Vzťah medzi rodičmi a deťmi je komplexný a fascinujúci fenomén, ktorý presahuje rámec bežnej ľudskej interakcie. Nielenže odráža emočné puto a výchovné vplyvy, ale je hlboko zakorenený aj v biologických procesoch dedičnosti. Veda nám odhaľuje, ako sa tieto biologické základy pretínajú s rodinnými vzťahmi, formujúc naše fyzické aj povahové črty.
Na hodine biológie sme sa naučili, že 50% našej DNA dedíme od našich matiek a 50% od našich otcov. Tento biologický fakt však neznamená, že každý rodič prenáša na svoje dieťa rovnaké množstvo fyzických a genetických vlastností. V skutočnosti je pravdepodobnosť, že deti zdedia aktívne vlastnosti po svojich otcoch, o 60 % vyššia.
Keď sa povie genetika, azda ako prvé príde na um DNA. Ide o prírodný polymér - deoxyribonukleovú kyselinu, ktorá spolu s kyselinou ribonoukleovou (RNA) patrí medzi nukleové (jadrové) kyseliny. Tie objavil v roku 1869 švajčiarsky lekár Friedrich Miescher, keď sa mu podarilo z jadier bielych krviniek hnisu izolovať hmotu, ktorú nazval nukleín. Začiatkom 20. storočia sa zistilo, že DNA sa skladá z cukrov, fosfátov a báz, no jej funkcia v prenose genetickej informácie bola ešte neznáma. Tajomstvo kódovania genetickej informácie odhalili až v roku 1953 vedci z Cambridgeskej univerzity James D. Watson a Francis Crick. Objasnili molekulárnu štruktúru DNA, ktorú tvoria základné stavebné jednotky - nukleotidy. Každý nukleotid sa skladá z molekuly cukru, molekuly fosfátu a dusíkatej molekuly - bázy. Celkovo ide o päť rôznych báz, v DNA sa vyskytujú štyri: adenín (A), tymín (T), cytozín (C) a guanín (G). Výsledkom práce cambridgeských vedcov bol model dvojitej špirály DNA (duplex), v ktorej jedno vlákno je zrkadlovým obrazom druhého a tri po sebe idúce písmená zo štyroch možných (A, T, C a G) určujú jednu aminokyselinu v bielkovinovom reťazci. Nukleotidy sú spojené slabými chemickými interakciami medzi dvoma bázami, v prípade DNA sa vždy páruje adenín s tymínom (A/T) a cytozín s guanínom (C/G). DNA reprezentuje genetický materiál bunky. Medzi jeho základné vlastnosti patrí schopnosť zopakovať sa (replikovať).
Gregora Johanna Mendela zaujímalo, ako sa prenášajú vlastnosti z rodičov na potomkov, prečo sa v jednej generácii u určitých jedincov znak prejaví a u iných zasa nie, rozhodol sa preskúmať zákonitosti, spôsob a pravidlá dedenia jednotlivých znakov pri organizmoch. Na svoje výskumy použil hrach siaty (Pisum sativum) a jeho odrody. Páter Mendel niekoľko rokov sledoval dedenie farby kvetov, farbu semien, tvar semien, tvar strúčikov, dĺžku stonky a iné. Rastliny krížil tak, že štetcom prenášal peľ na bliznu materského organizmu, z ktorého odstránil tyčinky, aby nenastalo samoopelenie. Aby ani hmyz dodatočne neopelil rastlinu, obalil kvet papierom alebo gázou. Na základe matematických a štatistických vyhodnotení pomerov pri pokusoch sa mu podarilo objaviť všeobecne platné pravidlá pri prenášaní znakov z rodičov na potomstvo a v genetike sa označujú ako Mendelove pravidlá. Zvolil si hrach s červenými a bielymi kvetmi a sledoval zmenu farby pri krížení. Postupne zistil, že sa nededia vlastnosti, ale len schopnosti, vlohy pre ne. Tieto vlohy dostali neskôr názov gény. Dedia sa teda gény, a nie znaky (vlastnosti). Krížením môžu gény tvoriť nové kombinácie. Na tvorbe dedičných znakov sa rovnomerne zúčastňujú obaja rodičia.
Vplyv otcovskej genetiky na potomkov
Poznáte frázu „je vysoký ako jeho otec“? Toto tvrdenie je zjavne podložené vedou. Výška človeka je určená najmenej 700 genetickými variáciami zdedenými od oboch rodičov. Zdá sa však, že gén pre výšku každého rodiča funguje trochu iným spôsobom. V prípadoch, keď má otec zuby v zlom stave, dieťa bude musieť navštevovať zubnú ordináciu častejšie ako jeho rovesníci, aj keď jeho matka má chrup úplne v poriadku.
