Janko Kráľ pochádzal z rodiny mäsiara a krčmára. Vzdelanie získaval v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1835 - 1837 na gymnáziu v Gemeri, v rokoch 1837 - 1841 na lýceu v Levoči, v rokoch 1841 - 1842 študoval na lýceu v Kežmarku a od roku 1842 študoval na lýceu v Bratislave, kde sa aktívne zapájal do činností Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra odišiel z Bratislavy a v štúdiu už ďalej nepokračoval.
Prvé verše začal písať už počas štúdií na bratislavskom lýceu. Spočiatku písal v češtine, neskôr začal používať spisovnú slovenčinu a bol jedným z prvých básnikov, ktorí používali Štúrovu slovenčinu. Svoje básnické diela uverejňoval v almanachu Nitra, v neskoršom období tiež v časopisoch Orol tatranský, Sokol, zriedkavo i v časopisoch Černokňažník, Tábor, Concordia, Priateľ školy a literatúry a iných. Začal písať epické básne s historickou tematikou, postupne však začal nadväzovať na ľudovú slovesnosť. Svojou tvorbou sa radí medzi básnikov z obdobia romantizmu a stal sa kľúčovou postavou vo vývine dobovej poézie.
V roku 1848 podnecoval slovenský ľud, aby povstal, za čo bol uväznený v Šahách a Pešti až do januára nasledujúceho roku. Po prepustení znovu organizoval dobrovoľnícke oddiely a bol znovu väznený, po prepustení odišiel do českého Hulína k priateľovi a v septembri roku 1849 sa stal kapitánom dobrovoľníckeho zboru. Po jeho rozpustení ešte v tom istom roku pracoval ako vládny komisár, v roku 1854 bol preložený do Čadce, v roku 1858 sa presťahoval do Martina, od roku 1860 bol pomocným slúžnym v Kláštore pod Znievom a od roku 1862 prísediacim na súde v Zlatých Moravciach.
V roku 1867 ho prepustili zo štátnych služieb, a tak si urobil štátnu skúšku a pôsobil v Zlatých Moravciach ako prísažný pravotár a pisár v advokátskych kanceláriách. Jeho presnú podobu nepoznáme, no zachovali sa viaceré populárne podobizne. Prvé verše začal písať už počas štúdií na bratislavskom lýceu.
Svoje básnické diela uverejňoval v almanachu Nitra, v neskoršom období tiež v časopisoch Orol tatranský, Sokol, zriedkavo i v časopisoch Černokňažník, Tábor, Concordia, Priateľ školy a literatúry a iných. Začal písať epické básne s historickou tematikou, postupne však začal nadväzovať na ľudovú slovesnosť. Svojou tvorbou sa radí medzi básnikov z obdobia romantizmu a stal sa kľúčovou postavou vo vývine dobovej poézie.
Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. Narodil sa do rodiny mäsiara a krčmára Jána Kráľa a Žofie. Vzdelanie získaval vo svojom rodisku, v Liptovskom Mikuláši, na základnej škole (1828 - 1834). V rokoch 1835 - 1837 navštevoval gymnázium v Šajavskom Gemeri. 4. septembra 1837 sa zapísal na lýceum v Levoči, kde študoval do roku 1841. Z tohto obdobia sa zachovali dve jeho latinské práce, z toho jedna báseň, ale ťažko tu ešte konkrétne hovoriť o jeho básnických prvotinách.
1. januára 1844 spolu s ďalšími 23 študentmi podpísal list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora. Požiadavky študentov sa nebrali na vedomie, a tak si Janko Kráľ 5. februára vyžiadal polročné vysvedčenie. 7. marca 1844 odišiel spolu s ďalšími 13 najvernejšími študentmi do Levoče. Do Levoče však neprišiel, ostal v Liptovskom Mikuláši, a skúšky si dokončil externe.
V marci roku 1848 sa po prvých impulzoch revolúcie ponáhľal na Slovensko, do hontianskych dolín a aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom. Vyzývali sedliakov spáliť urbárske tabely a v obciach Horné Plachtince, Dolné Plachtince a Stredné Plachtince a Príbelce vyvolali ľudové povstanie, ktoré bolo potlačené 30. Od 25. marca až do 30. marca, keď ho chytili, žil Kráľ spolu s povstalcami najaktívnejším životom.
