Obhrýzanie nechtov alebo cmúľanie prstov nie je nič, čo by sme mali podceňovať. Neuróza je najčastejšie sa vyskytujúca duševná porucha (až 42 percent zo všetkých chorôb). Je to porucha, pri ktorej sa nezistia organické narušenia nervovej sústavy, ani žiadnych iných telesných orgánov, pričom človek je chorý a aj sa tak cíti. Vznik neurotických problémov u detí najčastejšie úzko súvisí s atmosférou v rodine alebo so situáciou v škole a postavením dieťaťa v škole. V živote vzniká mnoho stresových situácií, avšak k tomu, aby sa u dieťaťa vyvinula neuróza, je potrebná určitá predispozícia.
1. Dieťa si obhrýza nechty
Tento jav vzniká najčastejšie v predškolskom veku, ale i skôr a trvá väčšinou do puberty, no niekedy môže pretrvávať až do dospelosti. Nechty si obhrýza asi 30 percent detí a rodičia tomuto javu zvyčajne nepripisujú nejaký zvláštny význam. Riešia skôr estetiku rúk ako dôvod vzniku tohto javu. Prečo dochádza k obhrýzaniu nechtov? Je to vo svojej podstate ľahká neuróza, ktorá je vonkajším prejavom vnútorného napätia - dieťa sa dačoho bojí, prežíva nepríjemné situácie, nemá uspokojenú potrebu istoty a bezpečia, nahrádza si tak napríklad aj satie z prsníka alebo z fľaše. Keďže má ohrýzanie nechtov často psychologický podklad, je dobré najprv pátrať po príčine, ktorá tento zlozvyk spôsobila alebo ho udržiava. Rodičia by si mali všímať, v akých situáciách si dieťa nechty obhrýza alebo obtrháva kožu okolo nechtov. Najčastejším podkladom tohto javu býva vnútorné napätie prameniace najčastejšie z konfliktov v materskej škole alebo zo zlých citových vzťahov v rodine. V škole si dieťa obhrýza nechty často preto, lebo sa dostáva do stresu pri skúšaní, pri písaní písomiek alebo keď má konflikty so spolužiakmi. Okrem samotnej neurotickej podstaty tohto javu treba mať na pamäti aj to, že obhrýzanie nechtov zvyšuje riziko vzniku rôznych mikrobiálnych a vírusových infekcií či hnisavých pľuzgierov. Cez sliny sa môžu do poškodenej kože preniesť baktérie, čo spôsobí začervenanie a infekciu.
Ako možno dieťaťu pomôcť? Vždy je dobré rôznym spôsobom zamestnať ruky tak, aby dieťa nemalo potrebu hrať sa s kožou okolo nechtov alebo si ich dávať do úst. Dieťa za obhrýzanie nechtov nekarhajte a nestrašte ho. Za obhrýzaním nechtov často stoja rôzne obavy, pocity menejcennosti a strach. Oveľa prospešnejšie je dieťa motivovať, pochváliť, keď si nechty neobhrýza. Ak to nepomáha, je dobré kontaktovať detského psychológa, s ktorým sa môžete komplexnejšie zamerať na to, čo tento problém zapríčiňuje.
2. Cmúľanie palca alebo prstov na ruke
U malých bábätiek je satie palčekov veľmi prirodzené a bežné. Používajú ho na upokojenie, utíšenie. Často s palčekom v puse zaspávajú. Niekedy si deti začnú cmúľať palce po ukončení dojčenia. Niektorí odborníci hovoria o „nedokojených“ deťoch - v zmysle, že im bol prsník odopretý v čase, keď na to ešte neboli pripravené a palček je náhrada zaň. V tejto fáze vývinu odborníci považujú cmúľanie prstov za neškodné. V prvom roku života dieťaťa teda vyplýva cmúľanie palca alebo prstov z prirodzenej potreby sať, ale vo vyššom veku to môžete považovať za neurotický návyk. Osvojujú si ho väčšinou veľmi tiché deti ako náhradný podnet pri nedostatku inej stimulácie. Cmúľajú si palec nielen pri zaspávaní, ale aj počas dňa niekedy ešte i vo veku desať rokov. U starších detí je cmúľanie palca vnímané ako zlozvyk alebo ako dôsledok nejakého problému - ob usually emocionálneho (strach, úzkosť). Niekedy si dieťa začne palec cmúľať v období, keď začne chodiť do škôlky. To môže byť spojené s ťažkým prežívaním odlúčenia od mamy a palček pôsobí ako upokojujúco. A môže sa objaviť aj vtedy, kedy je dieťa vystrašené, niečoho sa bojí a palček je jeho bezpečnosť a istota. Môže sa báť hádky v rodine, kriku doma alebo v škôlke. Cmúľanie môže niekedy ovplyvniť nesprávny rast chrupu.
