Deti postupne rastú a chcú sa odpútať od rodičov, rebelujú proti spôsobu výchovy, do ich života vstupujú kamaráti a škola. Deti často nedokážu objektívne posúdiť situáciu a uvedomiť si svoju zodpovednosť za to, čo urobili zle, preto by aj rodičia mali opatrne pristupovať k otázkam trestu, zákazov a hrozieb. Ako vhodná alternatíva k trestom sa javí empatia (naučiť deti pozrieť sa na situáciu očami poškodeného) a snaha priviesť dieťa k náprave škody. Empatia je kľúčom k ohľaduplnejšej spoločnosti.
Pri výchove je dôležité vytvoriť dôvernú atmosféru medzi rodičmi a deťmi, aktívne počúvať, čo ich trápi, ísť im dobrým príkladom, hovoriť jasnou rečou, vysvetliť im dôsledky nesprávneho konania, napr. ak klamú alebo kradnú, a formulovať pred nimi svoje očakávania. Autorky tejto knihy zdôrazňujú, že každá rodina je individuálna jednotka zložená z jedincov odlišných pováh a potrieb, takže nemôže existovať jediný „správny“ spôsob výchovy. Ich rady sú výsledkom pozitívnych a negatívnych skúseností, ktoré nazbierali počas života so svojimi deťmi.
O knihe Autorky konštatujú, že výchova by nemala byť ťažká. Rodičia by nemali mať pocit, že sú večne zapletení do mocenských bojov s deťmi a že je tu len podráždená mama či rozčúlený otec. Nemali by ignorovať svoju odolnosť voči psychickej záťaži a automaticky plniť všetky želania a potreby detí. Prirodzene, nevyhneme sa ťažším obdobiam, ale celkovo by mali všetci - deti aj dospelí - vnímať spolužitie ako ľahké a pekné. Mama, ja SAMA! - a kde je moje plyšové zvieratko?
Päť až desaťročné deti sú vystavené striedavej sprche pocitov a názorov - doma, na ihrisku či v triede. A rodičia spolu s nimi. Oplatí sa však aktívne prijímať výzvy tohto nesmierne dôležitého časového úseku výchovy. V tomto období sa totiž kladú základy stabilného osobnostného rozvoja a „znesiteľnej“ puberty. Pomocou príkladov z vlastných rodín a zo svojho úspešného rodičovského blogu, ako aj poznatkami z psychológie a výskumu mozgu autorky odhaľujú a búrajú zastarané výchovné mýty. Keď sa rodičia oháňajú dôsledkami, zákazmi alebo odmenami, učia deti správať sa spoločensky primerane, dovolávajú sa svojej telesnej, finančnej alebo psychickej sily. To znie hrozivejšie, ako to myslíme. Rodičia sú trénermi svojich detí a rozhodujú, kedy porušili pravidlá a ako ich potrestajú.
Keď na ihrisku dieťa hádže piesok, možno rozhodnúť, že z ihriska odídu, ak to dieťa spraví ešte raz. Keď dieťa stále chodí domov neskoro, môžu mu na istý čas uprieť právo niekam chodiť samo, kým si nevypestuje väčší pocit zodpovednosti. Keď sa súrodenci hlasno hádajú, rodičia ich môžu rozdeliť a zatvoriť do oddelených miestností, kým sa deti neupokoja. Rodičia stoja takpovediac na vyššej mocenskej úrovni ako deti - rozhodujú o tom, čo je správne a čo nie. Práve toto je jedno zo slabých miest výchovy chváliacou alebo trestajúcou mocnosťou. Znázorníme to veľmi zjednodušene a schematicky: keď rodičia vychovávajú dieťa takýmto spôsobom, v mozgu sa vytvárajú pomerne krátke nerozvetvené neurónové dráhy. Pre jednoduchosť ich pomenujme nervové dráhy „ak-tak“. Zaktivujú sa len vtedy, keď za chrbtom stojí mocnosť. Ak sa však človek cíti nepozorovaný, vtedy sa neaktivujú alebo sa aktivujú len čiastočne. Keby si to rodičia nevšimli, dieťa na ihrisku by veľmi pravdepodobne ďalej hádzalo piesok. Aj keby mu rodičia vysvetlili, prečo je hádzať piesok zakázané, totiž preto, že je to ostatným nepríjemné, v mozgu sa uloží prevažne kauzalita „ak-tak“: hádžem piesok - musím odísť z ihriska. Dieťa síce vie, prečo nemá hádzať piesok, ale nikdy sa nenaučí konať zodpovedne samo za seba.
Jeho neuróny sa zaktivujú len vtedy, keď je v hre vyhrážka, len vtedy proces v mozgu vyústi do výsledku, že dieťa prestane hádzať piesok. Veľká väčšina ľudí si osvojila normy a hodnoty našej spoločnosti do takej miery, že keď sa správajú „správne“, nemyslia na sankcie, majú ich však naďalej v pamäti ako latentnú hrozbu. Preto si deti môžu pevne osvojiť pravidlo, že nesmú hádzať piesok, a nerobia to ani vtedy, keď nie sú pod priamym dozorom. Naše morálne svedomie nás tlačí, aby sme robili alebo nerobili určité skutky - už sme o tom hovorili v kapitole o rozvoji morálky. To je želaný efekt výchovy, ktorý drží pokope sociálnu štruktúru našej spoločnosti.
