Ahojte všetci a všetky... Hľadala som nejakú tému o problémovom správaní detí. Čo je v dnešnej dobe dosť rozšírený problém. Ja som však v o to horšej situácii, že to nie je "moje" dieťa. a aj napriek tomu, že ma len 6r. mi to dáva riadne pociťovať. Mám úžasného partnera, kt. je milujúcim otcom. Ale skutočne už si nevieme rady :( Za každú radu budem vďačná.
Dieťa je rozmaznané, ufnukané, vynucuje si pozornosť, má záchvaty zlosti- bezdôvodne, amoky revu, jej slovník spočíva "ale ja to chcem, nechcem... ale ja... "Je drzá papuľnatá, skáče do dospelým do reči, zjedla všetku múdrosť sveta, keď jej chcem dohovoriť odvrkne, "s tebou sa nerozprávam, mama povedala to a hento, ale moja mama... ty si neni moja mama" aj keď ju otec napomenie musí mať posledné slovo. Je zákerná vyslovene robí veci naschvál naopak. Dotknete sa niečoho jej spustí rev, na jednej strane mi príde pardon za výraz zaostala a na druhej strane poriadne vychcaná, lebo keď chce čokoľvek povie slovko prosím a opakuje to a keď sa jej nevyhovie vyštekne "ale ja som povedala prosím".
Boli sme aj u psychológa- žiadna odozva, všetko čo povedal robíme - no bez výsledkov. Rozhovor nezaberá, zaracha 0 bodov, zavretie do izby - chytí amok až sa nevie nadýchnuť, kope do dverí.
Sú „zlé“ deti naozaj zlé? A tie „náročné“ naozaj náročné? Prečo sú také, aké sú? Pochopenie, prečo sú deti také, aké sú, dáva nový pohľad na ich výchovu, aj nové možnosti v nej. Najjednoduchšia a najčastejšia cesta vo výchove je totiž obviňovanie detí za to, aké sú. Uvedomme si ale, kto za čo môže.
Môžu iba deti za to, aké sú? Rodičia sú hrdí a šťastní, ak ich dieťa dosahuje úspechy, je poslušné, učí sa na čisté jednotky... Čo ale, ak je nepozorné, neposlušné, lenivé, ustráchané, zlostné, agresívne? Mnohí si vtedy začnú klásť otázky: „Odkiaľ sa to berie v našom dieťati? Akoby ani naše nebolo..." Nastupujú úvahy, že by sa malo lepšie učiť, malo by byť samostatnejšie... Musíme byť prísnejší, dať mu pravidlá, určiť hranice... Alebo empatickejší, trpezlivejší, pokojnejší?
Deti nevedia, prečo sú také. Nevedia, čo s emóciami, ktoré cítia, ani nevedia, prečo ich cítia. Moja prax ma naučila, že deti zrkadlia problémy svojich rodičov a ich správanie má hlboký význam a svoj účel. Otázky „prečo si to urobil, prečo si taký?“, deti zneisťujú, nútia vymýšľať príbehy a rôzne alibi. Predovšetkým sa deti po nich cítia vinné za to, aké sú. Ak nepochopíte, čo vám správaním naznačujú, môže prísť aj ich ochorenie. Mnohí rodičia nedokážu pochopiť práve tento princíp a pýtajú sa: „Prečo a čo by nám mali deti zrkadliť? Veď my sa snažíme robiť všetko, aby bolo dobre."
Výskumy v oblasti genetiky potvrdzujú biologickú dedičnosť traumy. Prežitá trauma mení štruktúru DNA, dochádza k mutácii génov, a takéto zmeny sa dedia. Dieťa dedí všetko vonkajšie aj vnútorné, farbu očí aj strachy. Rodičia odovzdávajú deťom zážitky z detstva, emócie, povahové črty, schopnosti, nadanie, dispozície k chorobám. Podmienky, v ktorých deti žijú, určujú, čo sa u nich aktivuje, ktoré rodičovské schopnosti a vlastnosti začnú znovu prežívať a prejavovať. Tie pozitívne sa môžu kultivovať a zdokonaľovať. Hoci máte pocit, že všetko zlé zmizlo z vašej pamäti, bunečná pamäť tela to má uložené v génoch a prostredníctvom vajíčka a spermie sa to odovzdáva ďalším generáciám.
