Ján Kollár, slovenský básník, sběratel lidové slovesnosti, estetik, jazykovědec a evangelický kněz, se narodil 29. rolníka. Jeho otec neměl porozumění pro Kollárovu touhu po vzdělání. V letech 1807-1809 studoval mladý Kollár v Kremnici, po návratu domů ho dal otec vyučit řezníkem. Ján Kollár studoval v Mošovcích, Kremnici, Banské Bystrici a v letech 1812-1815 na evangelickém lyceu v Bratislavě. Studium ukončil v letech 1817-1819 v německém městě Jena. Pobyt v Německu ovlivnil jeho život. Kromě získaných vědomostí z oblasti filozofie, historie, estetiky, teologie a přírodovědy si upevnil slovanské povědomí. Velký dojem na něho udělala slavnost na hradě Wartburg konaná na oslavu 300. výročí vystoupení M. Luthera.
Ze studií se vrátil Ján Kollár do tehdejšího Uherska a nastoupil na místo evangelického faráře v Pešti. Ján Kollár nesouhlasil se snahou osamostatnit slovenštinu. Vycházel z myšlenky o existenci jediného československého kmene, který by měl podle Kollára používat jako spisovný jazyk češtinu, která měla přijmout i mnohé prvky slovenského nářečí. Tímto svým postojem se dostal do sporu s mladší generací slovenských spisovatelů, ktoré viedol Ľudovít Štúr. Spor vyvrcholil v roku 1848, kdy byl Ján Kolár svými odpůrci zajat.
Ján Kollár zemřel 24. Ján Kollár29.7.1793 Mošovce - 24.1.1952 Praha. Ján Kollár - Narodil sa 29.júla 1793 v Mošovciach. Otec chcel mať zo syna v starobe pomocníka pri vedení hospodárstva zaťaženého ešte povinnosťami voči panstvu. I keď sa Kollár ako 15 ročný študent vrátil z nižšej latinskej školy v Kremnici, dostal sa do ostrého rozporu s otcom, ktorý ho nechcel pustiť na ďalšie štúdium. Rozhodol sa preto odísť z domu a prebíjať sa životom sám. Uchýlil sa najprv k bratrancovi, učiteľovi v Slovenskom Pravne, a pomáhal mu pri vyučovaní. Pomáhal si aj súkromným vyučovaním, dával i súkromné hodiny kreslenia, v ktorom mal záľubu.
V roku 1812 prišiel do Bratislavy. Prvý rok trpel biedu, no jeho hmotné postavenie sa neskôr natoľko zlepšilo, že sa mohol súkromne učiť francúzštinu, taliančinu, angličtinu a staroslovienčinu. Jeho príchod do Bratislavy spadá do obdobia Napoleonovej výpravy do Ruska. Požiar Moskvy Kollár neskôr zvečnil v básni Vlastenec ako príklad najväčšej národnej obetavosti, ako príklad najväčšieho vlastenectva. Tu sa mu zrodila oslňujúca myšlienka- myšlienka zjednotenia slovanských národov. Poldruharočný pobyt v Jene rozšíril jeho kultúrny obzor, a to v umení, vo vedách i v spoločenských otázkach. V Jene nebol iba pasívnym obdivovateľom nemeckej kultúrnej vyspelosti, ale aj kritickým pozorovateľom. Tu sa zoznámil s Goethem, ktorému priniesol niekoľko piesní a ten ich preložil a uverejnil. Na jar 1819 sa vrátil z Jeny cez Prahu do Bratislavy. Do jesene bol Kollár na návšteve u bratanca v Slovenskom Pravne a tam rozmnožoval znelky, ktoré začal písať v Jene. Ešte stále doznievali bohaté dojmy z jeho ciest a najmä spomienky na Frideriku Schmidtovú z Lobety.
