Dieťa prijíma rodičovské role: pochopenie, riziká a cestu uzdravenia pri parentifikácii

Vo veľkej miere sa odohráva v nefunkčnom rodinnom prostredí, kde nie sú jasne definované roly a úlohy rodičov a detí. Pojmom parentifikácia označujeme jav, keď dieťa v rodine preberá vývinovo neprimeranú zodpovednosť za emocionálnu, fyzickú alebo psychickú pohodu svojej rodiny (rodičov, mladších súrodencov). Podľa americkej odborníčky na psychopatológiu Lisy M. Na základe toho, aké potreby dieťa rodičovi naplňuje, odborná literatúra rozlišuje dva typy parentifikácie - emocionálnu a inštrumentálnu.

Typy parentifikácie a ich znaky

1. Emocionálna parentifikácia nastáva v momente, keď dieťa napĺňa emocionálne či psychické potreby rodiča a dochádza k obráteniu rolí. Dieťa je dôverníkom rodiča; rodič žiada o radu, vyžaduje prijatie, pochopenie a rozoberá s dieťaťom vlastné pocity a prežívanie, pričom dieťa nemá priestor na rozoberanie svojich tém. Rodič často vedie rozhovory s dieťaťom spôsobom, ktorý je zameraný na jeho vlastné emócie a potreby, nie na potreby dieťaťa.
2. Inštrumentálna parentifikácia súvisí s prideľovaním funkčných povinností v rámci rodičovskej role. Dieťa sa zapája do činností ako upratovanie svojej izby, podieľanie sa na chode domácnosti, dokonca aj na starostlivosti o mladších súrodencov alebo o domácnosť ako takej (venovanie sa úlohám, ktoré by mali vykonávať dospelí). Pri týchto činnostiach je dôležité zohľadňovať intenzitu a primeranosť vo vzťahu k vývojovému obdobiu dieťaťa.

Kedy vzniká riziko parentifikácie

Existujú životné situácie, ktoré zvyšujú riziko vzniku parentifikácie dieťaťa zo strany rodičov. Deti žijúce iba s jedným rodičom, ktorý nemá vytvorený partnerský vzťah, sú zvlášť ohrozené tým, že starosť o emočné potreby rodiča predstavuje neporovnateľne väčšiu záťaž ako zabezpečovanie denných potrieb domácnosti. Dlhodobá emotionalna a fyzická zodpovednosť môže viesť k stresu, pocitom neúspechu, zlyhania a emocionálneho preťaženia. Ďalšou zraniteľnou skupinou sú deti, ktoré majú vekovo neprimerané požiadavky kladené rodičmi a sú odkázané na nominatívnu zodpovednosť.

Top rizikové faktory zahŕňajú rozvod, smrť či chorobu rodičov, alkoholizmus, drogovú závislosť, domácu násilie a duševné choroby rodičov, ako aj nízke vzdelanie či zlá ekonomická situácia rodiny. Dieťa, ktoré je často nútené vyhovieť požiadavkám a preberať rodičovskú zodpovednosť, môže v dospelosti trpieť nízkou sebaúctou, závislými vzťahmi a problémami s emotionalnou reguláciou.

Dopady na vývin a osobnosť

Ide o dlhodobé ovplyvnenie vývinu emocionálnej inteligencie a sebavedomia dieťaťa. Identita dieťaťa býva založená na tom, čo iní chcú a potrebujú; dieťa zvyčajne cíti, že je „dobré“, iba keď je užitočné pre druhých. V správaní parentifikovaných detí rastie riziko nervozity, úzkostí, depresie, porúch príjmu potravy a ďalších psychických ťažkostí. V dospelosti môže mať takýto človek sklon k hypersenzitívnosti voči potrebám druhých, ťažkostiam s delegovaním zodpovednosti a oporným vzťahom.

