Cirkev si zvyčajne pripomína svätých v deň ich odchodu do Neba, ktorý sa v počiatkoch kresťanstva často zhodoval s ich mučeníckou smrťou. Prípad svätého Jána Krstiteľa je však od prvých storočí výnimočný, keďže sa oslavovalo aj jeho narodenie, ktoré sa odohralo šesť mesiacov pred narodením Ježiša. Cirkev prostredníctvom Písma vždy chápala, že Krstiteľ bol naplnený Duchom Svätým už od materského lona (porov. Lk 1, 15), keď Mária, už s Pánom v lone, navštívila svoju sesternicu svätú Alžbetu. V evanjeliu čítame o narodení a pomenovaní Jána Krstiteľa a tieto udalosti nás pozývajú uvažovať o Božom pláne, ktorý im predchádzal.
„Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno“ (Iz 49, 1). Tieto slová proroka Izaiáša vyslovujú jednu z najhlbších skutočností ľudskej existencie: neobjavili sme sa na tejto zemi náhodou, ani nie sme len ďalším anonymným a nepodstatným exemplárom nášho druhu. Náš príchod do života je zároveň Božím povolaním, voľbou, ktorá sľubuje šťastie a poslanie. Stvoril nás takých, akí sme, s každou našou zvláštnosťou; vyslovil naše vlastné, osobné meno, chcel, aby sme boli jedineční a neopakovateľní. „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky,“ hovorí žalmista. „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem“ (Ž 139, 13-14).
„Boh od teba niečo chce, Boh na teba čaká (...). Pozýva ťa snívať, chce, aby si videl, že s tebou môže byť svet iný. Ale ak neurobíš všetko, čo je v tvojich silách, svet nebude iný.“ Svätý Josemaría vysvetlil, že na to, aby sme prijali svetlo nášho Pána a nechali ho osvetliť zmysel našej existencie, „je treba milovať, s pokorou si vedieť priznať našu potrebu byť spasení a spolu s Petrom vyznať: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života (...). Ak budeme naozaj takto konať, ak necháme do nášho srdca vstúpiť Božie slovo, budeme môcť právom zopakovať, že nekráčame v temnotách, pretože nad našimi úbohosťami a osobnými nedostatkami svieti Božie svetlo tak, ako slnko nad búrkou.“
„A TY, CHLAPČEK, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu“ (Lk 1, 76). Tieto Zachariášove slová, ktoré opakujeme v alelujovom verši pred evanjeliom, poukazujú na nerozlučné spojenie medzi povolaním a poslaním, medzi volaním a misiou. Veľkosť Jánovho povolania v skutočnosti spočíva v neopakovateľnom význame jeho poslania. „Najväčší z ľudí bol poslaný vydať svedectvo o tom, ktorý bol viac ako človek,“ hovorí svätý Augustín. A Origenes dodáva ďalší aspekt Krstiteľovho povolania, ktorý siaha až do našich dní: „Jánovo tajomstvo sa vo svete realizuje aj dnes. Ktokoľvek je predurčený uveriť v Ježiša Krista, je potrebné, aby do jeho duše najprv vstúpil Jánov duch a sila, aby pripravil Pánovi dobre disponovaný ľud (Lk 1, 17) a aby vyrovnal cesty, narovnal chodníky (Lk 3, 5) drsného srdca. Nielen v tom čase sa vyrovnali cesty a vyrovnali chodníky, ale aj dnes Jánov duch a sila predchádza príchod Pána a Spasiteľa.“
Každý kresťan je tiež povolaný pokračovať v poslaní Jána Krstiteľa a pripravovať ľudí na stretnutie s Kristom: „Aké krásne je správanie Jána Krstiteľa!“, hovorí svätý Josemaría. „Aké čisté, aké šľachetné, aké nezištné! Jeho učeníci poznali Krista len z počutia a on ich viedol k dialógu s Majstrom; umožnil im, aby ho videli a jednali s ním; dal im príležitosť obdivovať zázraky, ktoré konal.“
Život svätého Jána Krstiteľa bol striedmy a kajúci, v súlade s posolstvom obrátenia, ktoré zdieľal. Jeho kázanie bolo nebojácnym ohlasovaním Božej pravdy, o ktorej vydával svedectvo až do svojej smrti. Podobne ako on, aj my sme povolaní prinášať Krista na miesta, kde sa odohráva náš život. S týmto cieľom, podobne ako Ján a jeho učeníci, upriamime svoj pohľad na Ježiša, aby sme naplnení jeho životom pozývali k tomu istému aj ľudí okolo nás.
