Nie je ľahké byť rodičom. Nikto to nikdy ani netvrdil a sem-tam sa stane, že už naozaj vybuchnete. Ako však vplýva kričanie na dieťa? Touto problematikou sa zaoberala doktorka Siggie Cohen.
Prirodzené emócie a zodpovednosť rodičov
Toto je hneď prvý bod, ktorý vysvetľuje odborníčka. Ešte predtým, ako by niekoho tento výrok rozzúril, odborníčka upozorňuje, že je úplne pochopiteľné, keď je rodič v istých momentoch “na nervy” zo svojho dieťaťa. Je to pochopiteľné a stáva sa to každému. Avšak stále je zodpovednosťou rodiča, ako na tieto podnety reaguje.
Potreba počúvania a myšlienka, že krik nie je jediná cesta
Ako ďalej približuje Siggie Cohen, mnohí rodičia majú dojem, že musia kričať po svojich ratolestiach, aby ich vôbec vôbec počúvali. To však nemusí byť pravda. Odborníčka vysvetľuje, že deti dávajú väčší pozor počas kriku, pretože sú na to zvyknuté. Len vtedy majú totiž dojem, že sa rieši niečo vážne. Kým nepočujú krik rodiča, tak je dobre a “získavajú si čas”.
Fyziologické a psychologické dôsledky vyplývajúce zo zlej komunikácie
Siggie Cohen na záver dáva do pozornosti dôležitú vec - nevyčítajte si to. Kričali ste po dieťati? Okej, stane sa. Komu nie? Nesmiete sa teraz zameriavať iba na to. Nie je to predsa koniec sveta. A navyše, budete mať ešte veľmi veľa príležitostí, ako si zlepšiť vzťah so svojím dieťaťom. Ako už bolo vyššie uvedené, nie je dobré kričať na dieťa, no zároveň to nie je ani koniec sveta. Ak to teda nie je na dennom poriadku. Samozrejme, vždy sa to dá zlepšiť.
Praktické metódy pre upokojenie a prevenciu
Portál Today’s Parents predstavil niekoľko metód, ako prestať zdvíhať hlas na svoje ratolesti. Veľakrát vás nemusia vytočiť iba deti, tých príčin môže byť omnoho viac. Identifikujte spúšťač hnevu a frustrácie u vás. A hlavne, nebojte sa požiadať o pomoc. Ak sa vraciate domov z práce a viete, že nič ešte nie je navarené, poproste o to svoju polovičku alebo si prípadne objednajte pizzu. Život vie byť skutočne stresujúci. Nebuďte iba zhluk nervov a neprenášajte to na svojich najbližších. Odhaľte príčinu vašej frustrácie a riešte to.
Keď viete, že dieťa už moc prekračuje vaše hranice, no nechcete vybuchnúť, varujte ho. Na tom nie je nič zlé. Aj syn či dcéra pri tom môžu spozornieť a takýto varovný signál im bude bohate stačiť. Ktoré dieťa by chcelo, aby po ňom kričala mama alebo otec? Toto znie naozaj zvláštne, ale môže to byť efektívne. Odborníčka Judy Arnall odporúča, aby ste sa v návale nervov išli vykričať do záchoda a následne to všetko spláchli. Počuli ste už o tejto metóde? Nemusí to byť teda na škodu. Odborníčka vysvetľuje, že ide predovšetkým o to, aby ste na chvíľu opustili miestnosť a vyvetrali sa.
V prípade, že na svoje deti vybuchnete, nesnažte sa im lekciu udeliť ihneď. Počkajte, kým sa emócie upokoja a budete sa môcť o tom lepšie porozprávať. Spoločne sa môžete aj lepšie dopátrať k riešeniu. Preberajte to hlavne s chladnou hlavou. Dieťaťu tiež môže potrvať, kým to v sebe všetko spracuje. Nechce predsa, aby sa na neho rodičia hnevali.
Emočný koučing a učenie zvládania hnevu
„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie.
Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Zvládanie hnevu sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Ale alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa.