Z mojej praxe:
- 11 ročné dievča, ktoré si spôsobuje žiletkou rany na zápästí. Pohľad na matkine ruky mi hovorí, že robila to isté. Jej odpoveď - „neviem prečo som to robila„.
- 4-ročné dievčatko s adaptačnými problémami v škôlke, s pomočovaním a problémovým vzťahom k mladšiemu súrodencovi. Postupne matka prišla k bodu: „Je to môj príbeh, v troch rokoch sa mi narodil brat, presťahovali sme sa. On dostal moju postieľku v spálni rodičov a ja novú izbičku, v ktorej som sa strašne bála a začala sa pocikávať. Keď si na to pomyslím, znovu cítim ten strach a hnev na brata.
- 10-ročné dievčatko, ktoré v škole kradne deťom mobily a vyhadzuje ich von oknom. Otec priznáva, že v detstve kradol a v dospelosti bol aj vo výkone trestu pre krádeže.
Možno by ste mi teraz položili otázku, či máte dieťa nechať tak. S poznaním, komu patria problémy detí, ich ale budete riešiť pokojnejšie, možno s určitým nadhľadom a pochopením. Mne takýto pohľad na problémy detí pomáha nájsť iný spôsob ich riešenia. Ak rodičia pochopia tieto súvislosti a vyriešia ich u seba, rozpustia to aj u svojich detí. Mnohí rodičia ale chcú doriešiť len to s dieťaťom. „Ja už beriem lieky a cítim sa dobre," argumentujú.
„Zlé“ deti majú svoj význam pre rodinu a celý rod. Majú silu byť neposlušné, aj keď sú za to trestané. Ak vaše 6-ročné dieťa vzdoruje, nerešpektuje vás, svojou neposlušnosťou vám môže ukazovať, ako sa treba presadiť, brániť a ísť svojou cestou. Zamyslite sa, či ste náhodou neboli poslušné dieťa, plniace všetky príkazy. Každé zranenie, každá trauma, ktorú ste zažili vy alebo vaši rodičia v detstve, vypláva na povrch v čase, keď vaše terajšie dieťa bude v tomto veku.
Čo robiť? Otvoriť svoju trinástu komnatu. Pre deti neexistujú tajomstvá. Racionálne to nechápu, ale cítia neznámu silu emócií strachu, hnevu, smútku, viny, agresie. Pre rodičov je to určitá navigácia a príležitosť vstúpiť do seba. Možnosť, ako nájsť zabudnutý príbeh, znovu ho prežiť, a ukončiť tieto detské emócie. Ak vyriešite svoje traumy, vaše dieťa prestane mať dôvod vás na ne upozorňovať. Emócie, ktoré takto ukončíte, sa k vám a k vašim deťom už nebudú vracať.
Platí: „Cesta riešenia je moja“
Nepôjde to naraz a ani ľahko. Práca s vnútorným dieťaťom je postupný proces, ku ktorému vás chcú deti prinútiť. Liečiť si svoje vlastné zranenie nie je ľahké a málokto to vie. Je dobré nájsť si niekoho, kto vás týmto procesom prevedie. Mal by to byť niekto, kto vie pracovať s týmito hĺbkami. A potom je krásne sledovať, ako sa vynárajú najzabudnutejšie príbehy života. Predovšetkým ale: množstvo potlačených emócií znamená rôzne zdravotné problémy. Ľudia sa pýtajú, čo majú urobiť, aby sa uzdravili, kde robia chybu. Boja sa rakoviny, infarktov...