Oteckovia sú 100% zodpovední za pohlavie svojich novorodencov. Chromozómy X a Y, bežne známe ako chromozómy pohlavia, definujú pohlavie dieťaťa. Dievčatá dedia chromozóm X od svojho otca, výsledkom čoho je genotyp XX, a muži dedia chromozóm Y od svojho otca, výsledkom čoho je genotyp XY.
V mnohých kultúrach sú jamky považované za znak krásy a príťažlivosti. Vedci však jamky opisujú ako defekt, ktorý bol spôsobený skrátenými tvárovými svalmi. Neexistujú žiadne 2 úplne rovnaké odtlačky prstov, pretože ide o jedinečný vzor. Napriek tomu sa odtlačky prstov dieťaťa môžu podobať odtlačkom ich otca! Mnohí z nás poznajú aspoň jedného človeka, ktorý nekontrolovateľne kýcha pri pohľade na slnko. Toto je ďalšia genetická vlastnosť, za ktorú je zodpovedný otec.
Otcovská rola v rodinnom živote a psychologický vplyv
Vzťahy, kde jeden z partnerov má dieťa/deti, si nový partner musí dobre zvážiť, resp. obaja. Sú prípady a časté, kedy si nový "otec" či nová "matka" nevytvorili kamarátsky vzťah k dieťaťu partnerky/partnera. A pravidelne boli bité a aj šikanované, keď rodič nebol doma. Takisto nie všetky deti dokážu prijať rodičovho nového partnera/partnerku a dávajú to veľmi otvorene najavo. Deti trpia a partneri sa hádajú. Tak na čo je taký vzťah dobrý?
Ak niekto plánuje s niekým spoločnú budúcnosť, tak sa chce, či nechce, stáva súčasťou aj rodičovských vzťahov svojho partnera. To sa nedá len tak prehliadať. Keď sa povie genetika, azda ako prvé príde na um DNA. Okrem biologických aspektov, ktoré formujú naše dedičstvo, zohráva kľúčovú úlohu aj psychologická dimenzia rodičovských vzťahov. Starostlivosť, pozornosť a spôsob, akým rodičia komunikujú so svojimi deťmi, majú hlboký vplyv na ich emocionálny vývoj a formovanie osobnosti.
Prílišná naviazanosť a zapletené vzťahy sú typické pre rodiny so závislými, spolu-závislými, kontrolujúcimi, narcistickými alebo emočne nestabilnými vzorcami prežívania a správania. Ide aj o rodiny, ktoré kladú dôraz na nepísané pravidlá, vzájomnosť a bezhraničné splývanie a lásku. Stierajú osobné hranice medzi členmi rodiny a neuznávajú individualitu alebo nezávislosť. Rodič je nadmerne ustarostený, pomáhajúci, perfekcionistický, úzkostný a zaangažovaný, prípadne od detí niekedy očakáva ich emočnú podporu.
Je často ovládaný vlastnými výchovnými potrebami ako aj snami o povahe, vzdelaní či kariére dieťaťa. Ľahko ho zaplavia negatívne emócie dieťaťa. Ak napríklad nevie utíšiť smútok či bezmocnosť dieťaťa, tak obviňuje samého seba alebo sa na dieťa hnevá. Ak stráca kontrolu, tak začne kričať, alebo sa rozplače. Ak stanovuje dieťaťu hranice alebo vynucuje ich dodržiavanie, tak má veľký strach, že ho dieťa odmietne. Okamžite plní potreby dieťaťa a nadmerne mu pomáha s každodennými činnosťami a domácimi úlohami. Pre svoj vzťah s deťmi zanedbáva svoj vzťah s partnerom, ako aj iné priateľské a sociálne vzťahy.
Vo vzťahu s dieťaťom má vždy pravdu a nepriznáva svoje chyby. Napríklad má predstavu, že rodič sa pri dieťati mýliť nemôže, lebo by to oslabilo jeho autoritu. Ak sa má dieťaťu niekedy ospravedlniť, tak to urobí z donútenia. Počas sporu nepočúva argumenty dieťaťa a zmení tému. Veľmi chce svoje dieťa zdokonaľovať a preto je zameraný na jeho nedostatky, ktoré často kritizuje. A ak aj dieťa vyrastie, tak ho naďalej nadmerne kontaktuje alebo ho navštevuje podľa vlastnej potreby.