Konflikt si vyžaduje pokojný odstup a spoločné riešenie
Vety ako „si zlý“ alebo „reveš ako malé decko“ nie sú najšťastnejšie; miesto toho použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“, „viem, že si z toho smutný“, „vidím, že sa ti to nepáči“. Dieťa tak vidí, že chápete jeho pocity a zvýšite tak pravdepodobnosť spolupráce. Keď sa dieťa rozčúli, dôležité je dať mu priestor, aby sa upokojilo. Získate čas na premyslenie ďalšieho postupu a ukážete mu, že konflikt sa dá riešiť bez kriku a ponižovania.
Keď sa dieťa vôbec ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte pokojne, bez kriku a ponižovania, umožnite dieťaťu, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by situáciu chcelo vyriešiť. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - Deti učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie a nesúvisí to s ukazovaním trestov, ale s jasnými pravidlami a logickými dôsledkami.
Vzťah rodiča a dieťaťa versus verbálne násilie
MUDr. Verbálne násilie je v dnešnej dobe frekventovanejšie ako fyzické či sexuálne. Kričanie na deti môže byť pre ne rovnako traumatizujúce ako fyzické tresty či sexuálne zneužívanie, tvrdí nová štúdia. Verbálne útoky vedú k sebapoškodzovaniu či užívaniu drog a môžu viesť k hlbokým emocionálnym problémom.
Najčastejšie prejavy verbálneho zneužívania detí dospelými sú krik, očierňovanie dieťaťa či slovné hrozby. Opakované verbálne útoky môžu viesť k zahanbeniu, izolácii a vylúčeniu. Zodpovednosť za zdravie detí stojí primárne na rodičoch; v prvom rade si musia byť vedomí toho, ako so svojimi deťmi komunikujú.
Riešenia a odporúčané kroky
- Ideálne je zamerať sa na kontrolu vlastného hnevu: napočítať do desať, zvoliť bežný a rešpektujúci ton hlasu, upratať sa a vrátiť sa k dieťaťu s jasným plánom na riešenie situácie.
- Zapracovať empatiu a pomenovať emócie dieťaťa: „ja chápem, že ťa to nahnevalo“ a „viem, že si z toho smutný“.
- Vytvoriť spoločné pravidlá pre konflikt a používať logické dôsledky namiesto trestov a zahanbenia.
- Ak problém pretrváva alebo sa vyskytuje len u jedného z rodičov, vyhľadať detského psychológa alebo odbornú pomoc.
- Učiť deti regulačné techniky: ventilovať hnev cez aktivity (kričať do vankúša, boxovať do vreca, cvičiť), zároveň pomenovať emócie slovami.
Rodičovské modely a dôležité poznámky
Rodičia sú pre dieťa vzorom správania. Ak doma vládne agresia a krik, dieťa to môže vnímať ako normu a opakovať ju v interakciách s rovesníkmi a dospelými. Vzorne môžu rodičia prispieť k rozvoju empatie, rešpektu a schopnosti riešiť konflikty slovami a nie výkrikmi. Dôležité je aj vyhýbanie sa porovnávaniu medzi súrodencami a vytváranie jednotného postojov vo výchove.
Rôzne vekové obdobia a konflikty medzi súrodencami
Konflikty medzi súrodencami bývajú bežné a majú svoje príčiny v snahe získať pozornosť rodičov. Temperament a vekový odstup ovplyvňujú, ako konflikty vznikajú a ako sa riešia. Prevencia spočíva v spoločných rodinných aktivitách, ktoré podporujú spoluprácu a empatiu, a v pravidelnom dialógu o pocitoch a potrebách každého dieťaťa.
Konflikty ako príležitosť na učenie
Najlepšie výsledky prichádzajú vtedy, keď rodičia spolupracujú na jasne definovaných hraniciach a dôsledkoch, a keď deti vidia, že rodičia dokážu vyriešiť spory civilizovane. Deti sa učia riešiť konflikty prostredníctvom dialógu, nielen cez zakázané činy. Správne vedenie spôsobilosť riešiť konflikty a budovať zdravé vzťahy na dlhú trať.