Znaky a diagnostika dospelých s parentifikáciou

Medzi časté znaky patria potláčanie vlastných potrieb, potreba neustáleho uspôsobovania sa druhým, nízka sebaúcta a tendencia k perfekcionizmu. Ľudia môžu končiť vo vzťahoch, kde sú partneri alebo ďalší blízki závislí na ich starostlivosti. Niektorí sa vo svojej kariére orientujú na pomoc druhým, napríklad ako zdravotné sestry, sociálni pracovníci alebo učitelia, čo môže byť kompenzáciou za to, čo nezažili v detstve. Zároveň sa môžu objaviť ťažkosti s nastavením hraníc a žiadosťou o pomoc.

Kam smeruje cesta uzdravenia

Prvým krokom k uzdraveniu z parentifikácie je uznanie a pripustenie skutočnosti, že sa to stalo a pochopenie všetkých následkov. Kľúčové je uvedomenie, že ste boli ako dieťa v roli dospelej osoby. Ďalšou výzvou je stanovenie a udržiavanie zdravých hraníc - naučiť sa rozpoznávať svoje potreby a obmedzenia a precvičovať asertivitu. Je dôležité zistiť, čo hranice znamenajú pre vás a ako ich efektívne komunikovať.

Nie je potrebné dieťaťa nechať nosiť na pleciach všetky starosti. Dieťa nemá pocit, že je zodpovedné za šťastie rodiča alebo fungovanie rodiny; dieťa by malo byť dieťaťom. Korektívna skúsenosť zahrnuje vytváranie zdravých vzťahov a elimináciu vzorcov, ktoré vedú k opakovaným emocionálnym zraneniam. Ak sa rozhodnete vyhľadať pomoc, psychoterapia alebo semináre môžu byť užitočné na podporu procesu uzdravenia a zdieľania zodpovednosti v rodine.

Podporné praktické kroky

• Uznanie reality a odmietnutie očakávania, že dieťa má riešiť všetky problémy dospelých.
• Stanovenie jasných hraníc a vyjadrenie potrieb primeraných veku.
• Podpora dieťaťa v tom, aby bolo skutočne dieťaťom a mohol rozvíjať svoje vlastné záujmy a túžby.
• Prijatie pomoci zo strany odborníkov a rodiny na spoločný postup smerom k zdraviu rodiny.

Príklady a súvislosti zo štúdií

Podľa výskumov Jonesa a Wellsa (1996) deti, ktoré museli priskoro dospieť, vykazovali návyky nadmernému usporiadaniu sa pre druhých, potláčanie vlastných potrieb, nízku sebaúctu a nezdravú potrebu byť pre druhých dôležitým. Klinický psychológ Jaroslav Simon upozorňuje na hranicu medzi kamarátskym vzťahom a rodičovskou autoritou; rodina by nemala mať vzťah na rovnakej úrovni ako priateľský, pretože hierarchia je potrebná pre zdravé fungovanie. Emocionálna a inštrumentálna parentifikácia sa v literatúre často popisujú ako dva odlišné mechanizmy zneužívania dieťaťa; pochopenie rozdielov napomáha lepšiemu rozpoznaniu problémov a cieľu uzdravenia.

Inšpirácie a ďalšie vybrané poznámky

Rodičom, ktorí si uvedomili, že svojmu dieťaťu príliš zaťažujú emócie alebo domáce povinnosti, sa odporúča vyhľadať odbornú pomoc a postupne meniť vzťah, aby dieťa opäť získalo svoje detstvo. Dôležité je, aby dieťa nezostávalo samotné s problémami rodiča a aby sa dajú doriešiť v spolupráci s odborníkmi a blízkymi ľuďmi.

Rozpoznanie a adresovanie problémov v rodine nie je len o zmene správania dieťaťa, ale aj o zmenu vzťahov a procesov v samotnej rodine. Podľa výskumov a odborných presvedčení zo Slovenska a zahraničia je možné dosiahnuť uzdravenie cez uvedomenie si a cieľavedomé kroky smerujúce k zdravším hraniciam a zmysluplnejšiemu vzťahu s dieťaťom i medzi dospelými.

Nie je vhodné chrániť deti pred všetkými ťažkými pocitmi; dieťa by malo zažiť smútok a bolesť v primeranej miere a učiť sa s nimi zvládať.

tags: #dieta #prijima #rodicovske #role