KEĎ SA JÁN chystal ukončiť svoj život, povedal: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách“ (Sk 13, 25). Svätý Ján Krstiteľ je príkladom pokory a správneho úmyslu. Nikdy sa nesnažil svietiť vlastným svetlom, ohlasovať sa, využívať svoje povolanie na získanie významu či iných osobných výhod. „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba“ (Jn 3, 27), vysvetlil niekoľkým svojim učeníkom, keď sa začali obávať, že jeho nasledovníkov začína ubúdať. „Táto moja radosť je úplná. On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 29-30), pokračoval. Apoštolát a obrátenie sŕdc sú Božou úlohou, na ktorej sme pokornými spolupracovníkmi. On je pánom ovocia a času. Podľa slov svätého Augustína si Ján vždy uvedomoval, že „on je hlas, ale Pán je Slovo, ktoré na počiatku už existovalo. Ján bol pominuteľným hlasom, Kristus bol od počiatku večným Slovom.“
Aj v našom apoštolskom živote musí Kristus rásť a naše ja sa musí zmenšovať. To si vyžaduje hlbokú pokoru, ako to vysvetlil svätý Josemaría: „Predstavujem si, že vy všetci si dávate predsavzatie byť veľmi pokorní. Takto sa vyhnete mnohým nepríjemnostiam v živote a budete ako listnatý strom; ale nie s lístím, ani s plodmi, ktoré sú márne, keď nemajú mäsitú a sladkú dužinu, nie sú ťažké a strom má konáre smerujúce nahor. Na druhej strane, keď sú plody zrelé, keď sú pevné, keď je dužina, ako som už povedal, sladká a príjemná na jazyku, vtedy sú konáre spustené, s pokorou (...).“
Narodenie dieťaťa je pre rodinu veľký sviatok. Je tu veľká radosť z dieťaťa. Rodičia sa v dieťati vidia, veď je to plod ich lásky. Veriaci rodičia zároveň ďakujú Pánu Bohu, že im doprial takýto obrovský dar. Zároveň sa v ich mysliach vynára otázka: „Čím len bude toto dieťa? Odpoveď nám ponúka dnešný sviatok Narodenia Jána Krstiteľa. Ján sa narodil za zvláštnych okolností. Jeho rodičia boli neplodný a už dosť starí, ale Boh im dal dieťa, za ktoré bezvýsledne mnoho rokov prosili. Zvláštne veci sa diali aj po jeho narodení. Evanjeliový príbeh o Jánovi nám dáva vidieť aj do budúcnosti našich detí. Aj my vedení Svätým Duchom môžeme prorokovať. Aspoň v tom zmysle, že pokiaľ dieťa poctivo vychováme a dobre ho pripravíme na život, bude dobrým človekom a kresťanom a my budeme mať dôvod na ďalšiu radosť.
Najprv si všimnime (Jeremiáš), čo Boh hovorí o človeku: „Skôr, ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom.“ Boh vo svojej láske pripravuje človeku cestu, po ktorej keď pôjde, nájde spásu. Je to cesta viery a povolania... Výchovou máme dieťa usmerniť na túto Božiu cestu a pomôcť mu ako dospievajúcemu objavovať, aký plán má s ním Boh. Treba objaviť pravý zmysel svojej existencie. Ten nie je v hedonizme, ani v konzumizme: mať sa dobre a užívať si. Ten je v láske, ktorá sa dáva... Len takto sa náš syn alebo dcéra môže stať veľkým.
Ďalej si všimnime obriezku, ktorou sa chlapec zaradil do vyvoleného Božieho ľudu. Nás sviatosť krstu zaraďuje do Cirkvi, ktorá nám aj ďalšími sviatosťami a inými duchovnými službami pomáha kráčať po ceste do neba. Obriezka zároveň znamená aj sebazápor, bolesť... Bez výchovnej bolesti, bez námahy pri osvojovaní si čností a presvedčenia, že človek musí pracovať na sebe, z dieťaťa „nevykrešeme“ poctivého človeka a horlivého kresťana. Dieťa potrebuje okrem bezpodmienečnej lásky aj náročnosť, potrebuje pravidlá... Aj meno Ján nebolo bezvýznamné. V ich reči znamená: Boh je milostivý, čo Ján dokazoval celým svojim životom. „Pánova ruka bola s ním“ - toto nie je bezvýznamná veta. Prežívanie Božej blízkosti, ochrany a vedenia má veľký význam pre každého človeka.
