Rodičia často premýšľajú nad tým, ako by mohli urýchliť rozprávanie a slovnú zásobu svojho dieťaťa. Aj v tejto oblasti neustále prebieha množstvo výskumov, v ktorých vedci hľadajú odpovede na otázky mnohých rodičov. Dr. Catheine Tamisová-LeMondová z Newyorskej univerzity venovala posledných 10 rokov výskumu reakcií rodičov na deti a ich vplyvom na vývin jazyka. Spolu s Dr. Marcom Bornsteinom vyslala do domácností s deväťmesačnými chlapcami a dievčatami tímy výskumníkov. Výskumníci položili na dlážku hračky vhodné z vekového hľadiska a požiadali matku, aby sa hrala s dieťaťom. Interakcie sa nahrávali a záznamy sa neskôr analyzovali sekundu za sekundou. Vždy, keď dieťa pozrelo na matku, zadžavotalo alebo siahlo po hračke, výskumníci si urobili poznámku.
Chlapci a dievčatá to robili priemerne 65 ráz za desať minút, no stalo sa aj to, že niektoré deti boli v určitý deň veľmi tiché alebo veľmi akltívne. Matky reagovali priemerne v 60 percentách prípadov. Výskumníci matkám počas ďalšieho roka telefonovali každý týždeň, aby zistili, aké nové slová sa deti naučili. Inšpirovali sa zoznamom 680 slov a spojení, ktoré zvyčajne poznajú batoľatá. Vznikol tak veľmi presný záznam o vývine každého chlapca a dievčaťa. Keď mali deti 13 mesiacov, vedci nahrávanie v domácom prostredí zopakovali, aby po druhý raz zhodnotili reakcie matiek. Vzorka detí sa vyznačovala zančnou premenlivosťou. Niektoré deti pokračovali v osvojovaní slov lepšie, iné horšie.
Rozprávanie a slovnú zásobu najviac ovplyvňuje množstvo reakcií rodičov na činnosť a reč dieťaťa. Deti matiek, ktoré reagovali častejšie, predbehli deti matiek reagujúcich zriedkavejšie až o 6 mesiacov. Prvé slovo povedali v 10 mesiaci a ďalšie výrazné medzníky dosiahli v 14 mesiaci. Na základe toho, ako často matka iniciovala rozhovor so svojím dieťaťom, sa nedal predpovedať vývin jazykových schopností dieťaťa. Záležalo na tom, či matka zareagovala vtedy, keď o komunikáciu prejavilo záujem dieťa. Catheine Tamisová-LeMondová poukázala na dva mechanizmy, ktorými možno tieto javy vysvetliť.
Po prvé, vďaka reakciám na volanie sa dieťa učí, že zvuky, ktoré mu vychádzajú z úst, ovplavňujú rodičov a priťahujú ich pozornosť. Zisťuje, že vokalizácia je dôležitá, nie bezvýznamná. Po druhé, musí spájať objekty so slovami. V jednej ďalšej štúdii porovnávala Catheine Tamisová-LeMondová dve dievčatká. Volali sa Hannah a Alyssa. V deviatom mesiaci obidve rozumeli asi siedmim slovám, no ešte nerozprávali. Hannah vokalizovala a prejavovala zvedavosť iba spolovice tak často ako Alyssa. Tá to počas desaťminútového záznamu urobila stokrát. Hannina matka však reagovala podstatne častejšie. Ticho nezostala takmer nikdy a keď sa dcérka pozrela na čokoľvek, v porovnaní s Alyssinou matkou to opísala dvakrát častejšie. Hannina matka zareagovala v 85 percentách prípadov, zatiaľ čo Alyssina iba v 55 percentách. V trinástom mesiaci sa rozdiel potvrdil. Hannah začala veľa a často rozprávať, no Alyssa napredovala pomaly. Priepasť medzi dievčatami sa každý mesiac o čosi prehĺbila. Počas 18 mesiacov si Alyssa rozšírila produktívnu slovnú zásobu o 8 nových slov, zatiaľ čo Hannah až o 150 slov. A neboli to len podstatné mená, ale aj slovesá a prídavné mená. V 21. mesiaci Alyssine najzložitejšie vety zneli: „Ahoj, mami! Ja papám.“ V tomto období Hannah pravidelne používala predložky a príčastia. Vedela povedať napríklad: „Yoni jedol žemľu s cibuľou.“ Keď mala 2 roky, vývin jej jazykových schopností sa takmer nedal sledovať, pretože vedela povedať takmer všetko.
