Interrupcie alebo umelé potraty sú neustále diskutovanou témou. Umelé prerušenie tehotenstva (UPT), resp. interrupcia, predstavuje multifaktorový fenomén, ktorý v sebe zahŕňa morálnu/etickú, sociálnu, medicínsku, právnu, náboženskú a psychologickú rovinu. Ako jedna z mála tém tak dokáže výrazne rozvíriť verejnú mienku, postaviť proti sebe skupiny v parlamentoch či upútať záujem vedcov z rôznych vedných odborov po celom svete.
Spontánny potrat je všeobecne definovaný ako samovoľné ukončenie neživotaschopného vnútromaternicového tehotenstva do 20. týždňa tehotenstva. Spontánny potrat väčšinou vyvoláva smútok a sklamanie. Niekedy sa myšlienky na potrat a výčitky z tohto skutku objavia aj dlhé roky po tom. Veľa žien trpí depresiami a žiaľ, niekedy sa to končí i samovraždou.
Osobná skúsenosť so stratou a náhlym sociálnym osamotením
Zaciatkom roka som potratila v 15tt. Bol to dost tazky potrat , stalo sa mi to v praci, dost co som isla s bolestami do roboty musela som si to po sebe este aj co najrychlejsie upratat. Takze som si vlastne zbierala svoje embryo aj s krvou aby niekto neprisiel.. Hanbila som sa vobec povedat co mi je, ja neviem preco, ostala som ako obarena, a iba som povedala ze som nieco zle zjedla a mam bolesti brucha.
Partner zacal gamblit a chodit za inou. Rozist sa nechcel, ale nechcel prestat ani s hranim ani s nou. Vyhodila som mu veci na ulicu. Zavolal ma o par dni ze sa chce porozpravat, ked som prisla akurat mi ju ukazal, ze to je ona a ide teraz do prace. Proste kkt. Nechal ma samu v rozbitom byte ktory sme chceli prerabat.
Je mi psychicky velmi zle, som odporca hocjakych liekov ale obavam sa ze je nevyhnutne aby som nejake zacala brat. Citim sa ako by som tu ani nebola, nemozem sa sustredit, je mi stale zle, mam silne uzkosti, depresie, myslienky na samovrazdu, ktore ako keby nie su moje, ale su silne. Mam pocit ze uz nic nema zmysel a ze uz nikdy dobre nebude. Chcela by som sa liecit, ist na psychiatriu. Ale neviem co mam povedat. Doktorov som vzdy obchadzala, nedokazem hovorit o tom co mi je. Ani neviem ku komu mam ist. Bojim sa ze sa zabijem ale tiez sa bojim ze ma vyhodia z roboty ak pojdem dlhsie na PN.
Tiché utrpenie po strate tehotenstva | Cassandra Blomberg | TEDxSDMesaCollege
Fyzické a psychické následky: skoré, neskoré a dlhodobé
Skoré a neskoré následky na zdravie
Následky interrupcie sa zvyknú deliť na skoré a neskoré. Potrat je chirurgickým zákrokom a nesie so sebou podobné riziká ako aj iné operácie. Okrem toho sa pri vykonávaní potratu niekedy poškodí maternica či krček maternice, vyskytujú sa neraz aj rôzne infekcie ženských reprodukčných orgánov a problémy s nadmerným krvácaním. Nebezpečnou komplikáciou je stav, kedy sa pri zákroku neodstránia dokonale všetky časti plodu a plodových obalov, čo by mohlo spôsobiť vážnu infekciu.
V takomto prípade je nutné maternicu „dočistiť“, teda žena musí podstúpiť ďalší zákrok. Vo vzácnych prípadoch môže dôjsť pri zákroku aj k poraneniu močového mechúra. Mnohé ženy po potrate mali problém znova otehotnieť, prípadne tehotenstvo donosiť. Neplodnosť alebo komplikácie v tehotenstve patria medzi neskoré následky súvisiace s podstúpením interrupcie.
Často sú za tým jazvy na maternici alebo zrasty na vajíčkovodoch, ktoré komplikujú oplodnenie prípadne uhniezdenie oplodneného vajíčka v stene maternice. Zvyšuje sa i riziko mimomaternicového tehotenstva. Oslabenie krčka maternice máva za následok predčasné pôrody a žiaľ, často i potraty.
Psychické následky a popotratový syndróm
A čo duša? Potrat však nezanecháva jazvy len na tele, ale aj na duši ženy. Ženy, ktoré podstúpili potrat, by mali vyhľadať pomoc psychológa, ak cítia, že situáciu nezvládajú. Aké sú riziká potratu pre psychické zdravie? Popotratový syndróm (angl. postabortion syndrome, postabortion stress - PAS) sa dostavuje u matiek, ktoré podstúpili umelý potrat alebo boli zasiahnuté spontánnym potratom.
