CIRKEV si zvyčajne pripomína svätých v deň ich odchodu do Neba, ktorý sa v počiatkoch kresťanstva často zhodoval s ich mučeníckou smrťou. Prípad svätého Jána Krstiteľa je však od prvých storočí výnimočný, keďže sa oslavovalo aj jeho narodenie, ktoré sa odohralo šesť mesiacov pred narodením Ježiša. Cirkev prostredníctvom Písma vždy chápala, že Krstiteľ bol naplnený Duchom Svätým už od materského lona (porov. Lk 1, 15), keď Mária, už s Pánom v lone, navštívila svoju sesternicu svätú Alžbetu.
V evanjeliu čítame o narodení a pomenovaní Jána Krstiteľa a tieto udalosti nás pozývajú uvažovať o Božom pláne, ktorý im predchádzal. „Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno“ (Iz 49, 1). Tieto slová proroka Izaiáša vyslovujú jednu z najhlbších skutočností ľudskej existencie: neobjavili sme sa na tejto zemi náhodou, ani nie sme len ďalším anonymným a nepodstatným exemplárom nášho druhu. Náš príchod do života je zároveň Božím povolaním, voľbou, ktorá sľubuje šťastie a poslanie.
Stvoril nás takých, akí sme, s každou našou zvláštnosťou; vyslovil naše vlastné, osobné meno, chcel, aby sme boli jedineční a neopakovateľní. „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky,“ hovorí žalmista. „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem“ (Ž 139, 13-14).
„Boh od teba niečo chce, Boh na teba čaká (...). Pozýva ťa snívať, chce, aby si videl, že s tebou môže byť svet iný. Ale ak neurobíš všetko, čo je v tvojich silách, svet nebude iný“. Svätý Josemaría vysvetlil, že na to, aby sme prijali svetlo nášho Pána a nechali ho osvetliť zmysel našej existencie, „je treba milovať, s pokorou si vedieť priznať našu potrebu byť spasení a spolu s Petrom vyznať: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života (...). Ak budeme naozaj takto konať, ak necháme do naše srdca vstúpiť Božie slovo, budeme môcť právom zopakovať, že nekráčame v temnotách, pretože nad našimi úbohosťami a osobnými nedostatkami svieti Božie svetlo tak, ako slnko nad búrkou.“
„A TY, CHLAPČEK, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu“ (Lk 1, 76). Tieto Zachariášove slová, ktoré opakujeme v alelujovom verši pred evanjeliom, poukazujú na nerozlučné spojenie medzi povolaním a poslaním, medzi volaním a misiou. Veľkosť Jánovho povolania spočíva v neopakovateľnom význame jeho poslania. „Najväčší z ľudí bol poslaný vydať svedectvo o tom, ktorý bol viac ako človek“ podľa svätého Augustína.
Origenes dodáva ďalší aspekt Krstiteľovho povolania, ktorý siaha až do našich dní: „Jánovo tajomstvo sa vo svete realizuje aj dnes. Ktokoľvek je predurčený uveriť v Ježiša Krista, je potrebné, aby do jeho duše najprv vstúpil Jánov duch a sila, aby pripravil Pánovi dobre disponovaný ľud a aby vyrovnal cesty, narovnal chodníky drsného srdca.“
Každý kresťan je tiež povolaný pokračovať v poslaní Jána Krstiteľa a pripravovať ľudí na stretnutie s Kristom. „Aké krásne je správanie Jána Krstiteľa!“, hovorí svätý Josemaría. „Aké čisté, aké šľachetné, aké nezištné! Jeho učeníci poznali Krista len z počutia a on ich viedol k dialógu s Majstrom; umožnil im, aby ho videli a jednali s ním; dal im príležitosť obdivovať zázraky, ktoré konal.“
Život svätého Jána Krstiteľa bol striedmy a kajúci, v súlade s posolstvom obrátenia, ktoré zdieľal. Jeho kázanie bolo nebojácnym ohlasovaním Božej pravdy, o ktorej vydával svedectvo až do svojej smrti. Podobne ako on, aj my sme povolaní prinášať Krista na miesta, kde sa odohráva náš život. S týmto cieľom upriamime svoj pohľad na Ježiša, aby sme naplnení jeho životom pozývali k tomu istému aj ľudí okolo nás.
Narodenie Jána Krstiteľa ako časť liturgického roka
KEĎ SA JÁN chystal ukončiť svoj život, povedal: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách“ (Sk 13, 25). Svätý Ján Krstiteľ je príkladom pokory a správneho úmyslu. Nikdy sa nesnažil svietiť vlastným svetlom, ohlasovať sa, využívať svoje povolanie na získanie významu či iných osobných výhod. „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba“ (Jn 3, 27), vysvetlil niekoľkým svojim učeníkom, keď sa začali obávať, že jeho nasledovníkov začína ubúdať. „Táto moja radosť je úplná. On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 29-30), pokračoval. Apoštolát a obrátenie sŕdc sú Božou úlohou, na ktorej sme pokornými spolupracovníkmi. On je pánom ovocia a času.