Škôlka ponúka deťom širokú paletu skúseností, zážitkov a rozvoja. Je to výborné miesto na to, aby si dieťa vyskúšalo a zdokonalilo interakciu s rovesníkmi, naučilo sa pár životne dôležitých lekcií, ako napríklad požičiavať, striedať sa, akceptovať stanovené pravidlá a pripravilo sa na školu. Nie je to ľahká situácia, ani pre dieťa, ani pre rodiča. Drobec prichádza do úplne nového zariadenia, vidí neznámych ľudí, nepozná deti okolo neho. Rodič to sleduje, vníma citové rozpoloženie dieťaťa a v duchu sa spytuje, či bola škôlka skutočne dobrá voľba. Toto je kľúčový moment, pretože odborníci tvrdia, že ak je rodič pripravený na škôlku a novinky, ktoré prinesie do ich rodinného života, je pripravené aj dieťa. Ak váha, dieťa to bude emočne ťažko zvládať.
Škôlkar, ktorý zvládol adaptačný proces a teší sa na nové dobrodružstvo, však môže na ceste zažiť aj zopár nepríjemných zážitkov. Nie každá chvíľa bude podľa jeho predstáv, čo môže vyvolať frustráciu, plač, hnev, agresivitu či smútok. Detská psychologička a majiteľka škôlky Fantastické detské centrum a Fantastickú škôlka, Petra Arslan Šinková hovorí, že pri problémovom správaní detí je kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi. „V zásade neriešime s učiteľkami problematické správanie dieťaťa za jeho prítomnosti. Odporúčam dohodnúť si konzultáciu s vedením škôlky alebo s pani učiteľkami bez prítomnosti dieťaťa.“ Nevhodné správanie dieťaťa môže byť odrazom domácej atmosféry. Niekedy rodičia prenášajú na dieťa svoje obavy a strachy a zneisťujú ho tým. Drobec potom odmieta jesť alebo sa môže začať pocikávať.
Podľa psychologičky je rozdiel medzi správaním sa detí počas adaptácie a po nej. Ak sa napríklad dieťa nechce odlúčiť od rodiča, zapojiť sa do diania, či hrať sa s rovesníkmi, je to v procese adaptácie v poriadku a je to jeho prirodzená reakcia. Časom sa to môže zmeniť, aj s podporou skúsených a citlivých učiteliek. „Deti na začiatku adaptácie potrebujú získať istotu. Väčšina z nich je v úlohe pozorovateľov. Pozorujú, čo sa v škôlke deje. Nemajú ešte potrebu zapájať sa, najprv si chcú z bezpečnej vzdialenosti ostatné deti, učiteľky a aktivity preskúmať,“ vysvetľuje P. Arslan Šinková. Podľa nej skúsená učiteľka nájde spôsob, ako aktivitu pre dieťa zatraktívniť a povzbudiť ho. „Je vhodnejšie netlačiť deti do aktivít, keď nechcú. Skúsme ich motivovať, ale nevyvíjať tlak. Postupne sa začnú zapájať.“ Učiteľky, ktoré okrem vzdelávania a výchovy pracujú aj na rozvíjaní sociálnych zručností dieťaťa, pomôžu aj s možnými problémami v kolektíve, napríklad so začlenením kvôli tomu, že sú deti príliš hanblivé, alebo naopak, príliš dominantné, či s odmietaním aktivít. Zo začiatku je v poriadku aj to, že dieťa sa nedokáže hrať s inými, ale je samo. Dôležité je na začiatku procesu adaptácie dieťaťu poskytnúť pozornosť a vo väčšej miere sa mu venovať. Keď sa dieťa v škôlke cíti isto a bezpečne, postupne ho učiteľka zapája do aktivít s inými deťmi. „Stretávame sa s deťmi, ktorým rodičia robili program celý deň a teraz sa nevedia samé zahrať. Učíme ich to postupne. Ponúkame im aktivity, ukážeme im, ako sa môžu zahrať a dáme im priestor, aby to skúšali samé,“ objasňuje P.
