Rodina je základný kameň ľudskej spoločnosti. Z pohľadu sociológov možno hovoriť o rodine ako o malej sociálnej skupine, z pohľadu psychológov o kolektívnej bunke, v ktorej jedinec nájde uspokojenie svojej základnej sociálnej potreby- nebyť osamelý, mať spoločnosť, z pohľadu lekárov hovoríme o biologicko-reprodukčnej jednotke určenej pre vlastnú reprodukciu, z pohľadu ekonómov o organizovanej inštitúcii pre materiálne zabezpečenie.
Rodina sa definuje nielen ako spoločensko-historický útvar. Má i hlbokú ľudskú a individuálne osudovú dimenziu. „Rodina je prirodzené spoločenstvo rodičov a detí. Je tajomstvom lásky: manželskej, materinskej, otcovskej, detskej, bratskej, starých rodičov a vnúčat a vnúčat k starým rodičom. Táto láska stmeľuje rodinu.“
Dieťa v predškolskom veku potrebuje žiť v usporiadanej rodine. V tomto preňho základnom a prirodzenom životnom prostredí je v trvalej starostlivosti malého počtu osôb, ktoré má rado, najviac je však obyčajne s matkou. Dieťa denne a bezprostredne prežíva radosti rodiny a činnosť jednotlivých členov rodiny, čo nesmierne prispieva k jeho rozvoju. Má mnoho možností samo robiť najrozličnejšie úlohy: s matkou upratuje, varí a iné. Od starších súrodencov sa učí, mladších ovplyvňuje. Vychováva ho totiž priamo i nepriamo celý kolektív rodiny a blízkych ľudí.
Medzi dieťaťom a jeho najbližším sa obyčajne utvára blízky citový vzťah. Dieťa prežíva pocit istoty, že niekomu patrí a naopak, dospelí, že patria jemu. Rodina je pre dieťa prvým vzorom spoločenského života. Dieťa sa v rodine na názornom príklade jemu najbližších učí chápať, že v spoločnosti vládne istý poriadok. Prostredníctvom svojich rodičov, odpozorovaním ich správania, postojov, názorov si dieťa utvára predstavu o usporiadaní spoločnosti, o povinnostiach, získava tu dôležité sociálne skúsenosti, ktoré si osvojuje prirodzene a voľne.
Keď vidí doma poriadok, pohodu, správne rozdelenie úloh, ktoré zodpovedajú morálke a odrážajú vzťahy ľudí, nebude mu ťažko pochopiť a neskôr poznať usporiadanie inštitúcií a postupne sa pozitívne a aktívne začleniť do života spoločnosti. V rodine sa utvára vlastná hierarchia hodnôt, ktorá vzniká ňou prijatých a uznávaných ideí a noriem a je mierou spoločenskej kvality a integrácie rodiny. I tieto hodnoty sa dieťa v rodine učí poznávať a osvojovať si ich. Rodina je teda dôležitým činiteľom v procese vývoja a výchove dieťaťa.
Formami vlastného spoločenského života dáva dieťaťu aj vzor, ako sa správa otec k matke a naopak, ako vyžadujú, aby sa deti správali k sebe navzájom, ako sa oni ako dospelí správajú k deťom, k svojim rodičom, to všetko si predškolské dieťa vrýva do svojej pamäti, a to všetko funguje pri utváraní jeho osobnosti ako vzor, ktorý je pevnejší a účinnejší, o čo dôvernejšie a silnejšie sú citové vzťahy dieťaťa ku všetkým členom rodiny.
Rovnako tak silne pôsobí špecifický vzor otca a matky v ich rodinnom živote. Ako plní otec svoje povinnosti mužského elementu v rodine, svoju úlohu otca a manžela, ako plní svoje špecifické úlohy matka, ako si navzájom pomáhajú, vážia si jeden druhého, ovplyvňuje dieťa a dáva mu príklad na celý život. Ale mnohí dospelí bez toho, aby si uvedomovali, z týchto vzorov v svojej rodine, zo svojho detstva čerpajú po celý život. Je to v ľudskej spoločnosti prirodzené.