Používajú takíto rodičia možno nejakú konkrétnu stratégiu vo výchove? Používajú rozmanité stratégie (najmä výchovné štýly, ktoré sú prehnane a nadmerne starostlivé, kontrolujúce, ochraňujúce alebo povoľujúce) a obvykle bez toho, aby si to plne uvedomovali. Ich domácnosť je často riadená vinou a hanbou. Rodič napríklad dieťaťu vyčíta nejaké porušenie povinnosti, ktoré mu však v minulosti nevysvetlil. Alebo správanie dieťaťa reguluje slovami “Čo by na to povedali ľudia?” Niekedy dieťaťu opakovane a bez jasného dôvodu pripomína, že kvôli jeho prehreškom sa cíti utrápené, smutné alebo nahnevané. Pomocou vyvolávania viny ho následne riadi.
Dobrým príkladom je situácia, kedy rodič vytýka dieťaťu, že mu toho o sebe málo hovorí, alebo že ho málo navštevuje. Ak dieťa prisľúbi, že sa polepší, rodič následne prehlási: “Nemusíš to robiť nasilu. Len ak budeš chcieť.” Týmto spôsobom sa však rodič môže nevedomky zbavovať pocitu vlastnej zodpovednosti za manipuláciu s emóciami dieťaťa. V skutočnosti navodzuje pocity viny dieťaťu, pretože mu vnucuje, aby “chcelo” o sebe viac hovoriť a aby “chcelo” rodiča viac navštevovať. A ak to dieťa následne robiť nechce, tak sa cíti previnilo.
Vzťahová naviazanosť môže byť zdravá aj nezdravá. Napríklad silné a hlboké puto matky k dieťaťu počas prvých dvoch až troch rokoch života je pre dieťa blahodarným požehnaním. Aby sa dieťa stalo nezávislým dospelým, musí byť najskôr závislé. Pre zdravie dieťaťa je kľúčové najmä popôrodné pripútanie sa na matku (bonding) a vzťahová väzba počas prvých rokov, ktorá sa nazýva “bezpečná”. Vzťahová väzba matka-dieťa je zdravá a bezpečná vtedy, ak matka reaguje na signály dieťatka s adekvátnou pozornosťou, promptne, empaticky a zároveň tie signály interpretuje z perspektívy dieťaťa. Dobrá matka začína po narodení dieťatka s takmer úplnou adaptáciou na jeho potreby, ale ako dieťa rastie, adaptuje sa naň čoraz menej - podľa jeho rastúcej schopnosti tolerovať frustrácie a nevyhnutné zlyhania rodiča, ktoré život prináša.
Svoje tackajúce dieťa naučí chodiť najlepšie vtedy, keď mu podporujúc umožňuje, aby sa v narastajúcej miere púšťalo jej ruky. Kľúčové je, aby bol vzťah medzi nimi blízky, predvídateľný, zladený a zosynchronizovaný (nie úplne súladný ani nie málo zladený) - t.j. ak mama síce pôsobí na dieťa, ale zároveň ho necháva pôsobiť na seba. V dôsledku týchto zladených a zosynchronizovaných, ale stále nedokonalých interakcií sa dieťa cíti bezpečne, nadobúda dôveru v seba i svet, a učí sa rozumieť sebe i svetu. Postupne si tak osvojuje a uvlastňuje svoje hranice, sebahodnotu a identitu.
Napriek tomu, že otcovia môžu mať menší vplyv na prenos genetických vlastností v porovnaní s matkami, ich rola vo výchove a formovaní dieťaťa je nezastupiteľná. Otec je často vnímaný ako postava zodpovednosti v rodine, ktorá čelí pravde, aj nelichotivej, a ťažkostiam. Jeho prítomnosť, podpora a spôsob, akým komunikuje s dieťaťom, významne prispievajú k jeho emocionálnemu a psychickému rozvoju. Otec nie je vodca, kráľ ani patriarcha, je to hlavne postava zodpovednosti v rodine. Ale otcovia a zodpovednosť sa z našej spoločnosti vytrácajú, nenosia sa. Nahradili ich klamári, vodcovia, králi, patriarchovia. Nahradila ich moc, ktorá nenesie zodpovednosť.
Každé klamstvo, ktorému niekto nedokáže čeliť pravdou sa rozdvojí a tak znova a znova, až sa mu nahromadia, až sa v tom nevyzná, až stratí schopnosť realizovať zmenu, zmeniť sa. Áno, príde mi smutné, keď človek stratí sám seba v nejakej rovine. Ostáva mnoho iných rovín, ktoré sú fajn, ale nejaká hodnotná rovina je stratená a to je škoda, lebo nemusela byť. Kto je dnes otec? Stratený archetyp v spoločnosti. Otec je ten, ktorý prijme, ktorý sa ujme, ktorý sa nevzdá a neutečie. Otcovia v spoločnosti chýbajú, je tu iba veľa agresívnych mužov, čo sa rozdrapujú.