Na jeseň ho povolali za evanjelického kaplána do Pešti. Na básnickú tvorbu mal čoraz menej času a nálady. Ale znelky, čo napísal, poslal ešte za horúca Jungmannovi do Prahy, ktorý ich roku 1821 vydal pod názvom Básne Jána Kollára, pravda, cenzúrou preriedené. Zbierka okamžite vzbudila veľkú pozornosť. Nikto pred Kollárom sa u nás neodvážil tak otvorene a vrelo vyjadriť ľúbostné city. Týchto 86 básní tvorilo základ Slávy dcery, ktorú Kollár vydal v Pešti roku 1824. V nej počet zneliek rozmnožil na 150 a rozdelil ich na tri spevy, ktoré nazval menami riek svojej mladosti: Sála, Labe, Dunaj. Na sláve knihy má veľký podiel časomerný Předzpěv. Predspev- to je jednoliaty, básnický ucelený a mohutný pátos kňaza národnej myšlienky. Stojac na najzápadnejšom výbežku Slovanstva, díva sa so žiaľom a rozhorčením na ďaleké priestory od Dunaja k Baltu, ktoré strácajú slovanský charakter. Predspev ako antická klenba nad znelkami Slávy dcery pôsobil najmohutnejšie na prebúdzanie národného citu. Prvý spev - Sála - je oslavou prvého vyznania lásky, Míninej krásy, nevinnosti a prvých bozkov. V druhom a treťom speve (Labe-Rén -Vltava a Dunaj) putuje Kollár z Jeny, údolím Labe do svojej domoviny, pod Tatry a k brehu Dunaja. Vyznania lásky z prvého spevu sa menia na lúčenie, na spomienky. Čím ďalej, tým väčšmi pribúdajú znelky, viažuce sa k slovenským krajom a ich slávnej i smutnej histórii. Jeho znelky v týchto spevoch vyzváňajú lásku národa a materčine. Nie div, že Slávy dcera z roku 1824 sa stala živým prameňom národnej výchovy národa slabého bez vyšších vrstiev a bez politických práv. Kollárovo meno sa stalo známym v slovanských literatúrach a jeho znelky sa prekladali dokonca do nemčiny a angličtiny.
Kollár povzbudený úspechom, píše ďalšie znelky a znova mení celú kompozíciu Slávy dcery. Nové vydanie z roku 1832 má vyše šesťsto zneliek a päť spevov: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Lethe a V. Acheron. Prirodzene, ľúbostné očarenie, ktoré sa snúbilo s národným oduševnením stratilo už citové farby. Celkom náučné, didaktické znelky zadelil do dvoch spevov: Lethe a Acheron. V jednom ho sprevádza bohyňa Slávy po slovanskom nebi a v druhom po slovanskom pekle.
Pre vývoj slovenskej poézie a básnickej reči má nemenší význam Kollárova zberateľská činnosť. Usilovne zbieral slovenské ľudové spevy. Vydal obsiahle dvojzväzkové Národnie zpievanky čili písňe světské Slowákův v Uhrách. Stali sa učebnicou poetiky pre romantickú generáciu a materiálom pre romantickú charakterológiu národa. V roku 1836 vyšla v Kuzmányho Hronke Kollárova Rozprava o literární vzájemnosti medzi kmeny a nárečími slávskými. V nej odporúča slovanským národom, aby si navzájom vymieňali kultúrne výtvory a aby každý vzdelanec poznal štyri hlavné slovanské reči.
Od poézie prechádzal Kollár postupne na pole vedy. Písal rozpravy o pôvode a rozšírenosti slovanských mien v krajoch neslovanských (Budín 1830, Pešť 1839,…). Na cestách Korutánsku si všímal všetko čo malo nejaký vzťah k Slovanom (Pešť 1834, Cestopis II.) Cenným príspevkom pre poznanie Kollárovej osobnosti sú jeho Paměti z mladšich let života. Na svojej fare v Pešti prijímal vzdelancov a literatúru pokladal za ich záležitosť, preto zotrvával pri češtine, hoci revolučné časy žiadali obrátiť sa k ľudu v jeho reči. Tak vznikli rozpory medzi Kollárom a Štúrom. Kollár najprv Štúra podporoval, ale po roku 1843 sa ostro a rozhorčene postavil proti jeho slovenčine (Hlasové o potrěbě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany, Slováky Praha 1846).
