Agresivita u detí predstavuje častý dôvod vyhľadania odbornej psychologickej pomoci. V určitých vývinových obdobiach je zvýšená impulzivita prirodzenou súčasťou dozrievania nervového systému a osvojovania si sociálnych pravidiel. V predškolskom veku dieťa ešte nemá plne rozvinuté schopnosti regulácie emócií. Frustrácia, únava, pocit odmietnutia alebo preťaženie sa môžu prejaviť výbuchmi hnevu, fyzickou či verbálnou agresiou. V školskom veku nadobúda správanie sociálny rozmer. Agresívne prejavy môžu súvisieť s nízkou sebadôverou, potrebou presadiť sa v skupine alebo s negatívnou skúsenosťou v rovesníckych vzťahoch.
Agresivita u detí môže byť podmienená viacerými faktormi - temperamentom, rodinným prostredím, modelmi správania či dlhodobým stresom. Významnú úlohu zohráva aj kvalita vzťahovej väzby a emocionálna atmosféra v rodine. V diferenciálnej diagnostike je potrebné zvážiť aj prítomnosť úzkostných ťažkostí, porúch pozornosti, adaptačných problémov alebo závažnejších emocionálnych porúch. Len výnimočne môže byť agresívne správanie súčasťou komplexnejšej psychopatológie, napríklad pri výraznej emočnej nestabilite. Pri zvládaní agresívneho správania je kľúčová kombinácia empatie a konzistentných hraníc. Trestanie, zosmiešňovanie alebo fyzické sankcie spravidla vedú k prehlbovaniu napätia a zhoršeniu správania. Efektívnejší je pokojný prístup, pomenovanie emócií dieťaťa a modelovanie primeraných reakcií. Ak agresivita u detí pretrváva alebo eskaluje, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ pre deti dokáže citlivo zhodnotiť emocionálne fungovanie, sociálne vzťahy aj rodinný kontext. V terapeutickej práci sa využíva najmä terapia hrou, ktorá umožňuje bezpečné symbolické spracovanie napätia a konfliktov. Podľa potreby je indikovaná aj individuálna psychoterapia zameraná na rozvoj sebaregulácie, posilnenie sebadôvery a budovanie sociálnych zručností. Systematická spolupráca s rodinou a školským prostredím zvyšuje účinnosť intervencie a napomáha stabilizácii správania v prirodzenom sociálnom kontexte.
Agresívne správanie je daná aktuálnou situáciou jedinca, jeho odolnosťou voči negatívnym vplyvom, ale aj celkovým vývojom spoločnosti. Ľudská agresivita existuje odjakživa. Jej narastajúci výskyt a posun vekovej hranice až k detskému veku je vysoký a predstavuje vážny problém. Nebezpečnosť tohto chovania ohrozuje pacienta, ale aj jeho okolie. Možno nejeden z vás pokrúti hlavou pri fakte, že agresivita je prirodzenou výbavou človeka. Každý jeden ju v sebe v určitej miere a intenzite máme, no závisí na mnohých faktoroch, do akej miery ju prejavíme navonok. Agresívne správanie je vnútorná tendencia jedinca reagovať alebo dosiahnuť svoj cieľ útočným spôsobom, čo bolo v minulosti nutné pre samotný rozvoj ľudstva. Do istej miery ju možno chápať ako nástroj prežitia a prekonávania prekážok kladených životom. Ako všetko, tak aj agresivita má svoje hranice. Za patologickú ju považujeme v okamihu, keď je nadmerná, nevhodná, nedostatočne socializovaná a pôsobí výrazne deštruktívne s negatívnym dopadom na pacienta a jeho okolie.
TIP: Agresivita. Čo na tento problém hovoria psychológovia? Spoločnosť a normy správania Čo je dobré a čo zlé? Aké správanie je pre spoločnosť prínosné a prijateľné, a ktoré naopak nie? Myslím, že tohto si je vedomý každý dospelý a aspoň trochu inteligentný jedinec. Už malé deti vedia rozlišovať medzi dobrom a zlom, aj keď si možno úplne neuvedomujú celkový dopad svojho konania. S postupným vývojom si začínajú aj oni uvedomovať dôsledky a sú vedené k dobrému správaniu (vo funkčných rodinách). Každá spoločnosť má svoje normy správania, zvyky, tradície a zákony. Tie si osvojila časom a rozvojom. Pravidlá fungujúcej spoločnosti sú dané tak, aby bola zachovaná rovnoprávnosť, možnosť vlastného názoru a rovnaké podmienky pre všetkých. Všetci ale vieme, že z rôznych dôvodov tomu tak nie je a nie vždy je to možné. Práve narastajúca rozdielnosť medzi ľuďmi veľmi ovplyvňuje ich myslenie a správanie. S rastúcou rozdielnosťou narastá aj počet psychických porúch, rozvinutých psychiatrických ochorení a samovrážd.