Čo znamená žiť, a čo zomrieť? (POŽEHNANIE NA DEŇ 22.3.2026 - 5. pôstna nedeľa)
„Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.“
Clemens Brentano (1778-1842), významný básnik 19. storočia, napísal svojej neteri: „Keď som sa úplne vzdal katolíckeho spôsobu života, keď som bez viery a bez cieľa blúdil, a keď som sa v severnom Nemecku, ďaleko od Cirkvi, bez kormidla a stožiara ako voľakedy legendárny Robinson našiel na piesku, ležal som istú noc vo veľkej duševnej trýzni a rozmýšľal o hroznej ceste, po ktorej som sa vydal na objavy nového sveta. Znova a znova som sa spytoval, či v dlhom rade prežitých rokov jestvuje aspoň jeden bod, o ktorý by som sa mohol oprieť, kde by som mohol hľadať útočište. A prišlo mi na um, ako ma v detstve zobúdzal čerstvý vzduch. Keď som otvoril oči, vídaval som matku, ktorá sedela na mojej postieľke. Sklonená nado mnou, modlila sa Zdravas Mária a vzývala môjho anjela strážcu. Potom vystrela ruku a urobila mi na čelo krížik. Táto spomienka z detstva sa mi stala oporným bodom. Oň som sa zachytil a z neho som sa snažil vyjsť do života. Napínal som pamäť, aby som poskladal dokopy všetky pozostatky zabudnutých modlitieb mladosti. To ma zachránilo. To bolo to steblo, ktorého som sa chytil.“
Sviatky spojené so svätým Jánom Krstiteľom
Sviatok Narodenia úctyhodného a slávneho Proroka, predchodcu a krstiteľa Jána slávime 24. júna a patrí k najväčším sviatkom sv. Jána Krstiteľa. Bol známy už v 4. storočí, keď sú známe homílie od sv. Jána Zlatoústeho, sv. Ambróza i sv. Augustína. Sv. Augustín napríklad hovorí: „V celom kresťanskom svete je slávený iba deň narodenia Ježiša Krista a sv. Jána Krstiteľa.“
Počatie sv. Jána Krstiteľa (23. septembra)
Tento sviatok počatia je zviazaný so sviatkom Zvestovania a Narodenia Ježiša Krista, lebo sa (na základe svedectva Svätého Písma) udialo šesť mesiacov pred počatím a narodením Ježiša Krista (Lk 1, 5-25). Nevýrazné svedectvá o existencii tohto sviatku pochádzajú už zo začiatku 4. storočia, až 7. storočia.
Sťatie hlavy sv. Jána Krstiteľa (29. august)
Sv. Ján Krstiteľ odišiel do púšte a neskôr vystúpil ako prorok. Hlásal príchod Božieho kráľovstva. Pokrstil Ježiša Krista. Herodes usúdil, že hnutie vyvolané Jánom je nebezpečné, preto dal Jána uväzniť. Jánov koniec urýchlila pasca Herodiady a jej dcéry. Ján bol sťatý a keď Herodiada dostala hlavu sv. Jána, dala ju zakopať na bezpečné miesto. Jánovo telo pochovali jeho učeníci (porov. Dôkazy o tomto sviatku pochádzajú z 5. storočia).
Prvé a druhé nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa (24. február)
Jana, žena Chúzu, Herodesovho správcu, vedela, kde je hlava sv. Jána Krstiteľa zakopaná, vybrala ju a pochovala na Olivovej hore. Po 300 rokoch, keď sa tam budoval chrám, sa hlava našla. Ostala na tom istom mieste a po čase sa na ňu zabudlo. Za čias Konštantína Veľkého prišli dvaja mnísi zo Sýrie do Jeruzalema na sväté miesto. Údajne sa im zjavil sv. Ján Krstiteľ a ukázal im miesto, kde sa nachádzala jeho hlava. Vykopali ju, no spiatočnej ceste ju ľahkomyseľne dali jednému hrnčiarovi. Neskôr ju získal arián Eustach, ktorý ju zakopal v jaskyni blízko Emáuz. Na tomto mieste bol neskôr budovaný kláštor. Predstavenému sa zjavil sv. Ján Krstiteľ a ukázal mu miesto, kde je pochovaná jeho hlava. To sa stalo v roku 452 a je to považované za druhé nájdenie hlavy. Prvé a druhé nájdenie hlavy sa slávi 24. februára.
Tretie nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa (25. máj)
V 8. storočí, v dobe obrazoboreckých bojov, odniesli hlavu sv. Jána Krstiteľa z Carihradu do Komany v Malej Ázii. V roku 857 ju znova našli a bola slávnostne prenesená do Carihradu. V čase križiackych výprav ju odniesol neznámy kňaz. V súčasnosti sa nachádza v chráme sv. Silvestra v Ríme.