Každé dieťa čakajú iné výzvy. Kolektív detí v škôlke je rôznorodý, každý drobec je iný a jedinečný. Niekto má energickú povahu a rád by organizoval celú triedu, iný vždy zostane na konci radu. Ak sa dieťa nevie presadiť, najmä vo väčších kolektívoch, zostáva takpovediac „v kúte“, pretože učitelia musia viac riešiť „akčné deti“. Psychologička však tvrdí, že to nie je to správne, pretože sociálne zručnosti a zdravé sebavedomie je dôležité rozvíjať aj u týchto ostýchavejších detí. „Učiteľ by sa mal snažiť ukázať, ako by dieťa mohlo reagovať inak. Komunikovať s ním spôsobom...čo by si mohol urobiť, aby ti tú hračku dal? Povzbudiť ho...Vidím, že by si tú hračku chcel, skús si ju vypýtať...“ Ak sa, naopak, dieťa presadzuje až príliš a keď nie je po jeho vôli, nespolupracuje, je potrebné ho usmerniť. Dať mu možnosť prejaviť sa a dávať mu pozitívnu pozornosť. Je tiež dôležité učiť ho, že nie vždy musí byť prvé a je to v poriadku. „Výborné sú na to spoločenské hry. Dieťa nenechávame naschvál vyhrávať. Je vhodné, aby sa naučilo zvládať aj prehru. Keď si dieťa nevie nájsť ani po čase kamarátov, je dôležité nájsť príčinu. Možno je príliš hanblivé alebo nátlakové a kamarátom takéto správanie neimponuje. Detská psychologička odporúča popracovať na tých vlastnostiach a prejavoch správania u dieťaťa. „Dobré je sa s ním rozprávať na tému priateľstvo. V rámci skupiny detí sa nájdu aj také, ktoré ubližujú ostatným, aj také, ktoré sú ich ľahkým terčom. V prvom prípade je potrebné všímať si, kedy sa to deje a porozmýšľať nad tým, ako takým situáciám predchádzať. Potrebné je zistiť, či je dieťa agresívne aktívne alebo pasívne, či je to reakcia na niečo alebo impulzívnosť. P. Arslan Šinková radí učiť agresívne dieťa zareagovať inak. „Napríklad mu môžete navrhnúť, aby namiesto buchnutia povedalo, vráť mi tú hračku.“ V opačnom prípade, ak spolužiak, či spolužiačka bije vaše dieťa, naučte ho ochrániť sa, postaviť sa agresorovi so slovami: „Nerob mi to!
Väčšina úvodných ťažkostí sa vyrieši. Hociktorému dieťaťu sa môže v škôlke stať malá nehoda. Mnohé deti sa zabudnú v zápale hry vypýtať na toaletu alebo sa hanbia a nemajú ešte v učiteľke dostatočnú istotu. Keď sa váš syn, či dcéra pociká, nemali by ste tomu pripisovať väčší význam, než to má. „Nerobte z toho vedu. Nehody sa stávajú a pokiaľ nie sú pravidelné, nič sa nedeje. Neriešte to,“ odporúča P. Arslan Šinková a dodáva, že aj učiteľka by mala dbať o to, aby sa deti chodili pravidelne vycikať. Psychologička upozorňuje aj na rozdiel medzi pocikaním sa a pocikávaním sa na pravidelnej báze. „Deti takto môžu reagovať na väčší stres, príliš veľa zmien a zvýšených nárokov. Neodporúčame preto napríklad dieťa počas nástupu do škôlky súčasne odplienkovávať, prichádza totiž naraz o viaceré istoty.“ Pokiaľ je dieťa dostatočne dlho odplienkované a začne sa pravidelne pocikávať, treba tiež vylúčiť, či nemá zo škôlky príliš veľký stres. Citlivé deti potrebujú postupnú adaptáciu.