Dieťa a negatívny model správania Deje sa to práve v prípade, že dieťa vyrastá v sociálne alebo ekonomicky neprosperujúcej domácnosti, je neraz svedkom hádok, bitiek, alkoholizmu, rozvodov a iných negatívnych faktorov. Tieto modely správania si postupne osvojuje a vníma ich ako normálne. Často preto vyčnieva zo spoločnosti, keď naučené správanie nie je v súlade so spoločenským správaním v danej krajine. V nefunkčných rodinách býva dieťa svedkom agresívneho správania medzi členmi rodiny, niekedy je agresívne správanie namierené voči dieťaťu. Tento negatívny vzor v ňom môže pevne zakotviť a časom sa prejaviť v neprijateľnom správaní sa samotného dieťaťa. Dôležité: Ak chcete vychovať dobré dieťa, musíte najskôr začať od seba! Zamyslite sa. Koľko hádok a sporov videlo vaše dieťa? Minimalizujte ich, alebo si hádky vydiskutujte mimo prítomnosti vašeho dieťaťa.
Prejavy agresívneho správania dieťaťa Dospeláci si svoju silu neraz dokazujú agresívnym správaním. Vzhľadom na náš právny systém ide zväčša o verbálnu agresivitu, keďže sa nechcú dostať do ťažkostí a súdnych sporov. Prevažne menej inteligentní alebo závislí jedinci prechádzajú na fyzickú agresivitu. Dochádza tak ku fyzickým napadnutiam, ťažkým ublížaniam na zdraví - teda kriminálnemu správaniu. Zaujímavé: Napriek raritnosti existuje niekoľko prípadov agresívneho správania sa detí až s následkom smrti. V roku 1993 sa len desaťročný kamaráti Jon Venables a Robert Thomson dopustili ohavného, agresívneho činu. Spred supermarketu uniesli dvojročné dieťa, ktoré mučili, kvapkali mu do očí neznámu tekutinu, až nakoniec dieťa tehlami a kovovými tyčami ubili na smrť. U detí zväčša dochádza k menšej agresivite, ktorú samozrejme navonok prejavujú istým spôsobom. Nesmieme si však mýliť prechodné agresívne správanie sa dieťaťa - agresia s agresivitou, z dôvodu vynútenia si pozornosti alebo získania obľúbenej hračky. Agresívne správanie je charakteristické dlhodobým, vnútorným nutkaním dieťaťa reagovať útočne v rôznych situáciách. Rozdiel medzi agresiou a agresivitou je v dĺžke a intenzite tohto správania. Agresivitu ako takú, možno definovať ako povahovú črtu jedinca, nie len ako prechodný stav.
Príznaky agresivity u detí: dlhodobé, útočné reagovanie (aj v prípade, že situácia to nevyžaduje), návaly neopodstatnenej/málo opodstatnenej zlosti, náchylnosť k agresívnemu správaniu v rôznych situáciách, úmyselnosť konania a jeho opakovanie, manipulatívnosť, dávanie príkazov, mobbing - ohováranie, zosmiešňovanie iných, slabý vzťah k tvoreniu, tendencia k ničeniu, fyzické napádanie iných detí, rodičov, ale aj seba, týranie zvierat, radosť z utrpenia, zastrašovanie, šikana, až týranie mladších a slabších detí, asymetria správania (silný/slabý), childgrooming - sexuálne zneužívanie u detí (zväčša sa vyskytuje u dospelých).
