a ich digitalizáciu. Podľa mňa múzeum bez návštevníka je veľmi smutná inštitúcia, no aj to ukázalo, že ľudia objavujú nové spôsoby, ako sa zapájať do kultúrnych aktivít a ako zbierky lepšie spracovať a uložiť.
Ľudmila a meno ako inšpirácia
Ľudmila je ženské meno slovanského pôvodu, ktoré v sebe spája krásu a mier. Meno vzniklo spojením slov ľud a mila, čo znamená „ľudu milá“ alebo „tá, ktorá je ľúba ľuďom“. Meno je známe aj vďaka svätej Ľudmile, českej kňažnej a babičke svätého Václava. V literatúre a kultúrnych programoch sa meno Ľudmila často objavuje v kontexte ľudového umenia a hodnotových postojov.
Ľudmila Dutková, dlhoročná členka Divadla Jonáša Záborského (DJZ) v Prešove, dosiahla veľký úspech. Získala cenu Literárneho fondu za stvárnenie postáv Velmy Kelly v muzikáli Chicago, Márie Antoinetty a ďalších rolí. Do DJZ vstúpila v roku 1989 a získala ocenenia viackrát, vrátane prémií Literárneho fondu za významné herecké výkony v inscenáciách ako Šteňa, Tri ženy pod orechom a Váňa a Soňa, či Mária Antoinetta.
Touto cestou slávnostne pripomíname, že Ľudmila Dutková je nielen výraznou interpretkou, ale aj príkladom spojenia tradičného života s profesionálnym divadelným svetom na Slovensku. Meno Ľudmila tak rezonuje ako symbol ľudskej múdrosti, empatie a odhodlania, čo odráža aj jej dlhoročnú kariéru a osobný príbeh.
Veľký úspech Ľudmily Dutkovej z Divadla Jonáša Záborského ukazuje, že talent na konte slovenského divadla môže prekročiť regionálne hranice a rozšíriť kultúrny význam o porek, ktorý spája tradičnú kultúru s modernou interpretáciou divadla a hudby.
Kamarátil sa s Mikulášom Černákom aj Kočnerom. Ako sa z milionára stala troska?
Prehľadný príklad významných míľnikov
| Personálny údaj | Opis |
|---|---|
| Rok vstupu do DJZ | 1989 |
| Ocenenia | Cena Literárneho fondu za postavy v muzikáloch a inscenáciách |
| Prínos | Významná interpretácia postáv v hudobno-dramatických dielach |
Metafora o živote a kultúre
„V minulosti bol život oveľa tvrdší, ťažko sa pracovalo na poliach a gazdovstvách, ale večer prišiel pokoj a spev na priedomiach.“ Táto citácia odráža vnímanie prepojenia medzi tradičnou prácou, rodinou a kultúrou, ktoré Ľudmila prijíma ako súčasť svojej identity a práce v múzeu a divadle.