Býva sprevádzaný smútkom, pocitmi viny, depresiami, podráždenosťou, problémami v sexuálnom živote, samovražednými sklonmi, drogovou a alkoholickou závislosťou, vtieravými predstavami, narušeným materinským citom (ochladenie alebo preexponovanie voči iným deťom), neschopnosťou sústrediť sa, problémami so spánkom, úzkosťou, ťažkosťami vo vzťahoch, nezdravými vzťahmi k deťom… Tieto príznaky sa môžu objaviť ihneď po zákroku alebo až o niekoľko rokov.
Poradcovia pracujúci s matkami po potrate tvrdia, že takmer u každej klientky sa PAS skôr či neskôr prejaví. PAS postihuje aj otcov potratených detí ako aj širšiu rodinu a zdravotníkov, ktorí sa na potrate podieľali: úzkosťou, bezmocnosťou, pocitom straty, pocitom viny, pocitom hnevu, žiaľu, ľútosti a zmätku…
Osamelosť a sociálna izolácia po strate
Čo si pod tým predstaviť
Sociálna izolácia a osamelosť nie sú to isté, aj keď sa často zamieňajú. Osamelosť je skôr vnútorný pocit odpojenia a nedostatku blízkosti, zatiaľ čo sociálna izolácia znamená objektívne menší kontakt s ľuďmi alebo slabšiu sociálnu sieť. Človek môže byť medzi ľuďmi a napriek tomu sa cítiť osamelo.
A naopak môže byť často sám, ale necítiť sa opustene. Obe skúsenosti však môžu výrazne zasahovať psychiku aj celkové zdravie. Osamelosť nie je len samota. Často ide o pocit, že človek nikam úplne nepatrí, že nie je naozaj videný, počutý alebo s nikým skutočne prepojený.
Sociálna izolácia zase môže vyzerať ako dlhodobé obmedzenie kontaktov, slabé vzťahové zázemie, chýbajúca opora alebo život, v ktorom okolo človeka takmer nikto nie je. WHO opisuje kvalitné sociálne väzby ako dôležité pre psychickú aj fyzickú pohodu v každom veku.
Ako sa môžu prejavovať
Sociálna izolácia a osamelosť sa často neprejavujú len smútkom. Môže sa objavovať vnútorná prázdnota, pocit odpojenia, horšia nálada, úzkosť, vyššia citlivosť, hanba, strata motivácie, stiahnutie sa do seba alebo pocit, že je stále ťažšie nadväzovať kontakt s druhými. NHS zároveň upozorňuje, že ak osamelosť zasahuje bežný život, môže súvisieť aj so stresom, úzkosťou alebo depresiou.
Prečo býva také ťažké sa z toho dostať
Veľký problém býva v tom, že osamelosť a izolácia sa ľahko samy posilňujú. Človek sa cíti odpojený, a preto sa menej ozýva, menej chodí medzi ľudí alebo sa začne vyhýbať situáciám, v ktorých by mohol zažiť odmietnutie. Tým sa však pocit izolácie ešte prehlbuje. Výskumné podklady zároveň ukazujú, že keď sa osamelosť a sociálna izolácia objavia súčasne, býva ich dopad na duševné zdravie ešte silnejší.
Čo býva častým spúšťačom
Téma sociálnej izolácie a osamelosti sa často objavuje po sťahovaní, rozchode, zmene práce, odchode do dôchodku, po chorobe, po strate blízkeho človeka alebo po dlhšom období, keď človek fungoval skôr v prežívaní než vo vzťahoch. CDC uvádza, že vyššie riziko sa môže týkať okrem iného mladých dospelých, starších ľudí, ľudí žijúcich osamote, ľudí s nižšími príjmami, migrantov alebo niektorých menšinových skupín.
Prečo je dôležité to nepodceňovať
Osamelosť a sociálna izolácia nie sú len nepríjemný pocit. WHO aj CDC upozorňujú, že dlhodobo súvisia s horšou psychickou pohodou a so zvýšeným rizikom depresie, úzkosti, sebapoškodzovania alebo samovražednosti. CDC navyše uvádza súvislosť aj so zvýšeným rizikom srdcových ochorení, cievnej mozgovej príhody, diabetu 2. typu, demencie a predčasného úmrtia.