Ako môžete pomôcť dieťaťu so škôlkou:
- Skúste ho podporovať v samostatnosti. Niektoré činnosti sa dajú nacvičiť aj doma, no na niektoré musí dieťa dozrieť. Napríklad pri obliekaní, či vyzliekaní odporúčam rodičom, ale aj učiteľom nerobiť všetko za dieťa. Vhodné je získať ho pre spoluprácu bez vyvíjania tlaku. Môžete mu napríklad povedať: „V poriadku, pomôžem ti vyzliecť sa, ale ty si skús dať dole aspoň topánky, nohavice. V zmysle niečo ja, niečo ty.“
- Ak dieťa nevie v škôlke zaspať, je dôležité, aby ste učiteľky v škôlke informovali, ako dieťa zaspáva, aké má rituály. Niektoré má obľúbenú hračku, iné obľubuje pohladkať po chrbátiku, iné nemá rado byť prikryté. Doma by ste sa mali snažiť dieťa privykať chodiť spať zhruba v čase, kedy sa chodí spávať v škôlke. Približne po dvoch týždňoch sa mu nastavia tzv. vnútorné hodiny a oveľa lepšie zaspí. Často deti majú problém zaspať na začiatku adaptácie v škôlke. Zvykajú si na pani učiteľku, prítomnosť iných detí a nové prostredie.
- Počas adaptácie mnohé deti jedlo odmietajú, po čase sa to zvyčajne zmení. Keď dieťa nechce jesť v škôlke, nenúťte ho. Dobré je motivovať ho hravou formou, aby ochutnalo. Často deti reagujú odmietavo na to, čo nepoznajú a vidia prvý krát.
Naučte sa rozoznávať aj drobné signály v správaní a komunikujte s nimi správne. Komunikácia s malými deťmi zlyháva často v tom, že sa ešte nevedia tak vyjadrovať. Kvôli tomu potom vznikajú mnohé nedorozumenia, ktoré môžu navyše niekedy naštrbiť vzťah medzi nimi. Dieťa si bude myslieť, že nevnímate jeho potreby, preto sa uzavrie do seba.
Expertka Tovah Klein sa niekoľko rokov zaoberá psychológiou malých detí. Ona sama je matka troch synov, pri ktorých sa najlepšie naučila ako má komunikovať s drobcami do desať rokov. Medzi rodičmi si preto vyslúžila prezývku detská šepkárka. Zatiaľ čo iní nedokážu rozpoznať drobné zmeny v správaní detí, ktoré môžu signalizovať iné problémy, ona to dokáže urobiť spoľahlivo. Navyše často vie korigovať aj správanie rodičov, aby vďaka drobným úpravám dokázali lepšie zvládnuť výchovu. Pre Huffingtonpost prezradila päť hlavných rád, vďaka ktorým budete lepšie vychádzať s deťmi do piatich rokov:
- Vžite a do ich kože: Je pochopiteľné, že počas dospievania postupne získavame iný pohľad na svet. Zaujímajú nás iné veci a už ťažšie sa vžívame do situácií, ktoré zažívajú mladšie ročníky. Ešte komplikovanejšie je to z pohľadu detí. Tovah Klein odporúča, aby sme sa zbavili všetkých dospeláckych predsudkov. Namiesto toho by sme sa opäť mali dostať na úroveň tých najmenších, aby sme pochopili svet aj z ich pohľadu. Stačí len nepremýšľať o všetkom komplikovaným spôsobom a snažiť sa pochopiť veci tak, ako to vnímajú oni. Nehľadajte zbytočne náročné riešenia a nevyrábajte si problémy tam, kde nie sú. Keď dieťa pre niečo plače, musí to byť len kvôli niečomu, čo sa práve stalo. Nehľadajte iné súvislosti, preskúmajte dané miesto a to, čo robilo v tento moment. Pozerajte sa na svet jeho očami, vžite sa do jeho problémov a vaša výchova bude potom založená na láske a nie na kontrolovaní a sústavnom poučovaní.