Čo je príčinou agresívneho správania dieťaťa? Ako už bolo vyššie uvedené, agresivitu máme v sebe zakorenenú od narodenia. U niekoho sa prejaví menej, u iného viac. U každého, či to pripustíme, či nie, sa ale nejakým spôsobom prejaví. Tieto prejavy možno zachytiť už v útlom detstve. Dieťa, rovnako ako dospelý, má svoje potreby a túžby, ktoré keď nedosiahne dobrovoľne, používa isté formy nátlaku a násilia na rodiča. Typický je plač a krik, hádzanie sa o zem, dupanie, šklbanie vlasov, škriabanie či údery. Intenzita prejavov a ich pravidelnosť závisí od rôznych aspektov. Jedným z takýchto aspektov je genetická predispozícia, teda genetická výbava dieťaťa. Ďalej sú to sociálne aspekty, ako napríklad vplyv rodičov a ostatných ľudí, s ktorými prichádza pravidelne do kontaktu. V neposlednom rade môže mať vplyv na správanie a agresivitu aj ochorenie či úraz. Možno sem zaradiť napríklad autizmus, Aspergerov syndróm, ADHD, iné poruchy učenia, úrazy mozgu alebo jeho zápaly.
Organické ochorenia, úrazy a ich vplyv na správanie Počuli ste už niekedy o niekom, kto mal ťažký úraz, alebo prekonal závažné ochorenia a od tej doby je z neho iný človek? Reč je o ochoreniach či úrazoch, ktoré priamo pôsobia na centrálnu nervovú sústavu a anatomicky, alebo funkčne poškodzujú mozog. Môže ísť o zhubný alebo nezhubný nádor na mozgu, cystu, abces, či kostný výrastok tlačiaci na mozgový parenchým. Rovnaký dopad môžu mať aj zápalové ochorenia, ako je zápal mozgových blán a mozgu, ho môžu poškodiť. Rovnaký dopad môžu mať aj úrazy hlavy a mozgu, ako sú impresné fraktúry lebky s mechanickým útlakom mozgového tkaniva, alebo poúrazové krvácania a zrazeniny. Agresivita na organickom podklade je veľmi ťažko ovplyvniteľná. V niektorých prípadoch je nutná hospitalizácia na psychiatrickej klinike.
Psychiatrické ochorenia a agresivita Psychiatrické ochorenia môžu byť u dieťaťa geneticky dané, no taktiež sa môžu prejaviť aj neskôr vplyvom prostredia a zlého ekonomicko - sociálneho zázemia. Geneticky podmienené psychiatrické ochorenia sú napríklad mentálna retardácia rôzneho stupňa, syndróm fragilného X chromozómu, autizmus, Aspergerov syndróm, ADHD, poruchy učenia, iné poruchy správania, paranoidad či schizofrénia. Psychické ochorenia rozvinuté počas života sú dôsledkom nedostatočnej starostlivosti rodičov v domácom prostredí, šikanou v škole, nezapadnutím do kolektívu, záškoláctvom, kriminalitou. Tieto faktory na seba vzájomne nadväzujú a dieťa neraz prepadá drogám, ktoré môžu stav jednak vyvolať, alebo prehĺbiť.
Hneď po genetike, má druhé miesto v problematike agresívneho správania detí práve sociálne zázemie. Nie každé dieťa sa rodí do rodiny s rovnakými možnosťami a pozitívnymi charakteristikami príbuzných. Dieťa sa počas celého svojho vývoja učí a vzorce správania preberá v prvom rade od svojich rodičov, osvojuje si ich a postupne si vytvára svoju vlastnú osobnosť a identitu. V predškolskom a školskom období majú na neho veľký vplyv rovesníci a učitelia. Negatívne vzorce správania prebraté od učiteľa sú málo pravdepodobné. Rovesníci však môžu vaše dieťa výrazne ovplyvniť. Treba si uvedomiť, že spolužiaci vášho dieťaťa sú z rôznych sociálnych vrstiev. To môže byť problém, pretože práve deti s nefunkčných rodín si môžu svoju silu dokazovať práve v škole. Môžu sa tak stať neželaným idolom pre vaše dieťa.
