Narodil sa v meste Ružomberok, na severe Slovenska. Jeho otec Leopold bol známy mäsiar a spolu s manželkou Žofiou vlastnili aj menšie pohostinstvo. Jeho štúdium začína navštevovaním miestnej Ľudovej školy a následne aj nižšieho piaristického gymnázia. Po jeho úspešnom absolvovaní nastupuje na Vyššiu obchodnú školu v Dolnom Kubíne, na ktorej v roku 1921 úspešne zmaturuje. Už v detstve ho fascinovala hudba, no najmä mu učarovalo maľovanie.
Vďaka túžbe maľovať, absolvuje neskôr prijímacie skúšky na pražskú Akadémiu výtvarných umení, no neúspešne. Na rok odchádza študovať do Bratislavy na súkromnú školu. Ujal sa ho známy maliar Gustáv Mallý. Po roku však opäť skúsi šťastie v Prahe, tento krát na umeleckej priemyslovke. Na škole sa zoznamuje s Mikulášom Galandom, s ktorých sa neskôr stanú dobrí priatelia. Spája ich láska k umeniu a rovnaké umelecké smery. Vzormi sú pre nich Picasso, Matisse či Cézanne. Venujú sa ilustráciám do kníh, novín a časopisov.
V nasledujúcom období sa Ľudovít Fulla vracia späť do rodného Ružomberka. Začína usilovne tvoriť. Námetmi jeho diel sa stávajú najmä miestny folklór, ale aj moderné prvky či výjavy z histórie. Zanedlho však odchádza do Bratislavy, kde pôsobí krátko ako grafik v časopise. Neskôr sa vydáva na dráhu pedagóga. Svoju pedagogickú púť naprieč Slovenskom začína ako stredoškolský profesor v Komárne, na ďalší rok v meštianke v Senci a o rok neskôr na gymnáziu v Malackách. Popri svojej profesii sa však neustále venuje tvorbe z ktorej vznikajú diela ako Ryba na stole alebo Revúcka rodina.
Jeho cesta opäť smeruje do Bratislavy, konkrétne do Školy umeleckých remesiel. Stretáva sa tu s Mikulášom Galandom, s ktorým neskôr ako vrcholný predstaviteľia slovenskej moderny vydali manifest Súkromné listy Fullu a Galandnu. Naďalej sa však venuje aj pedagogickej činnosti. Fullova umelecká činnosť slávila úspech aj za hranicami Československej republiky. Po roku 1938 sa stáva riaditeľom Školy umeleckých remesiel, avšak vďaka pričleneniu školy pod technickú univerzitu, stráca funkciu riaditeľa. Svoje uplatnenie nenachádza ani ako pedagóg.
V nasledujúcich rokoch ho postretli zdravotné komplikácie, z ktorých sa dlhší čas liečil. V roku 1943 odchádza do Martina, kde pôsobí ako grafik a ilustrátor, najmä v spolupráci s Matica slovenskou. V roku 1949 získava angažmán v novootvorenej bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení. Keďže býval v Martine, dochádzal do Bratislavy iba na pár dní v týždni. Zvyšné dni ho zastupoval jeho asistent Ernest Zmeták. Ich vzájomná spolupráca sa nadobro rozpadla v roku 1952. Opäť sa naplno venuje ilustráciám.
V roku 1956 sa sťahuje do Žiliny, kde o dva roky neskôr zakladá súkromnú galériu. Počas tohto obdobia vznikajú diela ako Zuzana a starci, Zima na predmestí či Prvý máj. V roku 1962 ho postihne rodinná tragédia, smrť milovanej manželky. Táto udalosť poznamenala život Ľudovíta Fullu natoľko, že opäť mení svoje pôsobisko. Tento krát sa vracia do rodného domu v Ružomberku. Fullova umelecká činnosť trvala až do jeho staroby. Svoje posledné chvíle prežil v sanatóriu v Bratislave, kde 24. apríla 1980 zomiera.
Pozoruhodné je, že Fulla sa narodil 27. februára 1902 v Ružomberku a zomrel 21. apríla 1980 v Bratislave. Po maturite na Vyššej obchodnej škole v Dolnom Kubíne študoval v maliarskej škole Gustáva Mallého v Bratislave a v rokoch 1923-1927 na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe. V pražskom prostredí sa formovali jeho progresívne umelecké názory. Najviac ho zaujala maľba Paula Cézanna a Henri Matissa, neskôr mu boli blízki Paul Klee a Marc Chagall. Na jeho tvorbe zanechali trvalý vplyv aj kubizmus, konštruktivizmus či surrealizmus.
