Andrej Szabó pochádzal z veľmi dobrej šľachtickej rodiny. Otec sa volal Matej, matka Mária, rod. Tomšová; rodičia mu zomreli v detskom veku, a tak zostal sirotou. Jeho situácia nebola najhoršia, pretože sa ho ujali príbuzní. Študoval na gymnáziách v Krupine, Gyöngyösi, Jágri, 1756 sa stal ostrihomským klerikom a začal študovať filozofiu a teológiu na univerzite v Trnave. Seminár sv. Štefana, 1758 Pázmaneum Viedeň, 1759 PhDr., 1760 SS.Th.Dr., 1760 pracuje v aule diecézy, 1761 vicerektor kňazského seminára sv. Štefana v Ostrihome, 1763 na cirkevnom súde, 1764 tajomník kapitulného vikára, 1767 apoštolský protonotár, 1768 riaditeľ kancelárie arcibiskupského vikariátu v Trnave, 1768 bratislavský kanonik, 23. 7. 1773 (-1804) inštalovaný za ostrihomského kanonika, 1773 rektor Generálneho seminára Trnava, 1775 rektor Pázmanea Viedeň, 1776 titulárny prepošt a rektor Trnavskej univerzity. R. 1777 Mária Terézia rozhodla preniesť univerzitu z Trnavy do Budína. Členom osobitnej premiestňovacej komisie bol aj A. Szabó. 1778 budínsky prepošt, rektor teologickej fakulty v Budíne. Jozef II. v roku 1783 zrušil diecézne semináre a zriadil generálne. Za prvého rektora bratislavského generálneho seminára vymenoval A. Szabóa (viedol ho do 13. 1. 1788). 11. 11. 1783 novohradský archidiakon, 1785 titulárny opát S. Jacobi de Silisio, 1788 titulárny novijský biskup, 1790 poslanec kapituly, 15. 7.
Duchovenstvo diecézy si z úcty k prvému biskupovi vybralo za patróna biskupstva sv. Sám k sebe bol prísny, pedant, zapaľoval ľudí, bol štedrý a dobrosrdečný otec ľudu. Zariadil biskupskú rezidenciu, obstaral byty pre kanonikov (venoval 30 tisíc zlatých), zabezpečil vhodné priestory pre kňazský seminár. Roku 1809 tam umiestnil bohoslovcov 1. ročníka, v školskom roku 1811/12 už všetky ročníky. Roku 1816 uskutočnil kanonickú vizitáciu humenského dekanátu a postupne navštívil všetky farnosti biskupstva. Rázne vystupoval proti zosvetáčteniu kňazov a proti verejným prehreškom, najmä fajčeniu kňazov. Žiadal od veriacich, aby mu také prípady oznámili.
Počas vakancie bol za kapitulného vikára zvolený František Rimanóczy († 10. 5. 1821), veľprepošt, opát konventu de Kolbán a košický farár.
* 10. 1. o. e. 20. 8. 1804 Pius VII. konzistoriálna bula 27. 10. k. 18. 11. 1804 Jáger František Xav. Fuchs, 1. m. 4. 6. i. 18. 12. + 27. 9. p. 1. 10. Štít na kartuši. Na šľachtickej korune stojaca holubica s rozpätými krídlami, držiaca v zobáku trojitú ružu. Nad štítom šľachtická koruna, vpravo mitra, vľavo berla s točením von.
máme štyri premiéry do roka. Neexistuje mesiac, keď by sme paralelne s predstaveniami neskúšali novú premiéru, to je skôr výnimka. Takže po premiére nenastane žiadny oddych, len veľký výdych. Ľudia si podajú ruky, ruskí kolegovia si dajú deci vodky a na druhý deň zase tréning. Občas si dám vodku aj ja, hoci inak nepijem, hovorí sa, že to uvoľňuje svaly. Po náročnom predstavení ťažko zaspávam, niekedy až nadránom. Tŕpnu nohy, únava sa mieša s adrenalínom.
ako vedúci sólista nemusím byť obsadený do každej hlavnej úlohy. Znamená to, že mám niečo odtancované a prezentujem súbor smerom navonok, čo je dôležité, lebo my baleťáci sme v porovnaní s činohercami alebo opernými spevákmi v podstate no name. Pomáham mladším kolegom s riešením problémov, poradím, nasmerujem, rád robím amatérske psychoanalýzy. So Slovákmi sa rozprávame o všetkom. Tí, čo prídu zo zahraničia, sú iné nátury, a takí Japonci, to je kategória sama osebe, z nich niečo vytiahnuť, to je ako z chlpatej deky. Komunikujeme v angličtine, ale väčšina tanečníkov ovláda viac jazykov.