Ako správne pôsobiť na dieťa bez fyzických trestov? Je vaše dieťa agresívne napriek plnohodnotnému životu, ktorý mu dávate? Má dlhodobo záchvaty zlosti, búcha sa o zem, dupe, kričí, plače a vy si s ním neviete rady? Tu nájdete zopár rád, ako pôsobiť na dieťa bez násilia a fyzických trestov. Samozrejme si treba uvedomiť, že správna výchova nie je dlhodobý, ale celoživotný proces. To čo vidí dieťa doma, si berie so sebou do života. Zlo plodí iba zlo. To platí aj pri výchove dieťaťa. Bitkami a trestami dosiahnete iba to, že sa jeho správanie zhorší. Na začiatku môže byť jedna bitka prospešná. Ak však agresivita u dieťaťa pretrváva, fyzické tresty sú pravidelné a neúčinné, je to z dôvodu, že dieťa z nich nemá strach, je otupené a zvyknuté. Ešte predtým, ako začnete dieťa prevychovávať, musíte si byť istý, že tieto agresívne prejavy nie sú z dôvodu vážnejšieho ochorenia. Všímajte si vaše dieťa, neprehliadnite dôležité detaily. Buďte svojmu dieťaťu autoritou ale aj vzorom.
V nižšom veku, u maličkých detí, je rodič autoritou prirodzene. Malé deti poznajú len jeho, učia sa od neho, rešpektujú ho. Vekom a vývojom však spoznávajú aj iných ľudí, ostatných príbuzných, iné vzorce správania, získavajú vedomosti a skúsenosti. Pokiaľ sú tieto vzorce správania pre dieťa prospešné v ďalšom vývoji, nie je problém. Ten nastáva, keď prestanú vnímať ako autoritu rodiča a vytvoria si novú. Väčšinou to býva buď obľúbený učiteľ, čo je v poriadku. Takisto to ale môže byť spolužiak, ktorý v škole či škôlke pôsobí ako ikona tým, že si dokazuje silu.
Ako byť pre dieťa číslom jeden? Byť a zotrvať autoritou pre vaše dieťa chce veľa námahy. V prvom rade sa o to musíte snažiť a naozaj to chcete. Nesmiete konať násilne, dieťa pozná o čo vám v skutočnosti ide. Pozitívnym aspektom je aj pozícia, ktorú rodič aktuálne zaujíma. Napríklad otec je policajt alebo požiarnik, dieťa je fascinované, pokladá vás za hrdinu. Uchovajte atmosféru v tomto duchu. Povedzte svojmu dieťaťu, koho ste dnes zachránili a aký pozitívny vplyv to má pre spoločnosť. Ne máte významnú pozíciu? Nevadí. Ukážte svojmu dieťaťu svoje schopnosti aj napriek nepriaznivej situácii. Ukážte mu skutočné hodnoty, ktoré robia človeka človekom. Naučte ho láske, úcte a úprimnosti. Vysvetlite mu to na príkladoch. Vaše dieťa na vás bude vzhliadať ako na hrdinu.
Hovorte so svojím dieťaťom, vysvetľujte. Komunikácia je dôležitá vo všetkých interpersonálnych vzťahoch, a rovnako tak vo vzťahu matka - dieťa. S dieťaťom treba o všetkom otvorene hovoriť, vysvetľovať mu všetko, na čo sa pýta. Odpovede by mali byť akceptovateľné vzhľadom k veku dieťaťa. Dôležité, hlavne pri nebezpečných činnostiach, je vysvetliť dieťaťu riziká danej činnosti, príčinu a následok. Niektorí rodičia chcú chrániť svoje dieťa tým, že mu nepovie negatívny dopad, aby ho nevystrašili. Psychológovia ale túto alternatívu veľmi nepreferujú.
Ak nájdete 10-ročné dieťa, ako skúša fajčiť, ukážte mu na obrázku alebo na internete iné dieťa s rakovinou. Ak má tendenciu liezť po stromoch alebo vysokých múroch, nájdite na internete iné dieťa, ktoré po páde zostalo na vozíčku. Dbajte na to, aby vás pozorne počúvalo, keď je zamestnané inou činnosťou, nemá to význam. Nikdy neklamte. Ako sa vraví, karma je zdarma, alebo aj lož má krátke nohy. Tieto porekadlá nevznikli len tak. Predpokladom každého klamstva je odhalenie. V prípade odhalenia, stráca ten, čo klamal akúkoľvek vážnosť. Znovu vypestovanie dôvery je náročné, niekedy nemožné. Neukážte sa nikdy v očiach vášho dieťaťa ako klamár. Môžete ním zostať do konca života.