Rozsah problému: epidemiologické zistenia a rizikové skupiny
Rozsiahly epidemiologický výskum realizovaný v októbri a novembri 2024 odhalil vysoký výskyt osamelosti a sociálnej izolácie v dospelej populácii. Osamelosť a sociálna izolácia majú výrazne negatívne dopady na psychické ale aj telesné zdravie ľudí, pričom častejšie udávajú klinicky významnú depresívnu a úzkostnú symptomatiku, no zároveň aj chronické ochorenia.
Osamelosť a sociálna izolácia sú globálnym spoločenským problémom, ktorý je už roky v centre pozornosti Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), Európskej komisie a ďalších odborných inštitúcií. WHO označila osamelosť za významný determinant zdravia a v roku 2023 zriadila Komisiu pre sociálne prepojenie.
Na Slovensku sa tejto téme venuje projekt DISCONNECT, ktorý realizuje Katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci projektu bol v spolupráci s agentúrou FOCUS realizovaný reprezentatívny epidemiologický výskum na vzorke 3 006 dospelých z celého Slovenska. Cieľom bolo zmapovať výskyt a dôsledky tohto fenoménu.
Výsledky epidemiologickej štúdie priniesli dôležité údaje o výskyte osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku. Každý štvrtý dospelý pravidelne pociťuje výrazné pocity osamelosti a každý piaty nemá dostatok sociálnych kontaktov, čiže je sociálne izolovaný. „Extrémnu izolovanosť alebo osamelosť pritom pociťuje približne 5 % ľudí. To znamená, že takmer neustále prežívajú pocity osamelosti, izolácie a zároveň majú často aj dojem, že sú odmietaní alebo ignorovaní,“ uviedol doc. Michal Hajdúk, vedúci projektu DISCONNECT z Katedry psychológie FiF UK.
Pocity osamelosti sú častejšie u žien ako u mužov, čo zodpovedá aj výsledkom podobných výskumov v zahraničí. Potvrdilo sa tiež, že osamelosť a sociálnu izoláciu najviac pociťujú starší ľudia vo veku 65+ rokov. „Naopak, mladí ľudia nepociťujú osamelosť a sociálnu izoláciu v takej miere ako ostatné vekové skupiny. Kým takmer 38 % starších ľudí nad 65 rokov sa cíti osamelo, v skupine 18 až 24 rokov je to necelých 18 %.
Zistenia výskumu možno do veľkej miery vysvetliť aj aktuálnymi demografickými trendmi, ako sú globálne starnutie populácie či rastúci počet ľudí žijúcich v jednočlenných domácnostiach. Ďalšími faktormi sú zhoršenie zdravotného stavu a ekonomická situácia. „Zaujímavým zistením je, že osamelosť a sociálnu izoláciu pociťujú najmä ľudia s nižším vzdelaním, môžu za tým však stáť aj iné socioekonomické a zdravotné faktory, ktoré s tým súvisia,“ podotkol Džambazovič.
Výskum potvrdil, že medzi kľúčové rizikové faktory osamelosti a sociálnej izolácie patria sociálno-ekonomické problémy, ako sú chudoba, sociálne vylúčenie ale aj rodinné okolnosti - rozvod, vdovstvo alebo život osamote. „Ukazuje sa, že ľudia, ktorí sú dlhodobo mimo pracovného trhu, sú výrazne viac ohrození osamelosťou a sociálnou izoláciou. Ide o dlhodobo nezamestnaných, chronicky chorých, invalidných dôchodcov, ale aj rodičov na rodičovskej dovolenke či ľudí žijúcich v jednočlenných domácnostiach.
Vysokú mieru osamelosti a sociálnej izolácie - až 50 % - zaznamenali vo výskume u osôb s neheterosexuálnou orientáciou, čo potvrdzuje dlhodobý trend stigmatizácie, odmietania a nepochopenia týchto ľudí. Medzi ďalšie rizikové faktory osamelosti a sociálnej izolácie patrí aj skúsenosť s diskrimináciou na základe pohlavia, zdravotného stavu, farby pleti, národnosti či etnického pôvodu. Výsledky naznačujú, že ľudia, ktorí nepatria k majoritnej populácii (z akéhokoľvek dôvodu), sú vo väčšom riziku.
Interrupcia v kontexte spoločnosti a výskumu
O tomto fakte hovorí aj to, že v našej spoločnosti je táto téma predmetom politických diskusií a sporov (a to aj vrátane vnášania politického rozmeru do odborných medicínskych otázok), o čom svedčí približne 20 legislatívnych návrhov na úpravu tzv. interrupčného zákona (zákona č. 73/1986 Zb.), ktoré by voľbu žien na tento výkon mali nejakým spôsobom limitovať. Prirodzene to zneisťuje dotknuté populačné skupiny z rôznych aspektov.