V roku 1849 ho vláda povolala do Viedne za profesora slovanskej archeológie. Netešil sa však dlho tomuto postaveniu, lebo 24. autor: PhDr. Vízia zjednotených a spolupracujúcich slovanských národov, to bol sen, ktorý si prial velikán Ján Kollár. Pred 230. rokmi sa malebnej obci Mošovce narodil autor Slávy dcéry, prvý predseda Spolku milovníkov slovenskej reči a literatúry, ktorý vstúpil do dejín tak slovenského, ako aj českého národa, a po ktorom je aj pomenovaná planetka (20991) Jánkollár.
V Kollárovom rodisku pôsobili tiež osobnosti ako Daniel Krman či Štefan Krčméry. Kollár tu má pomník aj pamätnú izbu, no pochovaný je na Olšanskom cintoríne v Prahe. Bronzovú bustu má tiež v Panteóne Národného múzea v Prahe. Matičiari z Mošoviec sa minulý rok zúčastnili spomienkovej udalosti pri príležitosti 170. Obec Mošovce spojila oslavy 790. výročia prvej písomnej zmienky s 230. výročím narodenia Jána Kollára (29. až 30. júla 2023). Matica slovenská pripojila svoju záštitu nad týmto podujatím. Je až paradoxom, že toho roku je to 240 rokov od úmrtia Adama Františka Kollára a 230 rokov od narodenia Jána Kollára. Presne 10 rokov po smrti osvietenca A. F. Podujatia v Mošovciach sa zúčastnila delegácia Matice slovenskej. Dr. Viliam Komora vyzdvihol Kollárovu myšlienku všeslovanstva a jeho aktivity na poli kultúry, literatúry, duchovna a vedy. Ján Kollár bol spomenutý aj vo vedeckom príspevku autora tohto článku v rámci V. Kongresu Matíc a inštitúcií slovanských národov. „Kollárovo zdôrazňovanie, že vzájomnosť „nezáleží v politickém všech Slávov sjednoceniu“, teda vo vytvorení jednotného slovanského štátu a jeho sústredenie vzájomnosti na pole literárne a kultúrne vyplývalo z realistického odhadnutia vtedajších možností a situácie slovanských národov. Odkaz Kollára pre slovenskú i českú kultúru je nezmazateľný.
Ján Kollár (* 29. júl 1793, Mošovce - † 24. január 1852, Viedeň) sa narodil do roľnícko-remeselníckej rodiny, študoval v Mošovciach, Kremnici, Banskej Bystrici a napokon na evanjelickom lýceu v Bratislave. Učil sa gréčtinu, latinčinu, čítal nemeckých klasiků, ale aj dobovú literatúru. Podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov si prostriedky na vzdelávanie Kollár získaval obstarávaním súkromných hodín v bohatších rodinách. Krátko pôsobil ako vychovávateľ v rodine Kolbenhayera v Banskej Bystrici, kde skladá tiež kandidátsku skúšku, čo bola podmienka pre štipendium štúdií v Nemecku. Zo Slovenska sa presúva do univerzitného nemeckého mesta Jena, kde študuje evanjelickú teológiu, zoznamuje sa s nemeckým teologickým a filozofickým myslením. Popri teológii sa tiež venuje prírodným vedám, dejinám a filológii. S vysokou pravdepodobnosťou sa práve tu zoznámil s filozofiou osvietenstva. Po revolúcii sa stáva mimoriadnym profesorom slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. Kollár bol teoretikom a propagátorom slovanskej vzájomnosti a česko-slovenskej jazykovej jednoty. Jeho dielo a myšlienky ovplyvnili formovanie národného vedomia a kultúrnu spoluprácu slovanských národov.