- Sústreďte sa na príčiny daného správania: Tovah Klein sa v praxi stretla s prípadom, keď jedno malé dievčatko neustále vo výťahu vykrikovalo susedom, že ich nemá rada. Mama sa ju hneď snažila vychovávať a poučila ju, že takéto správanie je neslušné. Tento človek jej nijako neublížil a nemá dôvod byť k nemu drzá. Psychologička sa však pozrela na jej správanie podrobnejšie. Pokiaľ nedošlo k predošlým negatívnym skúsenostiam, problém musí byť len v danom momente. Dieťa tak reagovalo nie kvôli tomu, že by nemalo rado danú osobu. Bolo v strese zo samotného výťahu, že je v uväznené v úzkom priestore s cudzím človekom. Keďže potrebovalo zo seba nejako dostať všetko napätie, vybralo si takýto nevhodný spôsob. Podrobte preto ich správanie malej expertíze, aby ste odhalili presné príčiny. Niekedy sa netreba sústrediť na proces, ktorý sa deje, ale na miesto, na ktorom k tomu dochádza.
- Prepojenie mozgu a emočného centra: Aj nám dospelým sa často stáva, že emócie prevládajú nad triezvym úsudkom. Niekedy vybuchneme skôr, ako si stihneme premyslieť aké to môže mať dôsledky. To isté sa deje aj v prípade detí, lenže oni sa nedokážu upokojiť tak rýchlo ako my. Môže za to ich prepojenie mozgu a emočného centra. Preto sa stáva, že napriek nášmu upozorňovaniu neodkajú hneď zmeniť svoje správanie. Plačú, kričia alebo robia neplechu, pretože sú ovládaní inou časťou mozgu. Im trvá dlhšie, pokiaľ dostanú emócie pod kontrolu a konečne sa upokoja. Dajte im preto čas na to, aby zareagovali a pochopili to, čo sa práve stalo.
- Opakovanie je nevyhnutné: Deti si postupne potrebujú v hlave zosúladiť všetky myšlienky a pocity. Nebuďte nervózne, ak im musíte všetko dookola opakovať. Učia sa najmä na zážitkoch, ktoré postupne prežívajú. Niektoré veci potrebujú pocítiť na vlastnej koži viackrát. Tovah Klein to vysvetľuje na príklade, keď sa dieťa zľakne hlasného zvuku. Povedzte mu potom, že je to v poriadku a nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo. Napriek tomu je možné, že rovnakým spôsobom zareaguje aj nabudúce. Vtedy mu len neodvrknite, že ste mu už predsa vysvetľovali, že to nie je nebezpečné, ale zopakujte tú istú upokojujúcu vetu. Časom si ju dieťa pripojí k tým pocitom a samo si bude hovoriť, že sa nemusí báť, lebo to je bezpečné.
- Čo robiť, keď na nich niekedy vyskočíte?: Napriek všetkej zhovievavosti sú aj mamy len ľudia a občas strácajú trpezlivosť. Keď niekedy pod tlakom emócií nezvládnete situáciu a budete na nich kričať alebo ich prehnane skritizujete, dôležité je nájsť si opäť cestu k sebe. Vydýchajte sa, upokojte a následne ubezpečte dieťa, že napriek tomu všetkému ste stále pri ňom a za každých okolností budete pre neho najväčšou oporou.
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Robíte to aj vy? Toto sú znaky, že áno.
Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí.
Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad.
Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to, a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove.
Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.
- Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: Ako som spomenula, u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.
- Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
- Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
- Často sa sťažuje, že sa nudí: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
- Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
- Má nízku sebadôveru: Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to čo chcú.
- Hovorí s vami ako s kamarátom: Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy.
- Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
- Vždy si pýta viac: Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca.
Ako pri deťoch používať hranice, napraviť svoje chyby a ako mať doma pohodu (podcast Ľudskosť)
Rozmaznanosť je naučená, dá sa teda odučiť.
Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8 - ročného aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta Čo za to/Koľko mi zaplatíš?
Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba. Ako na to?
- Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
- Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny.
- Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
- Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva. Nemusíte byť tyran aby ste dieťa naučili správne sa chovať.
- Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
- Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?).
- Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše.
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
tags: #moje #dieta #nie #je #moje