Na vývin psychiky majú určujúci vplyv činitele, s ktorými sa osobnosť dostáva do styku v priebehu celého života. Pretože človek je tvor spoločenský, je prirodzené, že najväčší vplyv na utváranie a vývin jeho psychiky majú ľudia a aj výchovné inštitúcie ako sú rodina, škola, rôzne mládežnícke a iné organizácie.
Výchovné pôsobenie a jeho zložitosť
Pojem výchovné pôsobenie rozpracoval Ďurič (1991). Uvádza, že ak človek pôsobí na iného človeka a v jeho psychike vplyvom tohto pôsobenia vznikne nejaká zmena, možno hovoriť o psychickom pôsobení. Priame psychické pôsobenie je také, keď človek priamo bez nejakého medzičlánku vplýva na psychiku iného človeka, alebo skupiny ľudí. Je to vplyv rodičov, pedagógov a pod. Nepriamym sprostredkovaným pôsobením je taký vplyv človeka na psychiku iných ľudí, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom výtvorov vlastnej práce.
Toto je jedna stránka psychického pôsobenia. Druhá stránka tohto procesu spočíva v reakcii človeka na toto pôsobenie. Táto stránka je z hľadiska psychológie veľmi zložitá. Tie isté výchovné zásahy nenavodia u všetkých detí rovnakú reakciu a tiež ani u jedného dieťaťa ten istý výchovný vplyv nemá za následok vždy rovnakú reakciu.
A napr. tá istá odmena alebo trest môže vyvolať v rôznych podmienkach a situáciách rozličné reakcie dieťaťa. Psychické pôsobenie je veľmi zložité. Ak dieťa - žiak má negatívne reakcie na psychické pôsobenie, predstavujú odmietanie, nerešpektovanie. S týmto prejavom sa stretávame v rôznych vekových obdobiach, ale osobitne sa prejavuje najmä v období puberty.
Často vidíme napr. pri trestoch, ktoré nie sú vhodné a primerané, že iba prehlbujú vzdorovitosť a trucovitosť a často prerastú v agresiu. Pedagógovia, výchovní činitelia a teda aj rodičia, by mali starostlivo vyberať výchovné postupy tak, aby nevyvolávali negatívne formy správania. Ak dieťa reaguje na pôsobenie rodiča alebo pedagóga odmietavo, pasívne, takýto postoj zo strany dieťaťa - žiaka sa podobá „hrachu hádzanému na stenu“.
Správa sa indiferentne, akoby sa ho to netýkalo. Môže sa stať, že dieťa - žiak navonok reaguje aktívne na pôsobenie, ale bez vnútorného presvedčenia. Reaguje tak niekedy iba pod vplyvom sugestívnej sily rodiča alebo pedagóga, alebo pod vplyvom ich autority, ale vnútorne s nimi nesúhlasí. Chýba mu vnútorné presvedčenie o správnosti pôsobenia.
Všetko urobí a splní, len aby mal pokoj. Úspech výchovného pôsobenia spočíva v tom, aby dieťa reagovalo na psychické pôsobenie z vlastných pohnútok a presvedčení a konalo tak v súlade s požiadavkou psychického pôsobenia, teda vonkajšie vplyvy sa zvnútornia, dieťa - žiak je presvedčený o správnosti následného aktívneho správania.
Zmyslom výchovného pôsobenia je navodiť plánovitú, cieľavedomú a systematickú zmenu v psychike dieťaťa - žiaka. Vývin dieťaťa - žiaka nie je mysliteľný v ľudskej spoločnosti bez výchovného pôsobenia. Z celkového sociálneho vývinu jedinca - osobnosti jeden z aspektov je aj morálny vývin človeka.
Už aj v mojich predchádzajúcich článkoch som písala o rodinnom prostredí ako jednom z dôležitých faktorov pri formovaní osobnosti. Rodina je primárna skupina, v ktorej sa človek učí poznávať mravné hodnoty, normy správania, včleňovať sa do spoločnosti.