Po chytení, týraní a mučení ho spolu s Rotaridesom odviedli do väznice v Šahách. Protesty a žiadosti o prepustenie Kráľa z väzenia slovenskej a slovanskej verejnosti v Žiadostiach slovenského národa 10. mája 1848, do tažkého väzeňia zatvorení. Slovenskí ľud ku hájeňiu slobodu povzbudzoval… žjadame…, v požiadavkách skupiny Požegskej, mesta Križevici, Koprivnica, Bakra, župy Záhrebskej a Varadžínskej či predtým Hurbanove žiadosti v stolici Nitrianskej ostali nevypočuté a Kráľ ostal väznený v Šahách a neskôr v Pešti až do januára 1849.
V roku 1849 začiatkom januára Janka Kráľa, po 10 mesiacoch, prepustili z väznenia. Zdržoval sa u Jána Kollára a v rodine medovnikára Bobčeka. Začiatkom marca sa zúčastnil národného pohrebu slovenských martýr Vilka Šuleka a Karola Jána Holubyho. Od 16. marca 1849 pobudol znova v Liptovskom Mikuláši, kde dočasne velil v liptovskomikulášskom stoličnom dome dobrovoľníkom a národnej garde. Cisársky komisár Vietoris ho koncom marca opäť uväznil. Po vyslobodení koncom marca odišiel do Viedne cez Moravu.
Vo Viedni chcel vodcov slovenského revolučného hnutia ovplyvniť skôr k sociálnym ako nacionálnym výbojom. V septembri roku 1849 sa znova zúčastnil revolučných bojov v Krupine ako kapitán slovenských dobrovoľníkov. Od roku 1850 vykonával prechodne funkciu námestníka hlavného slúžneho a sudcu v Modrom Kameni. V Lučenci vyšetroval odbojníkov a zbehov, ale neskôr pôsobil ako podriadený stoličný úradník v Balážskych Ďarmotách, kde pracoval až do roku 1854.
V roku 1851 napísal do Slovenských novín 5 článkov, v ktorých reagoval na politické pomery v Novohradskej stolici. 7. apríla 1851 sa oženil s Máriou Modrány. V marci roku 1854 pracoval ako okresný adjunkt pri slúžnovskom úrade preložený do Čadce. V decembri roku 1858 ho preložili do Martina ako adjunkta pri okresnom úrade. Tu sa stretával aj s Jánom Bottom. V roku 1860 ho znova preložili do Kláštora pod Znievom, kde pôsobil ako okresný súdny adjunkt.
V júni roku 1861 sa Kráľ aktívne zúčastňoval na memorandovom zhromaždení. 25. V roku 1868, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867), zbavili Kráľa aj tohto skromného úradu v Zlatých Moravciach a preto si musel rýchlo urobiť advokátsku skúšku. Zomrel 23. mája 1876 ráno o 7. hodine po brušnom týfuse vo Zlatých Moravciach, kde bol aj pochovaný.
Prvé verše Kráľa bývali publikované už v Bratislave a neskôr sa jeho diela objavili aj v slovenskom almanachu a časopisoch. Jeho poézia sa vyvíjala od historických epických diel k ľudovej slovesnosti a cyklickým skladbám, pričom kládol dôraz na citový a sociálny náboj. Bol jedným z hlavných predstaviteľov romantizmu na Slovensku a výraznou figúrou štúrovského hnutia.
“Divný Janko” - príznačka, ktorou ho označovali pre jeho nekonformné postoje a nepredvídateľné správanie, zostáva jedným z najlepšie zaznamenaných znakov jeho osobnosti. Jeho smrť a hrob zostávajú témou mnohých výskumov a diskusií. Hrob sa považuje za stratený na dlhé roky, pričom po roku 1966 bol aspoň čiastočne označený a rekonštruovaný.
Jan Sobieski: Poľský kráľ, ktorý zachránil Európu
Janko Kráľ zohral kľúčovú úlohu v prelomení hraníc medzi ľudovou slovesnosťou a spisovnou slovenčinou. Jeho balady a písne vychádzajúce zo žriediel ľudovej slovesnosti ukázali novú cestu slovenskej poézii a potvrdili, že spisovná slovenčina je plne tvárna literárnemu prejavu.