Spomienky detí, ktoré prežili holokaust: príbehy odvahy a ľudskosti

Každá záchrana dieťaťa, ku ktorej som prispela, len dáva zmysel mojej vlastnej existencii. Deti pašovala v rakvách a v krabiciach od topánok. Irena Sendlerová na sklonku svojho života pripomínala rozprávkovú babičku a ľudí, ktorí sa dozvedeli jej príbeh, šokovalo, s koľkým zlom a nespravedlnosťou sa v živote musela stretnúť. Statočná žena počas vojny dokázala zachrániť z pazúrov nacistov neuveriteľných dva a pol tisíca detí. Prepašovala ich do bezpečia šokujúcim, ale efektívnym spôsobom - v rakvách. „Mama vždy hovorila, že v čase vojny bolo nutné pomáhať tým, ktorí najviac trpeli," spomínala na ňu jej dcéra. Irena Sendlerová v roku 1942-1943.

Druhá svetová vojna znamenala obrovskú skazu, ale špeciálne zasiahla najmä jeden národ - Židov. Irena sa narodila v rodine lekára a aktivistky. „Keď uvidíš, že sa niekto topí, musíš skočiť za nim a zachrániť ho,“ hovoril dcére jej otec, keď zomieral na smrteľnej posteli. Obetavý zdravotník sa od svojich pacientov nakazil týfusom. Ešte pred vypuknutím vojny zamestnala sa mladá Poľka Irena na sociálnom odbore varšavského magistrátu. A už tam začala prekračovať hranice zákona a snažila sa pomôcť tým, ktorí to potrebovali.

Počas vojny im do varšavského geta, ktoré Nemci v novembri 1940 uzavreli, najprv nosila potraviny, lieky a oblečenie. Získala priepustku a mohla tam dochádzať ako zdravotná sestra. Fotografie z tej doby ukazujú mladú ženu v uniforme zdravotnej sestry, s výraznými rysmi a s pohľadom, ktorý prezrádza zmes rozhodnosti, únavy aj bolesti.

Príbeh 669 Wintonových detí je celosvetovo známy. Veronika Homolová Tóthová sa zhodou náhod dostala do blízkosti piatich z nich a nakrútila o tom nesmierne ťažký a emotívny dokument. Pred pätnástimi rokmi sa začala venovať spracúvaniu spomienok ľudí, ktorí prežili nacistické peklo alebo komunistické väzenie a prenasledovanie. Natočila viac ako 70 reportáží a 15-dielny cyklus dokumentárnych filmov Neumlčaní. V roku 2016 vydala bestseller Mengeleho dievča: skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Aktuálne má na konte celovečerný dokument Ruky na skle o Wintonových deťoch a hrdinoch ich záchrany, ich rodičoch.

Dokument Ruky na skle mal na Slovensku premiéru začiatkom septembra. Film je postavený na osudoch piatich detí z Československa, ktoré sa pred nacistami zachránili. Ako sa vám k nim podarilo dostať? Išlo o veľké šťastie, pretože mi zavolal spolupracovník zo Spojeného kráľovstva a stretol sa s lady Milenou Grenfell-Bainesovou, tiež jednou zo zachránených Wintonových detí. Neskôr sme sa dohodli, že ja pôjdem za ňou, lebo mám v tomto smere viac skúseností. S lady Milenou sme si porozumeli a ľudsky sadli, až súhlasila s tým, že by sme s ňou strávili nejaký čas a urobili z toho dokument o nej a neskôr aj o jej sestre Eve.