Niekedy sú to ľudia vo veku dedkov, ale správajú sa ako malí chlapci. V nejakej rovine si vyťahujú veci z nohavíc a porovnávajú svoje egá, kto je najsilnejší v tej rovine duševných slabochov a duchovných úbožiakov. Stratiť otca, to neovplyvníme, ale to, či ním budeme, môžeme.
Výchovné situácie sa môžu vyskytnúť rôzne, podstatné je, že ak sú akékoľvek, mali by sme sa snažiť nadviazať kontakt s dieťaťom, pretože nielen pomáha riešiť aktuálny problém, ale preto, že nám pomáha naznačiť, ako veľmi si vzťah s dieťaťom vážime. Nadviazaním kontaktu sa dieťa posúva od reaktivity k receptivite. Deti najviac potrebujú rodičov vtedy, keď sú rozrušené. Je pre ne veľmi stresujúce a nepríjemné, keď sa cítia sklamané, rozčúlené alebo vyvedené z miery. Obvykle sa dieťa správa nevhodne vtedy, keď ťažko zvláda situácie okolo seba a vo svojom vnútri. Ak sa správa nevhodne, kričí, že potrebuje pomoc. Vďaka nadviazaniu kontaktu môžeme v deťoch utíšiť vnútornú búrku, pomôžeme im, aby sa upokojili, pomôžeme im tiež pri lepšom rozhodovaní. Ak cítia lásku a prijatie, môžu sa začať znovu ovládať a zapojiť tak svoj horný mozog. Keď k tomu dôjde, môže nastať skutočná výchova k disciplíne. Inými slovami, naviazanie kontaktu dieťa posunie z reaktívneho stavu do stavu, kedy je vnímavejšie k ponaučeniam, ktoré mu chceme povedať.
Pokojná, nenásilná výchova rozvíja mozog dieťaťa tým, že zlepšuje jeho schopnosti vytvárať vzťahy, sebaovládanie, empatiu, súcit a iné. Všetko sa začína nadviazaním kontaktu. Ak rozrušenému dieťaťu poskytneme útechu, vnímame jeho pocity a povieme mu, ako veľmi ho máme radi aj napriek tomu, že niečo pokazilo. Týmto spôsobom ovplyvňujeme vývin jeho mozgu teraz, ale aj v čase dospievania a dospelosti. A mozog sa mení aj podľa toho, aký vzor mu v ťažkej situácii poskytujeme. Detský mozog vedome i nevedome prijíma všetky druhy informácií na základe rodičovskej odozvy na akúkoľvek situáciu. Z neurologického hľadiska nadviazanie kontaktu s dieťaťom posilňuje spojovacie vlákna medzi horným a dolným mozgom, takže vyššie mozgové oblasti môžu účinnejšie komunikovať s nižšími a prevládnuť nad nimi. Tieto spojovacie vlákna medzi hornými a dolnými oblasťami nazývame aj „mozgové schodisko“. Schodisko prepája horné a dolné poschodie a prospieva mozgovej oblasti nazývanej prefrontálny kortex. Táto kľúčová časť mozgu pomáha vytvárať výkonné funkcie sebaregulácie, sústredenie pozornosti, ovládanie impulzov a empatického spojenia s inými. Podľa toho ako sa prefrontálny kortex vyvíja, deti uplatňujú sociálne a emocionálne zručnosti. Jednoducho povedané, integrácia vo vzťahu vytvára aj integráciu v mozgu. Integrovaný vzťah sa vyvinie, keď cítime rozdiely medzi sebou a druhými a potom nadviažeme kontakt pomocou súcitnej komunikácie. Vciťujeme sa do druhej osoby, cítime jej pocity a chápeme jej názor. V tejto súvislosti rešpektujeme jej vnútorný duševný život. Zostávame však odlišnými, jedinečnými osobnosťami, ale zároveň sme v kontakte.
Tretí prínos je vzťahový. Nadviazanie kontaktu prehlbuje puto medzi rodičom a dieťaťom. Deti, samozrejme, vedia, že ich rodičia majú radi. Ale čo keď sa objaví napätie a konflikt? Na vývoj vzájomného vzťahu má vplyv, ako reagujeme, keď sa nám nepáči, ako sa dieťa rozhodlo. Láskavou radou? Podráždene a kriticky? Rozzúrene? Nie je vždy ľahké nadviazať kontakt s dieťaťom, keď hnevá, správa sa príšerne, je takmer nezvládnuteľné.
tags: #dieta #sa #zlakne #otca