WHO uvádza, že na základe odhadu každý deň viac ako 100 miliónov pohlavných stykov rezultuje približne do 910 000 koncepcií, z ktorých je asi polovica neplánovaných a asi štvrtina je neželaných. Každoročne sa preruší približne 73 miliónov tehotenstiev, denne sa preruší približne 150 000 neželaných tehotenstiev a približne 6 z 10 neplánovaných gravidít (61 %), pričom 3 z 10 všetkých tehotenstiev končí po UPT.
Približne 45 % všetkých UPT je vykonaných v nebezpečných podmienkach, z ktorých 97 % sa uskutočňuje v rozvojových krajinách. Môže to viesť ku komplikáciám v oblasti fyzického a duševného zdravia a k sociálnej a finančnej záťaži pre ženy, komunity a zdravotné systémy. UPT vykonané v podmienkach s limitovanou bezpečnosťou je hlavnou príčinou úmrtí matiek a materskej morbidity, čomu sa však dá predchádzať.
Vedecký záujem o tento problém podnietil odborné publikácie, ktoré začali poukazovať na negatívny vplyv UPT, pričom dodnes nenastal konsenzus v tejto téme medzi odborníkmi ani v rámci výskumu a praxe. Poskytujeme teoretický prehľad vzťahu medzi UPT a psychickým zdravím, pričom je podrobnejšie analyzovaná situácia neplánovaného, resp. neželaného tehotenstva, ktoré najčastejšie vedie k UPT, ďalej krátkodobé a dlhodobé psychické následky po UPT.
Odvolávame sa na vedecké poznatky zo zahraničných štúdií, z ktorých väčšina nepredstavuje UPT ako hrozbu pre psychické zdravie ženy. Na túto otázku čiastočne odpovedá časť, ktorá rozoberá rôzne faktory v živote ženy, ktoré môžu vplývať na jej prežívanie po UPT. Tieto faktory pravdepodobne poukazujú na možnú pravdu v oboch protichodných názoroch na skúmaný vzťah medzi UPT a psychickým zdravím.
Slovenský právny rámec a definície
Na Slovensku UPT možno vykonať slobodne na žiadosť ženy do 12. týždňa gravidity (t.j. do konca 1. trimestra), neskôr už jedine z vážnych zdravotných dôvodov, napríklad pri vážnej vrodenej vývojovej chybe plodu (do 24. . Neželané tehotenstvo môže byť sprevádzané pocitmi nedostatku kontroly a straty statusu. UPT je rozšíreným riešením neplánovaného a súčasne neželaného tehotenstva.
Ženy, ktoré si neželajú tehotenstvo, k tomu vedú rôzne dôvody. Tehotenstvo je nevhodne načasované, buď príliš skoro, alebo príliš neskoro. Žena má nepodporujúcu reakciu partnera alebo rodiča, alebo má nedostatok prostriedkov na výchovu (ďalšieho) dieťaťa. V období otehotnenia môže byť narušená stabilita partnerského vzťahu alebo je žena bez partnera, navyše k tehotenstvu mohlo dôjsť po znásilnení alebo po inceste.
Ako sa psychologické následky prelínajú so sociálnou izoláciou
Matkám často potrat pripomínajú bežné situácie - stretnutie tehotnej matky na ulici, náhodná zmienka o potratoch pri rozhovore, otázka lekára či niekedy absolvovali operáciu, narodenie dieťaťa príbuzným, atď. Matky sa po potrate trápia najčastejšie vtedy, ak ho podstúpili narýchlo a bez potrebných informácií, pod tlakom iných ľudí či okolností. Štúdie ukazujú, že až 70 percent žien, ktoré potrat podstúpili, považujú svoje rozhodnutie za nesprávne.
Sociálne siete sa v mnohých prípadoch nejavia ako príčina sociálnej izolácie, ale skôr ako náhrada nedostatočnej kvality alebo kvantity sociálnych vzťahov, keďže súvisia viac s osamelosťou. Osamelí ľudia navyše častejšie trpia somatickými ťažkosťami, ako sú bolesti hlavy, chrbtice či zažívacie problémy. Pri komplexných štatistických modeloch sa ukázalo, že pocity osamelosti predikujú výskyt chronických ochorení aj po zohľadnení relevantných demografických a psychologických premenných.
