Abstrakt: Štruktúra rodiny sa realizuje jednak na úrovni vzťahu rodiny k spoločnosti a jednak na úrovni vzťahu k jednotlivým sociálnym skupinám. Rodina ako súčasť spoločnosti reaguje na spoločenské premeny, mení sa spolu so spoločnosťou. Rodina je prirodzeným prostredím, nikdy to nie je prost environment izolované od spoločnosti. V spoločnosti sa človek rodí, rastie a hlavne rozvíja. Obsah príspevku prezrádza už samotný názov Rodina ako primárna inštitúcia spoločnosti. Budeme sa venovať rodine a jej vplyvu na výchovu dieťaťa.
Rodina ako primárna inštitúcia spoločnosti
Detský plač sprevádza dieťa už od prvých chvíľ, keď príde na svet. Najprv ním vyjadruje hlad, smäd, nepohodlie a všetky nepríjemné pocity. Neskôr sa dieťa naučí rozprávať a skôr, než by začalo plakať, povie svoje potreby. Primárnym subjektom jeho osobnostného rozvoja je rodina, ktorá je miestom vzniku, formovania jeho charakteru i osvojenia hodnôt ako najcennejšieho potenciálu. Nie vždy je rodina schopná plniť svoje funkcie, nakoľko je v dnešnej dobe čoraz viac vystavovaná vplyvu ekonomickej a spoločenskej disharmónie. Je rodiskom narušených disfunkčných rodín, v ktorých sú deti zanedbávané, týrané, alebo sa o nich rodičia riadne nestarajú. V takejto situácii si dieťa samo poradiť nevie a ani nemôže. Vtedy prichádza na pomoc širšia podporná sieť subjektov ako sú orgány štátnej správy, samospráva, neštátne subjekty, cirkev či odborníci v sociálnej oblasti. Každá rodina je primárnym kontextom ľudskej skúsenosti od kolísky až po hrob. Je to istý druh inštitúcie, ktorá má pre vývoj a život človeka nenahraditeľný význam.
Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii, je zdrojom skúseností a vzorov správania do ďalšieho života človeka. Rodina je zložitý proces, dielo tvorené ľudskými osobnosťami, ktoré sa v priebehu trvania neustále vyvíja a premieňa. Zoskupenie ľudí s rozličnými ľudskými potrebami, ktorých snahou je vytvoriť súlad, či jednotu založenú na verbálnej aj neverbálnej komunikácii. Existuje v čase a priestore, jej korene sú v minulosti a jej smerovanie do budúcnosti. Je to azda niečo, čo by malo byť rozbité, zredukované, odkopnuté znevážené, čo je pre dnešnú spoločnosť stratené a nasledujúcu generáciu neznáme? Rodina je predsa miesto, kde sa rodia a utvárajú prvé medziľudské vzťahy, každý má v nej svoje miesto a úlohu. Schaefferová (1995) mala pravdu, keď napísala, že „rodina je ako ľudské umelecké dielo, lebo na umeleckom diele treba pracovať, vytvára sa roky a stále nie je hotové. Fantázia, tvorivosť, originalita, talent, záujem, láska, súcit, vzrušenie, odhodlanie a čas vytvárajú rozmanitosť rodiny, ktorá je výzvou pre každú inteligentnú ľudskú bytosť, aby sa dala do práce v ateliéri samotného života.“
Rodina- to je patriť k sebe navzájom, navzájom sa ovplyvňovať, súcitiť spolu, strachovať sa jeden o druhého, vzájomne sa o seba zaujímať. Takto by mala vyzerať zdravá, funkčná rodina. Aj tá je však neustále v pohybe. Žiadne dva roky v nej nie sú rovnaké, a rodina má pred sebou mnoho podôb a kombinácií. Tak ako sa premieňajú jednotlivci, ich osobnosť dospieva a zreje, tak sa mení aj obraz rodiny. Zoskupenie jedincov, ktorí môžu spoločne zdieľať prácu aj zábavu a v ich komunikácii môže stále dochádzať k neustále rastúcej výmene myšlienok. Je to zápas o kontinuitu, ktorý sa nedá dosiahnuť nikde inde, ako v rodine.
Historické úvahy o rodine
André Maurois povedal: „Priateľ vás môže mať rád pre vašu inteligenciu, milenka pre váš pôvab, ale rodina vás miluje bez dôvodu...“ Vedomie, že existujú vám blízki ľudia, ktorí sa s vami chcú podeliť o príjemné, či nepríjemné záležitosti, je dvojitým požehnaním nielen pre dieťa, ale pre ľudí každého veku. Je to ochrana pred tým, že neurobíme to najhoršie čo nás v zlosti, či sebaľútosti napadne, je to ochrana pred nebezpečenstvom. Po druhé je to inšpirácia pre to, ako pokračovať v živote ďalej. Pomáha to dieťaťu poznať, že niekomu inému skutočne záleží na tom, či sa nám darí, alebo nedarí. Je dobré, keď jedinec vie, že môže prežiť ťažké chvíle a prekonať úskalia, rovnako ako môže spoznať, že na vzťahu treba pracovať s istou dávkou nesebeckosti a porozumenia. (Shaefferová,1995).
Ak v takýchto vzájomných vzťahoch dieťa vyrastá, vekom prenáša skúsenosti z generácie na generáciu. V histórii prešla rodina rôznymi stupňami vývoja a menili sa funkcie, ktoré plnila. Prichádzalo to najmä so zmenami spoločenských podmienok. Rodina predstavuje určitý systém, ktorý neustále hľadá a nachádza svoje miesto v spoločnosti. Funguje v plnom rozsahu a má svoje opodstatnenie len vtedy, keď uspokojuje potreby a požiadavky každého svojho člena, ktoré sú na ňu a zároveň spoločnosťou kladené. Už od narodenia potrebuje každá ľudská bytosť pevné puto so svojimi rodičmi, aby bol jej telesný a duševný vývoj normálny a úplný. Jeho súčasťou je aj priamy a pravidelný fyzický kontakt ako prameň citových prejavov vo forme pohladení či bozkov. (Peltová, 1995).