Ignorácia. Áno alebo nie? Ignorácia je možná až príliš silné slovo. Za určitých okolností, a to hlavne v období vzdoru (3 až 9 rokov), býva celkom osvedčenou metódou, ako dieťa zvládnuť. Samozrejme to neznamená, že máte teraz svoje dieťa ignorovať úplne, nevšímať si jeho potreby. Taktiež by nemala byť pravidelná, pretože dieťa potrebuje cit. Ak sa ale nachádzate v situácii, že vám idú prasknúť nervy, dieťa neustále vzdoruje, kope, bojuje s vami a kričí, býva nevyhnutná. Pokračujte v bežnej činnosti, dieťa si nevšímajte, tvárte sa, že vám jeho krik nerobí žiadny problém, zachovajte pokoj. Možno to nebude hneď, ale verte, že ho to prestane. Keď utíchne porozprávajte sa s ním o tom, čo sa stalo a prečo. U menších detí je vhodné dať ich na bezpečné miesto tak, aby vás nevideli a nechať vyplakať.
Nesúvisí to s trestom? Nejednej matke plač možno trhá srdce, ale to zvládnete. Dieťa zistí, že nič nedosiahlo a prestane. Vhodné je vyjednávanie s dieťaťom. Samozrejme len do istej miery a v určitých situáciách. Vyjednávanie môže byť pozitívne, ale aj negatívne. Dovoľte mu večer pozerať dlhšie televíziu, ak celý deň poslúchalo. Nedovoľte mu to, ak neposlúchalo a hádzalo sa o zem aj napriek... porucha správania (CD) je závažná porucha správania a emocionálna porucha, ktorá postihuje deti a dospievajúcich. Vyznačuje sa vzorcom rušivého a násilného správania, ktoré porušuje spoločenské normy a práva iných. Pochopenie poruchy správania je kľúčové, pretože môže viesť k významným problémom v sociálnom, akademickom a rodinnom živote dieťaťa. Porucha správania je definovaná ako opakujúci sa a pretrvávajúci vzorec správania u detí a dospievajúcich, ktorý zahŕňa porušovanie základných práv iných alebo spoločenských noriem. Môže sa to prejavovať rôznymi spôsobmi vrátane agresie voči ľuďom a zvieratám, ničenia majetku, klamstva alebo závažného porušovania pravidiel. Hoci presná príčina poruchy správania nie je úplne objasnená, určité faktory prostredia môžu prispievať k jej vzniku. Vystavenie násiliu, zneužívaniu, zanedbávaniu alebo chaotickému rodinnému prostrediu môže zvýšiť riziko. Genetické faktory tiež zohrávajú úlohu pri rozvoji poruchy správania. Deti s rodinnou anamnézou porúch správania, porúch nálady alebo zneužívania návykových látok sú vystavené vyššiemu riziku. Niektoré výskumy naznačujú, že určité genetické markery môžu predisponovať jednotlivcov k agresívnemu spráaniu. Životný štýl a stravovacie návyky môžu ovplyvniť správanie. Strava s vysokým obsahom cukru, spracovaných potravín a prísad sa u niektorých detí spája s hyperaktivitou a problémami so správaním. Okrem toho nedostatok fyzickej aktivity a zlé spánkové návyky môžu zhoršiť príznaky poruchy správania. Porucha správania sa prejavuje celým radom príznakov, ktoré sa môžu líšiť závažnosťou. Diagnostika poruchy správania zahŕňa komplexné klinické vyšetrenie. Pri zvládaní porúch správania sú kľúčové nefarmakologické prístupy. Medzi príznaky poruchy správania patrí agresia voči ľuďom a zvieratám, ničenie majetku, klamstvo a závažné porušovanie pravidiel. Diagnóza zahŕňa komplexné klinické vyšetrenie vrátane anamnézy pacienta, fyzikálneho vyšetrenia a behaviorálneho hodnotenia. Možnosti liečby zahŕňajú lieky na zvládnutie symptómov, kognitívno-behaviorálnu terapiu, rodinnú terapiu a programy pre rodičov. Ak sa porucha správania nelieči, môže vedú k chronickým problémom so správaním, poruchám duševného zdravia a ťažkostiam vo vzťahoch. Porucha správania je komplexný stav, ktorý si vyžaduje starostlivé vyšetrenie a liečbu. Pochopenie jej príznakov, príčin a možností liečby je nevyhnutné pre rodičov, pedagógov a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Tento článok slúži len na informačné účely a nenahrádza odbornú lekársku pomoc.