Zbor sv. Jána Krstiteľa (7. január)
Tak je tomu aj deň po sviatku Bohozjavenia, kedy sa veriaci zhromaždili, aby si zvlášť uctili pamiatku Pánovho krstiteľa Jána.
Svätý Ján Krstiteľ (vo východnej tradícii aj: Ján Predchodca, resp. po grécky Ióannes Prodromos, v staroslovienčine: Іоаннъ Крестѧи) je biblická postava, židovský náboženský učiteľ. Prídomok Krstiteľ pochádza z toho, že krstil ľudí a Ježiša Krista v rieke Jordán. Kresťanstvo, islam a mandeizmus ho považujú za proroka. Okrem toho ho východné cirkvi zvyknú nazývať aj Ján Predchodca, keďže ako posledný z prorokov Starého zákona pripravoval Izraelský národ na Ježišovo pôsobenie. Podľa Biblie sa živil kobylkami a lesným medom. Ján Krstiteľ bol náboženský horliteľ z 20. rokov 1. storočia. Je dosvedčený okrem Nového zákona aj Jozefom Flaviom v jeho spise Židovské starožitnosti. Podľa Evanjelií ho dal sťať kráľ Antipasmius - brat kráľa Filipa ako odmenu Herodias za tanec jej dcéry Salome na oslave svojich narodenín. Jeho hlava mala byť donesená na mise pred stolujúcich hostí.
V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa slávia nasledujúce sviatky svätého úctyhodného a slávneho Pánovho proroka, predchodcu a krstiteľa Jána: 23. septembra - Počatie, 7. januára - Zbor (resp. Zhromaždenie), 24. februára - Prvé a druhé nájdenie úctyhodnej hlavy, 25. mája - Tretie nájdenie úctyhodnej hlavy, 24. júna - Narodenie, 29. augusta - Sťatie hlavy.
Rímskokatolícka cirkev slávi 24. júna slávnosť Narodenie sv. Jána Krstiteľa.
Ján Krstiteľ: Syn Zachariáša a Alžbety
Ján Krstiteľ bol synom Zachariáša a Alžbety. Jeho príchod na svet sprevádzali neobyčajné udalosti. Zachariáš bol kňazom v jeruzalemskom chráme. Práve prinášal obetu Bohu, keď sa mu zjavil anjel Gabriel a zvestoval mu, že sa mu narodí syn. Keďže Zachariáš aj Alžbeta boli vo vysokom veku, Zachariáš neuveril. Hneď nato onemel. Prehovoril až potom, ako rozhodol, že jeho syn sa bude volať Ján, napriek všetkým židovským zvyklostiam. Ján žil na púšti v samote, živil sa lesným medom a korienkami rastlín, nosil oblek z ťavej kože, je symbolom radikálneho života s Bohom. Keď mal 30 rokov - okolo roku 27 - opustil púšť, aby na brehu rieky Jordán hlásal príchod Mesiáša, vyzýval na pokánie a krstil ľudí. Veľa ľudí išlo za ním. Prišiel aj Ježiš. Ján v ňom rozpoznal Spasiteľa. Ježiš po krste šiel hlásať radostnú zvesť do Galiley. Ján zostal pri Jordáne. Pretože napomínal vtedajšieho kráľa Herodesa pre jeho nemravný a hriešny život, Herodes ho dal uväzniť a neskôr na žiadosť jeho nezákonnej manželky Herodiady a jej dcéry Salome vo väzení sťať. Na Jánovo slovo viacero ľudí sa rozhodlo nasledovať „Božieho Baránka“ - napr. Ondrej a Ján. Ján Krstiteľ vystupuje ako posledný starozákonný prorok, predchodca Mesiáša. Sám Kristus sa o ňom vyjadril ako o najväčšom medzi narodenými zo ženy.
Dnes slávi Cirkev slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa. Ján Krstiteľ patrí k výnimočnej skupine (spolu s Ježišom Kristom a Pannou Máriou), ktorej narodenie Cirkev slávi v liturgickom kalendári. Zvyčajne si svätci pripomínajú v deň svojej smrti, ktorý je oslavou ich života, diela a vstupu do večnosti (Cirkev slávi mučenícku smrť Jána Krstiteľa 29. augusta). Keď si však pripomíname narodenie, ide o niečo iné - oslavujeme samotný dar, ktorým daný človek bol pre svet ešte predtým, ako sa vôbec nadýchol vzduchu. Všeobecne vzaté, oslavovanie narodenín je zvláštny zvyk. Nikto si predsa nemohol zvoliť, že sa narodí. Je to oslava niečoho, na čo nemáme zásluhu. Oslavujeme ľudí len preto, že sú. O to zvláštnejšie sa môže zdať oslavovať narodenie niekoho, kto už zomrel. V Cirkvi sa „oslavy narodenín“ konajú len v prípade, že v dejinách sa stalo niečo výnimočné. Pri narodení Panny Márie si pripomíname prvú osobu, ktorá bola počatá bez dedičného hriechu. Na Vianoce oslavujeme narodenie nášho vteleného Pána a spásu, ktorú priniesol.