1. Príbehy hlavných hrdinov. Ako som spomínala, najskôr sme nakrúcali s lady Milenou, potom s jej sestrou Evou. Od lady Mileny som dostala kontakt na Huga Maroma, potom na pani Zuzanu Marešovú a neskôr na lordom Alfredom Dubsom. Po príchode do Británie boli deti umiestnené do opatrovníckych rodín. Britská vláda nedovoľovala, aby boli so svojimi skutočnými rodičmi. V Británii boli často vnímaní ako utečenci alebo špióni.
2. Životné osudy detí. Lady Milena aj Eva mali šťastie, ich rodiny sa po vojne dokázali opäť zjednotiť. Hugo Marom a jeho brat žiaľ svojich rodičov nikdy viac nevideli. Zuzana Marešová žila v bohatšej aristokratickej rodine, no počas pobytu v Británii sa necítila patriť. Táto rozmanitosť ukazuje, ako ťažký osud mali deti oddelené od rodín.
3. Opatrovnícke rodiny. Deti boli umiestnené do rôznych rodín: k bohatým aristokratom, do sirotincov či k ľuďom, ktorí ich mali chrániť. Spomienky týchto rodín ukazujú, že láska a starostlivosť nemusia vždy znamenať “náhradný domov” bez pocitu príslušnosti. Zuzana Marešová bola napríklad v bohatej rodine, no necítila sa, že patrí. Hugo Marom vyrastal v sirotinci.
4. Čo sa stalo s ostatnými? Obidva bratov dostal do Londýna taxikár; neskôr ostali len spomienky a neutíchajúca túžba po rodine. Všetko sa však skončilo tragicky - rodičia mnohých detí zahynuli, alebo sa im stratili stopy. V dokumente sa objavujú aj smutné ozveny minulosti, ktoré nám pripomínajú cenu slobody a ľudskosti.

Stalo sa mi, že sa ma jeden chlapec opýtal: „A čo oni v tom koncentráku celý deň robili?“ Alebo: „Keď niekoho splynovali, to znamená, že ho premenili na plyn?“ Tieto otázky ukazujú, ako dôležité je viesť mladých ľudí k pochopeniu hrôz a zla vojnových dôsledkov. Absolvovali sme mnoho prednášok po základných a stredných školách a zaujímavé je, že z deväťdesiatich percent ma vždy pozýval študent. Po prednáškach sa často stretávam s pocitom, že deti chcú vedieť viac než len dátumy a mená.

Svetlo nádeje a ľudskosti však stále žije v spomienkach týchto ľudí. Na začiatku druhej svetovej vojny bolo nemožné, aby nemecký občan pomohol Židovi. Napriek hrozbám a rizikám Irena Sendlerová vytvorila 3 000 falošných dokumentov a zasahovala do Varšavského geta. Do konca vojny zachránila najmenej 400 detí a pomáhala aj pri ďalších. Po vojne sa snažila vrátiť deti do rodín, no bohužiaľ mnohé rodiny zahynuli v koncentračných táboroch. V roku 1963 získala titul Spravedlivý medzi národmi, roku 1983 mohla zasadit stromček v Aleji spravodlivých. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní a zostáva inšpiráciou pre ďalšie generácie.

Spomienky, ktoré dnes zhromažďujeme, sú nielen kronikou hrôz, ale aj svedectvom o sile ľudskosti. Každý príbeh záchrany stojí za to a pripomína nám, že aj v najtemnejších časoch existuje odvaha a nezištná pomoc. Materská, sestrecká a súkromná hrdinstvá sú rovnako dôležité ako veľké historické záznamy, pretože tvoria ľudskú iskru, ktorá pretrváva aj po stáročiach.

Príbeh Ireny Sendlerovej a ďalších hrdinov nám pripomína, že spomienky na holokaust musia žiť v školách, knižniciach a v každom srdci, aby sa opakovať už nikdy nemohli. História nás nabáda k súcitu, k boju proti predsudkom a násiliu, a k tomu, aby sme vždy chránili tých, ktorí trpia najviac.

V Televízii a tlači sa objavujú príbehy nielen o záchrane, ale aj o bolestivom rozlúčení a o tom, ako sa deti snažia nájsť svoj pôvod a otvárať cesty k odpovediam. Pamätník rozlúčenia, ktorý deti postavili pri odchode rodičov, zobrazuje dvere vagóna s odtlačkami rúk detí i dospelých - symbol vždyho lúčenia a spoločného sľubu žiť ďalej. Spomínanie je dnes jednou z najdôležitejších ciest, ako udržať túto časť ľudských dejín živú a zrozumiteľnú pre ďalšie generácie.

tags: #ako #spomina #dieta #ktore #prezilo #hrozy