Ako v tomto prípade dieťaťu pomôcť? Je to veľmi individuálne. Ak je dieťa už staršie, je potrebné mu to stále pripomínať a vysvetľovať. Ale bez posmievania a strašenia. V niektorých rodinách funguje systém odmeny - za niekoľko dní bez cmúľania palčeka dieťatko dostane ocenenie, malú oslavu, či drobnú hračku. Trávte s dieťaťom veľa času, hrajte sa, hovorte spolu. Veľa ho objímajte. Doprajte dieťaťu radosť z vecí, ktoré ho bavia.
3. Tiky u detí
Tiky sú náhle, rýchle, opakujúce sa, nerytmické, vôľou čiastočne ovplyvniteľné, stereotypné pohyby alebo hlasové prejavy, ktoré neslúžia žiadnemu zrejmému účelu. Ich prejavom môže byť hocijaký pohyb alebo zvuk, majú nutkavý ráz. Charakterizujú ich napríklad rýchle bezúčelné pohyby, žmurkanie, potrhávanie hlavou, trhavé pohyby končatinami, pokašlávanie a podobne. Niekedy sa tieto návyky vyvinú z účelových pohybov - napríklad pohodením hlavy si dieťa odstraňuje vlasy z čela. Aj keď mu už vlasy ostrihajú, pohyby naďalej robí. Základná príčina tikov zostáva neznáma. Donedávna vládlo presvedčenie, že tiky sú symptómom neurózy, v súčasnosti tvorí tiková porucha samostatnú diagnostickú kategóriu. Prechodnú tikovú poruchu - objavujú sa tiky jednoduché, motorické, väčšinou v oblasti mimického svalstva, vzácne i hlasové, ale nevyskytujú sa súčasne. Chronickú motorickú alebo hlasovú tikovú poruchu - vyskytujú sa jednoduché i komplexné motorické i hlasové tiky (nie súčasne), priebeh je chronický, intenzita tikov sa nemení celé týždne či mesiace. Tourettov syndróm - mnohopočetné väčšinou komplexné motorické i hlasové tiky, ktoré sa vyskytujú aspoň v niektorých obdobiach súčasne, majú premenlivú intenzitu, častý výskyt koprolálií (vyslovovanie urážlivých slov a viet), echolálií (opakovanie po druhých), echopraxií (kopírovanie konania inej osoby). Porucha začína obvykle v detstve okolo 7.
V článku sú spomenuté tri najčastejšie prejavy neurotického správania, ktoré sa u detí prejavujú. Okrem už spomenutých prejavov, sa u detí môžete stretnúť aj s pomočovaním, námesačnosťou, nočným desom, poruchami reči, zajakavosťou, s nechutenstvom, ale aj s rôznymi problémami v správaní. Odborníci sa zhodujú v tom, že základnou podstatou odstránenia problémov je to, aby dieťa malo v rodine pocit bezpečia a pochopenia pre svoje starosti (nech sa nám zdajú akokoľvek malé alebo malicherné).
Rodina (aj keď nie je úplná) by mala byť tým miestom, kam sa dieťa môže vrátiť a bezpečne zdieľať svoje zážitky, poznanie, radosti a aj obavy. Rodičia by mali poznať možnosti a schopnosti svojich detí a svoje nároky prispôsobiť dieťaťu. Nezriedka sú za neurotickými problémami detí ich ambiciózni rodičia, ktorí preceňujú význam školských známok, úhľadného písma alebo prvenstiev v súťažiach. Aj rodič, ktorý sám trpí neurózou, môže byť problémom. Tým, že je sám často podráždený, prepracovaný, ľahko podľahne afektu - prenáša svoje psychické vypätie na celú rodinu.
Podarilo sa vám zbaviť u detí cmúľania prstov alebo obhrýzania nechtov? Chôdza na prstoch sa vzťahuje na abnormalitu bežne pozorovanú v chôdzových vzorcoch dojčiat, ktorá sa vyznačuje používaním prstov na nohách namiesto päty počas cyklu chôdze (opakujúce sa udalosti chôdze). Vo väčšine prípadov chôdza na prstoch u detí nespôsobuje žiadne obavy a považuje sa za normálnu súčasť ich vývoja a učenia sa počas raných štádií chôdze. Väčšina detí zvyčajne začne normálne chodiť sama bez zásahu. Idiopatická chôdza na prstoch označuje chôdzu na prstoch u zdravých detí z neznámych dôvodov. Môže ísť o staršie deti, ktoré pokračujú v chôdzi na prstoch zo zvyku, z behaviorálnych dôvodov alebo majú napäté šľachové svaly v dôsledku dlhodobej chôdze na prstoch. Mnoho detí si vyvinie zvyk chôdze na prstoch z neznámych príčin.