V roku 1936 Ľudovíta Fullu ocenili bronzovou medailou za scénografické návrhy na Trienále užitých umení v Miláne. Nasledujúci rok získal Grand Prix za obraz Pieseň a práca na svetovej výstave v Paríži. Koncom 60-tych rokov minulého storočia sa podľa jeho návrhov realizovali mozaiky pre československý pavilón na výstave Expo 67 v Montreale aj pre reprezentačné priestory Bratislavského hradu. V roku 1976 mu udelili čestný diplom Hansa Christiana Andersena pre najlepšieho ilustrátora na svete. Na Slovensku získal Cenu Cypriána Majerníka (1964).
Ľudovít Fulla patrí k zakladateľskej generácii slovenskej moderny. Svojou tvorbou dokázal, že výrazové prostriedky čerpané z ľudovej kultúry a ľudový motív v novom poňatí môžu vytvoriť slovenský variant európskeho umenia. V celej šírke jeho tvorby niet rozdielneho prístupu, či už ide o maľbu, grafiku, ilustráciu, alebo tapisériu. Cez fantastické a veselé príbehy zo života ožíva svet obyčajných dedinských ľudí rovnako na jeho obrazoch ako i v ilustráciách.
Hlavné motívy a formálne črty Fullovho diela
Výrazná živá farebnosť typická pre Ľ. Fullu, najmä v červených a žltých tónoch, pripomína kroje liptovských vidieckych žien. Dekoratívny štylizovaný ornament sprevádza ilustrácie zasa vzory z ľudových výšiviek. Jeho ilustrácie Slovenských ľudových rozprávok Pavla Dobšinského, (dielo vyšlo v dvanástich cudzojazyčných mutáciách), alebo ľudových riekaniek a pesničiek Varila myšička kašičku sú i s odstupom času neprekonané. Ich jedinečnosť spočíva v dokonalej jednote výtvarného a slovesného štýlu.
Práve tieto prvky sa stali charakteristickým maliarským rukopisom Fullovho moderného výtvarného jazyka, ktorý sa naplno prejavil v jeho najrozsiahlejšom diele Pieseň a práca (1934-1935). Epicky poňatá freska vyobrazujúca život a prácu slovenského ľudu je po vzore stredovekého nástenného rozprávania rozvrhnutá do troch pásov. Nad všetkými týmito obrazmi akoby prirodzene poletuje hrajúci muzikant.
Okolo roku 1927 do jeho tvorby vstúpil nový námet - slovenské ľudové umenie. Moderná avantgardná forma sa tak stretla s bohatou ľudovou a kresťanskou symbolikou, rozprávkovou naráciou a dekoratívnym kolorizmom. Hlboko zakorenené kresťanské idey sa na povrch dostávali prostredníctvom tém, ku ktorým sa vracal počas celého svojho tvorivého obdobia. Madonu nezobrazoval len ako božiu matku, ale ako symbol materstva odetý do vidieckeho odevu, teda ako vidiecku ženu - matku.
Spoločenské a pedagogické pôsobenie
Fullova pedagogická dráha viedla cez Školu umeleckých remesiel v Bratislave až k Vysokej škole výtvarných umení. Po roku 1949 viedol na VŠVU oddelenie monumentálno-dekoratívneho maliarstva, no postupne sa vyrovnával s tlakmi politických reforiem a rehabilitáciou svojej tvorby. V 50. rokoch sa jeho meno napätiu objavilo v súvislosti s obvinením z „formalizmu nacionálneho charakteru“. Neskôr sa jeho kariéra čiastočne obnovila prostredníctvom ilustrácií a knižnej tvorby.
V roku 1969 bola otvorená Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku, ktorú spravuje Slovenská národná galéria. Fulla daroval štátu ďalšie diela a stál pri zrode významných expozícií. Mimo Bratislavy sa jeho meno stalo symbolom slovenskej moderny a jeho vplyv pretrváva v ďalších generáciách výtvarníkov.
Významné diela a ocenenia
- Pieseň a práca - najrozsiahlejšie dielo z oblasti modernej maľby, 1934-1935
- Jánošík na koni, Slovenská nevesta, Horúce leto, Letné ráno, Jazdec na koni - významné maľby
- Ilustrácie Slovenských rozprávok Pavla Dobšinského
- Bronzová medaila za scénografické návrhy na Trienále užitých umení v Miláne (1936)
- Grand Prix za obraz Pieseň a práca na Svetovej výstave v Paríži (1937)
- Cena Cypriána Majerníka (1964)
- Čestný diplom Hansa Christiana Andersena pre najlepšieho ilustrátora na svete (1976)
Jeho tvorba bolo nielen o maľbe, ale aj o grafike, úžitkovej grafike, plagáte, scénografii, tapisérii, vitráži i mozaike. V jeho illustráciách a dielach sa prelínajú prvky kubizmu, konštruktivizmu, surrealizmu a ruského ikonopisného vplyvu spolu so slovenským ľudovým motivom.