Potvrdilo sa, že najúčinnejším mechanizmom, vďaka ktorému prejde dieťa od džavotania k plynulej reči, je práve premenná, ktorá spočíva v tom, ako rodič reaguje na vokalizácie svojho dieťaťa. Výskum Michaela Goldsteina skúmal, ako dotýkanie a reakcie rodičov ovplyvňujú frekvenciu vokalizácií. Dieťa napríklad zadžavoce a otec mu odpovedá: „Naozaj?“ Dieťa znova zadžavoce a rodič zo žartu zareaguje: „Dobre teda, musíme sa spýtať mamičky.“ V priebehu prvých desiatich minút výskumu, keď matka reagovala tak ako doma, priemerné dieťa vokalizovalo 25 ráz. Počas prostrednej desaťminútovky, keď Goldstein dával matke pokyn na dotyk, sa frekvencia vokalizácie zvýšila na 55. Prudko stúpla aj zložitosť a zrelosť džavotania. Počas druhej desaťminútovky niektoré deti vzbudzovali dojem, že sú o 5 mesiacov staršie než v priebehu prvej desaťminútovky. „Najdôležitejšie je azda to, že dieťa nenapodbňovalo zvuky rodičov,“ poznamenal Michael Goldstein. Počas prostredných desiatich minút matka dieťa iba pohládzala, aby ho odmenila za džavot. Z úst jej nevyšlo veľa zvukov. Na frekvenciu a zrelosť džavotu malo teda pozoruhodný vplyv samotné dotýkanie. Neskôr Michael Goldstein pokus zopakoval, no tentokrát požiadal rodičov, aby sa s deťmi popri dotýkaní aj rozprávali. Polovici z nich povedal, akú slabiku majú vysloviť. Druhá polovica začula slabiku, ktorá bola zložená zo spoluhlásky a samohlásky a pripomínala slovo, napríklad dat. Deti, ktoré počúvali samohlásky, produkovali viac samohlások. Tie, ktoré počúvali viac slabík, tvorili aj viac slabík. Neopakovali však konkrétnu samohlásku či kombináciu spoluhlásky a samohlásky. Osvojili si len fonologický vzor. Rodičia, ktorí povedali napríklad Á, počuli z úst dieťaťa Ú alebo Í. Tí rodičia, ktorí povedali „dat“, počuli z úst dieťaťa napríklad „bem“.
Mechanizmy a praktické poznámky
Nič však netreba preháňať. Michael Goldstein upozorňuje, že aj keď ukazuje, ako dotýkanie a reakcia rodičov zvyšujú vokalizácie a zrelosť džavotu, neznamená to, že treba preháňať stimuláciu. Deti potrebujú aj prestávky, samotu a priestor na hru, aby mohol mozog spracovať naučené vedomosti. Zároveň platí, že najúčinnejšou cestou je pravidelná komunikácia osobne a bez vyrušovania.
Vo výsledkoch štúdií Hannah a Alyssa a ďalších ukazujú, že skorší a častejší kontakt s rodičmi vedie k výraznému posunu v slovnej zásobe a zručnostiach v tvorbe viet. Avšak vývin jazykových schopností nie je možné predpovedať len na základe frekvencie reakcií; dôležitá je aj kvalita a kontext komunikácie. Rodičia majú vplyv aj na to, ako dieťa dokáže naviazať vzťah medzi objektom a slovom, čo je kľúčové pre osvojovanie nových výrazov.
Podpora reči v domácom prostredí a odporúčania
Zdroje ukazujú, že audiálny a vizuálny vstup treba doplniť o aktívnu logopedickú prax. Rodičia by mali venovať dieťaťu plnú pozornosť, udržiavať očný kontakt a opisovať, čo práve robia alebo čo dieťa vidí. Čítanie kníh, spev a jednoduché rytmické texty podporujú štylizáciu a plynulosť reči. Pri bilingválnych deťoch je dôležité mať jasné pravidlá a jednotný systém používania jazykov, aby sa predišlo chaosu v komunikácii.
Ak dieťa vníma potrebu komunikovať, je dobré reagovať, ale nepresadzovať slová nasilu. V prípade oneskorenia vývinu reči je vhodné kontaktovať pediatra a prípadne logopéda. Rôzne cvičenia a hry môžu pomôcť rozvíjať jemnú aj hrubú motoriku, čo spolu s oromotorikou napomáha správnemu rozvoju artikulácie. Komunikácia by mala byť dennodenná a prirodzene súvisiaca s aktivitami dieťaťa.
Komunikácia u detí - Ako rozvíjať reč u dieťaťa
Rozšírenie poznámok a praktických tipov
Posúdenie vývinu reči zahŕňa sledovanie míľnikov: prvé slová v približne 12 mesiacoch, 50 slov do 18-24 mesiacov a rozvoj dvoj- až trojslovných viet v období 18-36 mesiacov. Vzájomná spolupráca rodičov a profesionálov je kľúčová, aby sa predišlo odkladu školského začiatku a ďalším ťažkostiam. Ak dieťa neprejavuje očakávanú aktivitu v komunikácii alebo má problémy so sluchom, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc skôr než neskôr.
Na zníženie rizika porúch vývinu reči je užitočné:
- čítať dieťaťu a opisovať ilustrácie,
- používať gestá a ukazovať na predmety,
- rozvíjať motoriku dieťaťa a sociálne interakcie počas hry,
- učiť dieťaťu, že komunikácia je interakcia, kde existuje akcia a reakcia,
- vytvárať komunikačné situácie s motiváciou žiadať si ďalšiu porciu alebo obľúbenú hračku.