mám bakalára z práva. Magistra som nestihol dokončiť, ale plánujem to. Nechcem byť právnik, len som si chcel rozšíriť obzory, lebo tanečné konzervatórium sa mi zdalo ako nedostatočné vzdelanie vzhľadom na to, že po skončení tanečnej kariéry mám v pláne ísť úplne od branže. Chcem robiť v médiách, pred kamerou. Mojím snom je robiť športového redaktora - šport je moje druhé ja, som športový maniak. Zatiaľ som sa k moderovaniu nedostal, ale láka ma to. Nemám veľké oči, chcem začať od piky, oťukať sa, nechcem byť rýchlokvaska.
môj otec bol futbalový tréner. Vyrastal som v malej dedinke pri Trnave, odmalička som hral futbal, lyžoval, korčuľoval. Na základke som začal tancovať v detskom folklórnom súbore Majorán a ešte som chodil na akordeón. Bol som veľmi hyperaktívne dieťa, mama to musela uzemniť, tak som mal každý deň niečo. Keď som riešil, či ísť na osemročné gymnázium, babka počula v rádiu, že v Bratislave je nejaká tanečná škola, kde sa tancujú aj ľudovky. Zobrali ma aj tam, aj na gymnázium, ale láska k pohybu vyhrala. Až do štrnástich som ešte po víkendoch chodil domov hrávať zápasy za Modranku, bez tréningov. Chceli ma do Spartaka Trnava, ale to už sa pri tanci nedalo. ráno si zapnem mobil a pozriem si športové výsledky. To je úplne prvé. Skontrolujem, ktorí naši hokejisti v noci bodovali, ako hrali moji obľúbení Golden State Warriors. Sledovanie športových prenosov a hranie hazardných hier, napríklad taký poker, na to si musím dávať veľký pozor, aby som to udržal pod kontrolou. Keď mám novú hru a manželka nie je doma, v pohode hrám do tretej do rána, musím sa prefackať, že choď spať, zajtra ideš ráno do roboty.
„Mrzí ma, že nemám akrobatické predpoklady. Ale mám veľký sen, že raz sa dostanem k breakdancu.“ Nemám v rodinných génoch byť taký chudý, ako som. Maminka je plnoštíhla, otec bol väzba, v kondícii sa držím umelo. Moje telo si stále pýta viac, ako by potrebovalo. Sladkého dokážem zjesť na tony, bez problémov zmašírujem 300-gramovú milku, zabijem to dvoma-tromi rezmi Mila a zalejem sladkou vodou. Nemusím sa vážiť, či som nepribral, každý deň cvičím polonahý - na tréningu musím vidieť, ako pracujú svaly. Človek ľahko skĺzne do chyby, potom sa vyvíjajú iné svaly, technika nefunguje. Neustále musím kontrolovať, čo s telom robím.
Ďalšie mená: Szabó Ondrej. Tituly: PhDr., ThDr., biskup, rektor seminára. Životopis: Študoval na gymnáziách v Krupine, Gyöngyösi, Jágri, v r. 1756 sa stal ostrihomským klerikom, filozofiu a teológiu začal študovať na Trnavskej univerzite. Od r. 1758 pokračoval v štúdiu na Pázmaneu vo Viedni, v r. 1759 dosiahol doktorát filozofie, v r. 1760 doktorát posvätnej teológie. Od r. 1760 pracoval v arcibiskupskej kancelárii ako archivár a ceremonár. Za kňaza bol vysvätený 14. V r. 1761 sa stal vicerektorom Kňazského seminára sv. Štefana v Trnave, v r. 1767 apoštolským protonotárom, v r. 1768 riaditeľom kancelárie arcibiskupského vikariátu v Trnave. 23. júla 1773 bol vymenovaný za ostrihomského kanonika a stal sa rektorom Generálneho seminára v Trnave. V r. 1775 sa stal rektorom Pázmanea vo Viedni, v . 1776 titulárnym prepoštom budínskym a rektorom Trnavskej univerzity, v rokoch 1784-1788 pôsobil ako prvý rektor Generálneho seminára v Bratislave. V r. 1788 bol vymenovaný za titulárneho biskupa novijského a v r. 1797 sa opäť stal rektorom bratislavského seminára. František II. ho 23.marca 1804 oficiálne vymenoval za prvého biskupa Košickej diecézy. Pius VII. návrh akceptoval 20. augusta 1804. 18. novembra 1804 ho v Jágri konsekroval František Xaver Fuchs, jágerský arcibiskup, intronizovaný bol 18. decembra 1804. V r. 1809 otvoril prvý ročník v seminári v Košiciach, v šk. roku 1811/12 už všetky ročníky. Položil organizačné základy Košickej diecézy. Ako rektor bratislavského seminára podporoval snahy bohoslovcov o vzdelávanie sa v materinskej reči.
Pramene: Hišem, C.: Biografický slovník kňazov košickej diecézy od roku 1804. Rkp. 1994, s. 4; Slovenský biografický slovník V. Martin 1992, s. 165; Hišem, C.: Košické presbytérium 1804 - 2006. [verzia pred tlačou] Košice 2006, s. 194; Szinneyi, J., Magyar írók élete és munkái, elektronický text.