Prečo ho teda Cirkev slávi ako slávnosť - najvyššiu kategóriu sviatku? Myslím si, že existujú tri dôvody, prečo je jeho narodenie pre Cirkev také významné: uzavretie prorockého obdobia, zázračný charakter jeho narodenia a jeho dielo volania k pokániu a krstu. Týmito tromi spôsobmi si uctievame svätca, ktorý si narodenie nevybral a nebol počatý nadprirodzeným spôsobom. Po prvé, Ján Krstiteľ je posledný a najväčší z prorokov. Sám Kristus povedal, že „medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (Lk 7,28). Bol posledným človekom, ktorý prorokoval príchod Mesiáša a volal k pokániu. Po stáročia Boh pripravoval svet skrze Izraelitov na spásu ľudstva. Ján je posledným článkom v reťazci veľkých mužov a žien, ktorí obracali srdcia späť k Bohu. Po druhé, jeho narodenie bolo do istej miery zázračné. Anjel sa zjavil Zachariášovi a oznámil mu narodenie syna, ktorý bude veľký pred Pánom. Napriek starobe a neplodnosti jeho manželky Alžbety sa im narodí dieťa, ktoré má priviesť mnohých Izraelitov späť k Bohu. Na rozdiel od narodenia jeho príbuzného o šesť mesiacov neskôr (Ježiša), Ján bol počatý prirodzeným spôsobom. Zázrak spočíval v tom, že Boh odstránil Alžbetinu neplodnosť a že anjel túto udalosť ohlásil. Rovnako ako my, ani Ján nemal na svojom narodení zásluhu. Napriek tomu bolo jeho narodenie darom. Napokon, Jánovo pôsobenie je nerozlučne späté s myšlienkou znovuzrodenia. Volal Izraelitov k pokániu a mnohých krstil - hoci iným spôsobom, než ako poznáme kresťanskú sviatosť. Jeho krst pripravoval svet na krst a znovuzrodenie, ktoré prinesie Kristus. V krste sme aj my znovuzrodení pre Krista. Ján svojím dielom pripravoval svet na tento zázrak. Hoci sám nemohol spôsobiť znovuzrodenie v Kristovi, podľa Božieho plánu mal prísť niekto po ňom, komu nebol hoden rozviazať remienok na sandáli. Na záver, zdá sa veľmi vhodné oslavovať narodenie takého muža. V tejto oslave vzdávame úctu prorokom, skrze ktorých Boh viedol Izraelitov, zázraku Jánovho narodenia a novému zrodeniu, ku ktorému volal. Hoci Ján Krstiteľ si svoj život ani poslanie nezvolil, môžeme uctiť Božiu prozreteľnosť, ktorá tieto veci skrze neho uskutočnila.
Br. Slávime slávnosť Narodenia svätého Jána Krstiteľa. P:3, 24. 06. 2025 07:05, DOMBratislava 24. júna (TK KBS) Slávime slávnosť Narodenia svätého Jána Krstiteľa. Ján Krstiteľ je jednou z najväčších postáv dejín spásy. Bol synom kňaza Zachariáša a Alžbety. Narodil sa približne šesť mesiacov pred Ježišom v dedinke Ein Kerem pri Jeruzaleme. Mnohí sa k nemu pridávali, medzi nimi aj Ježiš. Ján ho rozpoznal ako „Božieho Baránka“ a pokrstil ho. Neskôr zostal pri Jordáne, kde pokračoval v napomínaní hriechu - aj verejne, keď upozornil na nemravný život kráľa Herodesa. Za to bol uväznený a na želanie Herodiady a jej dcéry Salome sťatý. Jeho smrť si Cirkev pripomína 29. augusta. Sviatok narodenia Jána Krstiteľa slávime 24. júna. Atribútmi, ktorými sa zobrazuje, sú jahňa, krstiteľská nádoba, palica a púštny odev. Ján Krstiteľ vystupuje ako posledný starozákonný prorok a predchodca Krista. Súvisiaci článok: Hodovú slávnosť Narodenia sv.
tags: #jan #krstitel #narodenie