Čo obvykle pomáha: kroky, ktoré sa dajú zvládnuť
Pomáha hlavne nezačínať veľkými očakávaniami, ale menšími krokmi. NHS odporúča hovoriť o svojich pocitoch s niekým blízkym alebo s odborníkom, skúsiť skupinu alebo aktivitu, ktorá človeku dáva zmysel, byť aspoň niekedy medzi ľuďmi aj bez veľkého tlaku na výkon a neporovnávať sa toľko s tým, čo ukazujú ostatní, najmä na sociálnych sieťach. Dôležité je tiež nerobiť všetko naraz a nezačínať cieľom „prestať byť osamelý“, ale skôr malými a zvládnuteľnými kontaktmi.
Kedy môže pomôcť psychológ alebo terapeut
Psychológ alebo terapeut môžu byť veľmi užitoční vtedy, keď sa osamelosť vracia dlhodobo, človek sa medzi ľuďmi cíti cudzo, nevie nadväzovať kontakt, veľmi sa bojí odmietnutia alebo má pocit, že už nevie, ako sa k ľuďom vôbec priblížiť. Mental Health Foundation uvádza, že rozhovor s terapeutom alebo poradcom môže dať bezpečný priestor na spracovanie pocitov osamelosti bez hodnotenia. Pomoc dáva zmysel aj vtedy, keď sa k izolácii pridáva úzkosť, depresia alebo silné stiahnutie sa do seba.
Prehľad kľúčových symptómov a spúšťačov
| Oblasť | Popis |
|---|---|
| Psychické príznaky po potrate | smútok, pocity viny, depresie, úzkosť, neschopnosť sústrediť sa, problémy so spánkom, vtieravé predstavy |
| Vzťahové dopady | ťažkosti vo vzťahoch, narušený materinský cit, problémy v sexuálnom živote |
| Sociálna izolácia | menší kontakt s ľuďmi, slabé vzťahové zázemie, chýbajúca opora |
| Osamelosť | vnútorný pocit odpojenia, hanba, strata motivácie, stiahnutie sa do seba |
| Časté spúšťače | rozchod, sťahovanie, zmena práce, strata blízkeho, choroba |
| Rizikové skupiny | starší ľudia, osoby s nižším vzdelaním, dlhodobo mimo trhu práce, neheterosexuálne osoby |
Praktické poznámky k vyhľadaniu pomoci a komunikácii s odborníkom
Ženy, ktoré podstúpili potrat, by mali vyhľadať pomoc psychológa, ak cítia, že situáciu nezvládajú. Nie ste na to sami. Sociálna izolácia a osamelosť neznamenajú, že je s človekom niečo zlé. Často len ukazujú, že mu v živote chýba bezpečné spojenie, opora alebo pocit, že niekam patrí. A práve to sa dá postupne znovu budovať.
Doktorov som vzdy obchadzala, nedokazem hovorit o tom co mi je. Chcela by som sa liecit, ist na psychiatriu. Ale neviem co mam povedat. Bojim sa ze sa zabijem ale tiez sa bojim ze ma vyhodia z roboty ak pojdem dlhsie na PN. NHS zároveň upozorňuje, že ak osamelosť zasahuje bežný život, môže súvisieť aj so stresom, úzkosťou alebo depresiou.
Trápi vás sociálna izolácia alebo osamelosť u seba či blízkeho? Zistite, kedy vyhľadať pomoc, čo môže byť za problémom a ako vám psychológ pomôže nájsť ďalšiu cestu. Ženy, ktoré podstúpili potrat, by mali vyhľadať pomoc psychológa, ak cítia, že situáciu nezvládajú. Obe skúsenosti však môžu výrazne zasahovať psychiku aj celkové zdravie.
Poznámky k interpretácii výskumov a diskusií
S historickým kontextom začiatku legalizovania UPT vo vyspelých krajinách sa v priebehu 20. storočia vynárala aj otázka jeho vplyvu na psychiku žien. Vedecký záujem o tento problém podnietil odborné publikácie, ktoré začali poukazovať na negatívny vplyv UPT, pričom dodnes nenastal konsenzus v tejto téme medzi odborníkmi ani v rámci výskumu a praxe. Zameriavame sa aj na oblasť výskumu a jeho viaceré metodologické nedostatky.
Odvolávame sa na vedecké poznatky zo zahraničných štúdií, z ktorých väčšina nepredstavuje UPT ako hrozbu pre psychické zdravie ženy. Tieto faktory pravdepodobne poukazujú na možnú pravdu v oboch protichodných názoroch na skúmaný vzťah medzi UPT a psychickým zdravím. Interrupcie tu boli, sú a zrejme i vždy budú.