Podľa slov svätého Augustína si Ján vždy uvedomoval, že „on je hlas, ale Pán je Slovo, ktoré na počiatku už existovalo. Ján bol pominuteľným hlasom, Kristus bol od počiatku večným Slovom“. Aj v našom apoštolskom živote musí Kristus rásť a naše ja sa musí zmenšovať. To si vyžaduje hlbokú pokoru, ako to vysvetlil svätý Josemaría: „Predstavujem si, že vy všetci si dávate predsavatie byť veľmi pokorní. Takto sa vyhnete mnohým nepríjemnostiam v živote a budete ako listnatý strom; ale nie s lístím, ani s plodmi, ktoré sú márne, keď nemajú mäsitú a sladkú dužinu... Ostatné sú konáre smerujúce nahor. Na druhej strane, keď sú plody zrelé, keď sú pevné, keď je dužina sladká a príjemná na jazyku, vtedy sú konáre spustené, s pokorou.“
Cirkev pripomína mnohé udalosti kresťanských dejín: mučeníctva, ekumenické koncily, zázraky a dokonca aj zemetrasenia. Slávia sa však len tri narodenia: Bohorodičky (8. september), Krista (25. december) a svätého Jána Predchodcu (24. júna). Najstaršia tradícia spomína aj narodenie Panny Márie, no narodenie Jána zostalo výnimočné. Dôvodom je presvedčenie, že Ján bol ešte pred narodením posvätený - evanjelista Lukáš opisuje, ako dieťa v lone Alžbety zajasalo, keď prišla Mária (Lk 1, 41).
Slávnosť Narodenia Jána Krstiteľa má v liturgii aj ďalšiu zvláštnosť: patrí k sviatkom svätých, ktoré sú veľmi úzko prepojené s temporálnym cyklom roka. Väčšina svätcov sa do kalendára zaraďuje v sanktorálnom cykle, no Ján Krstiteľ vstupuje do liturgického roka nielen ako vzor svätosti, ale ako postava priamo spojená s Kristovým príchodom a zjavením. Cirkev si teda pripomína nielen jeho narodenie 24. júna, ale aj umučenie svätého Jána Krstiteľa 29. augusta.
Pri pohľade na dátum slávnosti si mnohí všimli aj symbolickú súvislosť s prírodným rytmom roka. Narodenie Jána Krstiteľa pripadá na obdobie po letnom slnovrate, kedy dni postupne skracujú, zatiaľ čo po Vianociach sa predlžujú. Kresťanská tradícia to vnímá ako obraz Jánových slov o Kristovi: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30).
Slávime slávnosť Narodenia svätého Jána Krstiteľa ako pripomienku, že Jánov život mal od začiatku jediný cieľ - ukázať na Krista, pripraviť mu ľud a vydať o ňom svedectvo. Cirkev pripomína nielen narodenie, ale i úmysel a poslanie Jána, ktorý bol posledným starozákonným prorokom a predchodcom Krista.
Historické a liturgické odkazy
Slávnosť Narodenia Jána Krstiteľa a narodenie Krista spolu súvisia s tradíciou, že Ján je „rozhranie medzi Starým a Novým zákonom“. Cirkev v 4. - 5. storočí potvrdila výnimočnosť Jána narodenia, ktorú vysvetľujú aj odkazmi Otcov Cirkvi. Svätí Ambróz, Augustín a Zlatý osten Ján Zlatoústy zdôrazňujú, že „Cirkev slávi Jánovo narodenie ako niečo sväté“ a že Ján predstavuje predchodcu a hlas volajúceho na púšti, ktorý pripraví cestu Pánovi.
Náznaky z Evanjelia podľa Lukáša ukazujú, že Jánov pôvod a poslanie už v lone matky boly sväté a predurčené. Táto skutočnosť spolu s pasážami o Zachariášovi a jeho mlčaní pri narodení Jána odráža význam udalosťí a ich teologické vyústenie v liturgickom roku. Jánov hlas a jeho najväčšie potvrdenie prichádza vtedy, keď ukáže na Krista ako Božieho Baránka a Krsta.
Ježiš je pokrstený Jánom | Matúš 3
Hlavné atribúty a ikonografia Jána Krstiteľa
- jahňa ako symbol obetovania
- krstiteľská nádoba
- palica a púštny odev
- predchodca a prorok pred krátkym vstupom Krista
V ikonografii býva Ján často zobrazovaný ako posledný prorok a hlas volajúceho, niekedy spolu s Deisis ikonou, kde stojí s Kristom a Božou Matkou. Jeho životný štýl a poslanie reflektujú pokoru a spojenie s Božím plánom zameraným na Krista, ktorý má rásť a my ubúdať.