Rodina je miestom, kde sa rodia a utvárajú medziľudské vzťahy a formuje alebo deformuje sa v nej osobnosť a správanie človeka. Miesto, kde sa jedinci neustále premieňajú, navzájom ovplyvňujú, inšpirujú, a pomáhajú si. Každý jedinec rastie, intelektuálne, citovo, duchovne, fyzicky, duševne sa vyvíja, alebo chradne. Tým ovplyvňuje, alebo inšpiruje ostatných jedincov. Ak sa ľudia v tvorivých oblastiach rozvíjajú, ak dospievajú k hlbšiemu duchovnému poznaniu, ak sa obohacujú znalosťami, prežívajú podnetné objavy myšlienok, potom sa ovplyvňujú pozitívne. Ak dieťa vyrastá v tvorivom prostredí, získava zaujímavé podnety, ktoré ho v živote budú ovplyvňovať.
Funkcie rodiny a ich význam
- Biologicko-reprodukčná funkcia: udržanie života už počatím a porodením nového človeka; zabezpečenie potrebných podmienok života a ďalší normálny vývoj. Zároveň starostlivosť o členov rodiny - potrava, zdravie. (Dúnovský, 1999; Levická, 2004)
- Ekonomicko-zabezpečovacia funkcia: bývanie, strava, oblečenie, vzdelanie a materiálne istoty; rodina ako výrobno-spoločenská a zároveň spotrebná jednotka.
- Emocionálna funkcia: plne rozvinutý citový vzťah, ktorý je základom istoty a zázemia pre všetkých členov.
- Socializačno-výchovná funkcia: pôsobenie na mladého človeka s cieľom formovať všestranne rozvinutú osobnosť; v širšom ponímaní vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi, prípadne aj vzťahy náhradnej výchovy.
Rodina predstavuje biosociálny systém, ktorý neustále hľadá svoje miesto v spoločnosti. Zabezpečuje medzigeneračné prepojenie a ak funguje optimálne, vytvára nenahraditeľné prostredie pre všetkých členov, najmä pre deti. Dieťa sa rodí bezbranné a potrebuje dobre fungujúcu rodinu ako ideálnu skupinu zabezpečujúcu jeho prežitie. Rodina je vo väčšine prípadov prvým modelom ľudského spolužitia a formuje jeho vývoj a životnú cestu.
Rodina sa mení spolu so spoločnosťou; organizácia a štruktúra rodiny reagujú na podmienky a potreby jednotlivcov i spoločnosti. Základnou jednotkou spoločnosti je nukleárna rodina - manželia a deti. Rozvody a zmeny v rodinnom živote menia tradičné funkcie a pridávajú nové úlohy.
Rola matky a otca, význam rodinného prostredia
Najdôležitejšia je láska, ktorá tvári rodinu. Známy pedagóg Marek Herman tvrdí, že pre rodinu je najdôležitejšia spokojná mama; mama tvorí oporu pre celú rodinu a ak je spokojná, z nej čerpá aj celá rodina. Rola otca je rovnako kľúčová: mal by byť pre dieťa vzorom pracovitosti, autoritou a prameňom hrdosti. Spolupráca matky a otca významne ovplyvňuje psychiku dieťaťa a jeho postoje k svetu.
Rodinný stôl traditionálne predstavuje centrum rodinného života, kde rodina diskutuje, jedáva a učí sa spoločenskému správaniu. Výzvy súčasnej doby sa prejavujú vyššou mierou rozvodov, narastajúcim počtom detí mimo manželstva a zmenami v štruktúre rodín. Mnohí ľudia vnímajú manželstvo ako dlhodobý záväzok menej než kedysi.
Výchova v rodine je protirečivý proces; dieťa potrebuje jasné pravidlá a zároveň lásku. Rodičia musia byť vzormi, ktorí vedú dieťa k morálnym hodnotám, empatii a zodpovednosti. Cieľom je vychovať mravného a charakterného človeka, ktorý sa dokáže postarať o seba a prispieť k spoločnosti. Rodičia sú prvými vychovávateľmi a rodina je prvou výchovnou inštitúciou.
Domáce násilie predstavuje vážne porušenie ľudských práv a má dlhodobé negatívne dôsledky na zdravie a rozvoj dieťaťa. Rodina ako „pevný prístav“ by mala predstavovať bezpečné miesto pre všetkých členov, vrátane starších členov rodiny, príbuzných a ďalších blízkych.
Rodina ako inštitúcia poskytuje nielen fyzické potreby, ale aj citové zázemie, ktoré umožňuje spoločenskú sebarealizáciu a kontinuálny rast jednotlivcov. Pôsobenie rodiny voči spoločnosti zahŕňa odovzdávanie hodnôt, tradícií a kultúrneho dedičstva: rodina je základom identity a stability spoločnosti.
Záver bez doslovného záveru
Rodina je základnou jednotkou spoločnosti, ktorá kladie dôraz na vzťahy, lásku a zodpovednosť. Napriek meniacim sa spoločenským podmienkam ostáva rodina miestom, kde sa dieťa učí láskavosti, úcte a spolupráci, a kde sa formuje jeho charakter a osobnosť. Rodinné vzťahy a funkcie formujú nielen jednotlivcov, ale aj celú spoločnosť.