Svätá Veronika Giuliani, krstným menom Uršuľa, pochádzala z Talianska. Vyrastala v kresťanskej rodine a po matkinej smrti sa celá rodina presťahovala do Piacenza. Jej štyri staršie sestry vstúpili do kláštora a Uršuľa ich chcela nasledovať. Jej otec nesúhlasil, no keď sa Uršuľa nechcela vzdať jej rozhodnutia, otec privolil. Rehoľný habit spolu s menom Veronika prijala ako 16-ročná v roku 1677 v kláštore kapucínok v Citta di Castello. Veronika sa v tomto kláštore stala novicmajsterkou. Jej život bol poznačený stigmami a duchovným utrpením, keď jej Ježiš položil na hlavu tŕňovú korunu. V roku 1967 však bola udaná inkvizícii a o 2 roky neskôr bola zbavená hlasovacieho práva. Pre ostatné sestry v kláštore predstavovala Veronika akési tajomstvo. Na jednej strane ju obdivovali za jej pokoru, vytrvalosť v modlitbe, či poslušnosť, na druhej strane nechápali jej výstrednosti spôsobované útokom diabla. V roku 1716 Kongregácia posvätného ofícia odvolala opatrenia, ktoré boli na Veroniku uvalené. Následne bola zvolená za abatišu a tento úrad zastávala až do svojej smrti. Veronika zomrela v roku 1727 a povesť o jej svätosti sa rozšírila veľmi rýchlo. Svätorečená bola v roku 1839 pápežom Gregorom XVI.
Význam mena a poverenie svätosti
Význam mena Veronika: nositeľka víťazstva. Grécke meno Veronika podľa tradície znamená ženu, ktorá podala šatku Pánu Ježišovi, keď niesol svoj kríž na Golgotu, a na šatke zostala odtlačená podoba Kristovej tváre. Aj keď nie sú príbehy historicky doložené, Tradícia prispela k pevnemu miestu Veronikinej šatky na krížovej ceste a jej záznamom vo viacerých pašiach viery. Šatka bola od 1297 na príkaz pápeža Bonifáca VIII. umiestnená do chrámu sv. Petra v Ríme a tam sa uchováva dodnes.
O Veronike nie je nič známe v samotnom Rímskom martyrológiu, no má svoj sviatok a úctu naprieč kresťanským svetom. Apokryfné Skutky Pilátove znejú o žene menom Veronika, avšak totožnosť so ženou, ktorá podala Ježišovi ručník, je sporná. Veronika sa objavuje v šiestom zastavení krížovej cesty a jej príbeh sa často spája aj s zjaveniami blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej, ktorá opisuje Veroniku ako Serafiu. Podľa Anninej knihy Umučenie Pána Ježiša podala Veronika Ježišovi šatku na utretie tváre a Kristus na ňu otlačil svoj obraz.
Na relikvii a vo vesmíre skúmania existujú aj tvrdenia o šatke z Manoppella s uloženým obrazom Božej tváre. Vláknitá šatka údajne zachováva podobu tváre, ktorá by mohla byť stotožnená s Ježišovou tvárou, a aj keď sú výsledky vedeckého skúmania otvorené, obraz vyvoláva fascináciu medzi vedcami a veriacimi. Sám svätý Padre Pio sa k šatke vyjadroval známe: “Volto santo!” a vyzýva veriacich k uvedomeniu si, že každý môže byť Veronikou aj dnes, ak podá šatku súcitu.
Legenda o Veronike zdôrazňuje význam solidarity a dobročinnosti: podanie šatky ako symbolu súcitu, utretie tváre utrpeného a poskytnutie pomoci tým, ktorí potrebujú. Veronika Giuliani bola v kláštornom živote vzorom pokory a vytrvalosti vo viere, a hoci jej život zahŕňal duchovné skúšky a útok diabla, zvrátila sa v uznanie ako svätá ženy.
Životopis a služba v kláštore
Počas tejto epochy bola Veronika v roku 1677 prijatá v kláštore kapucínok v Città di Castello. V kláštore sa stala novicmajsterkou a jej duchovný život zahŕňal stigmá a utrpenie. V roku 1967 bola nahlásená inkvizícii a o dva roky neskôr bola zbavená hlasovacieho práva. Kongregácia posvätného ofícia to v roku 1716 odvolala a Veronika bola zvolená za abatišu, ktorú zastávala až do svojej smrti. Zomrela v roku 1727 a jej svätosť sa rýchlo rozšírila. Svätorečená bola v roku 1839 pápežom Gregorom XVI.
Duchovný odkaz a pobožnosti
Veronika je považovaná za patrónku fotografov a za nebeskú ochrankyňu farských gazdín. Spomínaná je v krížovej ceste a v ikonografii býva zobrazovaná so šatkou a s otlačeným obrazom Kristovej tváre na nej. Všetkým Vieram, Vierkam, Veronikám a veriacim želám, aby nasledovali jej vzor pokory a lásky k blížnemu.