Vo vzťahu k ďalším témam sa dotýkame aj súvislostí so zdravotnými stavmi ako mozgová obrna, autizmus či svalové dystrofie a ich vplyvu na chôdzu a motoriku. Postupne opisujeme aj diagnostiku, možnosti aj terapiu, ktorá zahŕňa ergoterapiu, fyzioterapiu, logopédiu, psychológa a špeciálneho pedagóga. Dôležité je aj to, že dieťa potrebuje pocit bezpečia a pochopenia v rodine, aby sa predišlo rozvoju neurológových problémov. Odborníci zdôrazňujú, že najlepšie výsledky sú pri včasnom zásahu, trpezlivosti a cielenej práci s dieťaťom.
Praktické tipy a odporúčania
- Podporujte dieťa v aktivnom používaní rúk a nahrádzajte zlozvyky zábavnými aktivitami, ktoré zamestnajú ruky.
- Precmúľavanie palca možno riešiť systematickým odmenovým programom, spoločnými aktivitami a časom stráveným s dieťaťom bez tlačenia.
- Pri tikových prejavoch sledovať konzultáciu s odborníkom a zvážiť diagnostiku včasnej tikovej poruchy, prípadne Tourettovho syndrómu.
- Pri dyspraxii je dôležité skoré podchytenie, ergoterapia a fyzioterapia a vytváranie podporného prostredia pre dieťa vo všetkých oblastiach života.
- Chôdza na prstoch má mnoho možných príčin - diagnostikuje ju pediatr, neurológ a ortopéd a liečba môže zahŕňať ortézy, fyzioterapiu, a v zriedkavých prípadoch operáciu.
- Vo veku približne 8-16 mesiacov dieťa postupne nadobúda samostatnosť pri sedení, lození a neskôr chôdzi. Dôležité je neponáhľanie a nechávanie dieťaťa, aby samo dozrelo.
Chôdza a správne postupy pri vývoji motoriky
Ideálne je, keď dieťa má dostatok času a priestor na rozvoj motoriky. Keď dieťa začína chodiť, nie je vhodné ho ťahať za ruky, pretože to mení ťažisko a môže viesť k nesprávnemu držaniu tela a k zbytočnému napätiu v krčnej zóne. Dôležité je umožniť dieťaťu urobiť prvé samostatné kroky v jeho vlastnom tempe a v správnych postojoch. Stretnutia s pediatrom pri pochybnostiach o vývoji sú vhodné a často napomáhajú včasnému zisteniu problémov.
Počas rozvoja motoriky je vhodné dopriať dieťaťu rôznorodé pohybové aktivity: beh, hádzanie, chytanie, obratnosť, používanie bicykla v primeranom veku a postupné zavádzanie rôznych pomôcok podľa potreby. Pri skolióze alebo asymetrických dĺžkach končatín môže byť potrebná ortéza alebo špeciálne vložky, no vždy v kontexte celkového vývoja a spolupráce s odborníkom. Dôležité je aj správne sedenie v škole - vyvažovanie dĺžky se ani času stráveného v lavici a využívanie alternatívnych posadov, ktoré podporujú správnu polohu chrbtice a rozvoj jemnej motoriky.
Pomôžte svojmu dieťaťu naučiť sa chôdzu doma!
Korčele a praktické poznámky pre rodičov
Ako prebieha diagnostika a terapia dyspraxie, tikov či iných porúch motoriky? Diagnostikuje ju odborník na základe pozorovania, testov a spolupráce s rodinou. Liečba zahŕňa ergoterapiu, fyzioterapiu, logopédiu a často aj spoluprácu so špeciálnym pedagogom a psychológom. Dôležité je vytvoriť prostredie, kde dieťa cíti podporu a pochopenie, nie trest a tlak. Podľa expertov je kľúčové, aby rodičia objavili v dieťati to, v čom je dobré, a na tom stavali tréningy. Pri vedení dieťaťa za ruky treba zvážiť riziká a prínosy - v niektorých prípadoch môže viesť k nesprávnym pohybovým vzorom a väčšiemu oneskoreniu samostatnosti.
Na záver sa opäť pripomína, že včasná a citlivá intervencia prináša najlepšie výsledky. Dieťa potrebuje pokojné a bezpečné prostredie, ktoré mu umožní prirodzene dozrieť a samostatne prejsť jednotlivé míľniky vývoja. Ak máte akékoľvek pochybnosti o tom, či dieťa zvláda vývoj správne, neváhajte vyhľadať odborníka, ktorý dieťa zhodnotí a poradí vám ďalšie kroky.