Dôležité citácie a výrokové poznámky
J. A. Že dítky nejdražší Boží dar klénot nejpilnějšího opatrování hodný sú. Dědictví od Hospodina sú synové, a plod života jest mzda. Tak teda, pristupujme k výchove svojich ratolestí s láskou, úctou a hlavne tak, aby sme videli ovocie na našich deťoch.
Predškolský vek je obdobím tvorby základov budúcej morálky, dieťa ešte nemá morálne vlastnosti, iba sa učí, čo je dobré a čo zlé, a to na základe sociálneho učenia, napodobňovania, posilnenia reakcií a hodnotenia, pričom mravné hodnotenie u dieťaťa závisí od autority dospelého. (Piaget 2007)
Dieťa nemožno pokladať len za objekt výchovných vplyvov. Rodičia sa snažia vytýčiť si cieľ, plánovite sa usilujú ho aj dosiahnuť a nazdáva sa, že všetko je v poriadku. Byť dobrými a morálnymi ľuďmi a usilovať sa o to, aby ich vlastné deti v tom nasledovali, je síce chvályhodné, ale to veru nestačí.
Rodičovská pozornosť voči dieťaťu by mala byť nevtieravá, ale zároveň nie pasívna. Takto sa môžu rodičia vyhnúť nežiadúcim formám správania.
Rodina je jedným z najdôležitejších faktorov, ktoré deti formuje. Dieťa, ktoré vyrastá odmalička iba s jedným rodičom, vníma túto rodinnú situáciu ako normu. Nič iné nevidelo. Ak má dieťa aj druhého rodiča, len spolu nežijú a dieťa má uspokojené svoje potreby nielen v materiálnej, ale aj psychickej oblasti a vníma zdravú citovú väzbu, nie je problém vyrastať s oddelenými rodičmi.
Ak dieťa vyrastá v rodine s mamou a otcom a odrazu sa vzťah rodičov rozpadne, dieťa prichádza o istotu a bezpečie. Detský svet sa točí okolo rodičov.
„Myslím, že už dieťa na prvom stupni zvládne komunikáciu s rodičom, vie, kedy sa chce komu ozvať, vie rešpektovať určité pravidlá. Čím v neskoršom veku sa rodičia rozvedú, tým to dieťa nesie ťažšie.“
Rozvod a výchova v útlom veku
Rodinné prostredie je jedným z najdôležitejších faktorov, ktoré deti formuje. Dieťa, ktoré vyrastá s jedným rodičom, môže mať problémy, pretože môže vnímať svoju situáciu ako normu. Rozvod či rozchod rodičov ovplyvňuje psychický vývoj dieťaťa v rôznej miere v závislosti od veku a okolností.
Rozvod môže byť pozitívnou zmenou, ak dieťa žije v dlhodobo stresujúcom prostredí alebo ak rozchod vedie k lepšiemu prostrediu a k jasnejšiemu poriadku. Dôležité je, aby rodičia po rozchode komunikovali s dieťaťom, udržiavali kontakt a dohodli pravidlá spolupráce.
V prípade rozchodu je kľúčové, aby rodičia čo najviac zachovali kontinuitu a bezpečie pre dieťa, aby dieťa necítilo zodpovednosť za rozpad partnerstva. „Myslím, že už dieťa na prvom stupni zvládne komunikáciu s rodičom, vie, kedy sa chce komu ozvať, vie rešpektovať určité pravidlá.“
Vo vzťahu k deťom v čase rozvodu je potrebné venovať dostatok času a empatie, vyhnúť sa obviňovaniu, zachovať pravidlá a navodiť nový pocit istoty a dôvery.
Dôležitá je komunikácia s deťmi počas rozvodu: počúvať, nepreplňovať ich informáciami, neťahať ich do konfliktu, poskytovať jasné a primerané odpovede, a podľa potreby využiť odbornú pomoc mediátora alebo psychológa.
Vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach je zrejmé, že význam oboch rodičov v útlom veku je kľúčový pre zdravý vývoj dieťaťa: stabilný emocionálny vzťah, spoločná starostlivosť, vzory správania a schopnosť dieťaťa fungovať v spoločnosti.