Nová biblia výchovy! To najdôležitejšie pri výchove malého dieťaťa je zachovať pokoj, aj keď sme nervózni a v časovom strese. Rodičia zo skúsenosti vedia, že akonáhle „vypenia“, celú situáciu iba zhoršia. Katja Seide a Danielle Graf šarmantne a s vtipom na mnohých príkladoch objasňujú, ako zvládať aj najstresujúcejšie momenty, keď na naše ziapajúce slniečko zízajú okoloidúci a my sme na pokraji zrútenia. Aj týmto rodičom sú určené dobré rady v knihe Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva. Dozvieme sa, ako upokojiť nielen seba, ale aj svoje dieťa a vybudovať si harmonický vzťah.
Autorky sa pokúšajú nájsť hranice, keď môžeme k dieťaťu aj v návale hnevu láskyplne pristúpiť a zároveň trvať na určitých pravidlách, aby sa detský mozog postupne naučil venovať nielen vlastným záujmom, ale vnímať aj potreby ostatných. Autorky sa zamerali i na prapôvod detského správania (v biologickej aj citovej oblasti), aby vysvetlili rodičom vzdor detí a ukázali im, ako mu čeliť. Prinášajú nové, moderné a uskutočniteľné výchovné postupy a rozširujú zaužívaný pohľad na dlhodobé praktiky vo výchove. Kniha na nemeckom knižnom trhu prekonala všetky očakávania. Nechce vaše dieťa zaspať? A chodenie po schodoch neprichádza do úvahy? Namiesto toho, aby sa rodičia začali rozčuľovať, mali si by radšej prečítať túto knihu. Autorky najčítanejšieho rodičovského blogu v Nemecku ukazujú, ako upokojiť seba a tým aj dieťa.
Obsah a dojmy z knihy
Autorky, Katja Seide a Danielle Graf, prezentujú triezvy pohľad na to, ako zvládať obdobie vzdoru a čo zo svojich skúseností odovzdávajú čitateľom. Prinášajú nové, moderné a uskutočniteľné výchovné postupy a rozširujú zaužívaný pohľad na dlhodobé praktiky vo výchove. V texte sa objavujú konkrétne príbehy rodín, ktoré opisujú problém so svojimi deťmi a zároveň poskytujú ich postrehy a rady na riešenie.
Ovládanie emócií a vytváranie dôvery medzi rodičmi a deťmi je jednou z hlavných tém. Autorky zdôrazňujú, že deti potrebujú pochopenie a vedenie, nie len tresty. Veria, že empatia a pozorovanie situácie očami dieťaťa môžu viesť k lepším výsledkom než tradičné tresty.
Text tiež skúma biologické a citové korene vzbur, s cieľom ukázať, že pochopenie týchto mechanizmov môže rodičom pomôcť reagovať konštruktívne. Rovnako sa venuje praktickým návodom, ako udržať pokoj v rodine počas náročných chvíľ a ako budovať vzťah založený na vzájomnom rešpekte.
Empatía
Recenzie čitateľov potvrdzujú, že kniha poskytuje množstvo užitočných tipov a skúseností z reálneho života. Veľa rodičov oceňuje zameranie na praktické rady, ktoré sa dajú aplikovať aj v každodenných situáciách. Niektorí však poznamenávajú, že niektoré kapitoly sú veľmi konkrétne a nemusí sedieť každej rodine, čo potvrdzujú aj samotné autorky, ktoré zdôrazňujú individualitu každej rodiny.
Vydavateľstvo Tatran predstavuje kontext vydania a históriu, pričom zdôrazňuje, že ich stratégia je výber titulov s významnou myšlienkou a inšpiráciou pre čitateľa. Spomína aj ďalšie spojenia so svetom literatúry a kultúry a predstavuje autorov, ktorí obohatia čitateľa nielen myšlienkovo, ale aj jazykovo.
Podľa recenzií a komentárov čitateľov ide o knihu, ktorá môže pomôcť rodičom lepšie porozumieť dieťaťu, zvládnuť obdobie vzdoru a vytvoriť funkčnú komunikáciu v rodine. Väčšina spätnej väzby sa zhoduje, že kniha je inšpiratívna a ponúka vhodné prístupy pre budovanie vzťahu medzi rodičmi a deťmi.
Postrehy a odporúčania
- Najdôležitejšie je zachovať pokoj a hľadať riešenia spolu s dieťaťom, nie len vyžadovať poslušnosť.
- Empatia a snaha viesť dieťa k náprave škody je efektívna alternatíva k trestu.
- Individuálny prístup podľa potrieb každého dieťaťa je kľúčový; neexistuje jednotný „správny“ spôsob výchovy.
- Rodičia majú byť vzorom a zároveň trénermi detí vo zvládaní emócií a konfliktov.