Spoločnosť Rýchlotest COVID vznikla z pôvodného interného projektu Vacuumlabs, ktorého cieľom bolo pravidelne testovať členov tímu a umožniť tak bezpečné fungovanie v spoločných priestoroch.
Do roku 2010 som pôsobil ako advokát, následne som pracoval na sociálnej inklúzii rómskych komunít na Ministerstve sociálnych vecí, sociálnych vecí a rodiny SR, v meste Dobšiná a v neziskových organizáciách ETP Slovensko, Človek v ohrození a Projekt DOM.ov.
Od roku 2017 som pôsobil ako kancelár politickej strany Spolu a manažoval úspešnú volebnú kampaň PS/Spolu do Európskeho parlamentu.
Odborník na otázky sociálneho vylúčenia, expert na sociálnu inklúziu, právnik Martin Vavrinčík (40), si na vlastnej koži vyskúšal, aké je to byť človekom bez domova.
Rozhodli ste sa absolvovať sociálny experiment. Strávili ste na ulici päť dní a päť nocí.
Počas môjho polročného sabbaticalu („pracovnej prestávky“) mi skrsla myšlienka skúsiť na vlastnej koži zažiť aspoň časť sociálneho vylúčenia, zažiť situáciu, ktorá to približuje. Bol som presvedčený, že ma to môže profesne, ale aj ľudsky obohatiť.
Oslovil som mimovládnu organizáciu Vagus, ktorá pracuje s ľuďmi bez domova. Dohodli sme sa, že to bude súčasťou ich zimnej kampane na podporu týchto osôb.
Človek, ktorý sa ocitne v situácii bez strechy nad hlavou, je vonku postavený pred mnohé výzvy. Pre mňa bolo najväčším prekvapením to, ako rýchlo sociálne vylúčenie funguje. Náročné boli samozrejme všetky materiálne podmienky ako počasie, nepohoda, no osobitne náročná bola psychická stránka.
Zážitok toho, že je človek sám, odkázaný na seba, že nemá žiaden kontakt s inými ľuďmi. Človek bez domova poberá dávku v hmotnej núdzi o niečo prevyšujúcu šestdesiat eur mesačne. Váš simulujúci rozpočet bol desať eur na týždeň, to znamená dve eurá na deň.
Dá sa to zvládnuť len s podporou mimovládnych organizácií, v mojom prípade to bol Vagus, kde som mal každý deň teplý obed. Bez toho si to nedokážem predstaviť. Človek za dve eurá na deň asi nie je schopný prežiť alebo je to veľmi výškovo na hrane banálneho prežitia.
Áno, človek, ktorý sa dostane do najťažšej situácie, nedostáva adekvátnu podporu. Tú nedostane už dávno predtým, pretože to je dôvod, prečo sa ľudia dostávajú na ulicu. Ak by dobre fungoval sociálny systém, veľká časť ľudí, ktorí sú dnes na ulici, by tam byť nemusela a nemala.
Mal som tendenciu brať to tak, že ak sa niekto dostane na ulicu, pravdepodobne to znamená, že v živote urobil veľmi zlé rozhodnutia, že to súvisí nejakým spôsobom s alkoholizmom, gamblerstvom. V skutočnosti je to tak, že tretinu ľudí na ulici tvoria odchovanci detských domovov. Nie sú to individuálne zlyhania pár detí, je to zjavné systémové zlyhanie.
Ďalšími skupinami sú napríklad ľudia s rôznymi psychiatrickými diagnózami, ktorí tiež nedostávajú adekvátnu podporu zdravotného systému. Je to veľmi smutné. Bezdomovectvo človeka okrem materiálnej, kultúrnej a zdravotnej oblasti postihuje tiež aj v sociálnej.
Pociťovali ste sociálne vylúčenie v priebehu vašej výzvy? Nemôžem povedať a nechcem tvrdiť, že som zažil sociálne vylúčenie alebo že som zažil situáciu, ktorú zažívajú ľudia bez domova. Moja situácia, tá psychická aj fyzická, bola oveľa komfortnejšia. Vedel som, že je to experiment na päť dní, že to skončí.
Myslel som si, že pôjde hlavne o fyzickú stránku, no psychická bola omnoho náročnejšia. Pri slove bezdomovec ľuďom napadajú rôzne asociácie deviantov, ľudí, ktorí chcú peniaze, sú v opitom stave a podobne. Nie je predstava, ktorú si v sebe formujeme, veľakrát mylná?
Jedna vec je slovo bezdomovec, ktoré sa snažíme v tejto téme nepoužívať. Snažíme sa hovoriť - človek bez domova. Chceme poukázať na to, že bezdomovectvo je len jedným z aspektov a nie charakteristikou daného človeka. Áno, ľudia majú pri tomto pomenovaní stereotyp predstavovať si osoby, ktoré vidia na lavičkách, ktoré popíjajú, pretože sú najjednoduchšie identifikovateľní.
Ťažká otázka. Keby som vedel od začiatku, že to bude trvať dva týždne, asi by som to zvládol, no bolo by to rázovo náročnejšie. Ľudia, ktorí nemajú túto perspektívu, ktorí sú na ulici dlhodobo, tam si to neviem predstaviť.
Váš nocľah bol celých päť nocí vonku neďaleko Prístavného mosta. Dôvod, prečo som do toho išiel bol ten, že som mal skúsenosti s prespávaním vonku, s určitým typom tohto diskomfortu. Zároveň som nechcel obsadiť miesto iným ľudom.
O autorovi a jeho prístup k téme
Martin Vavrinčík je známy ako odborník na otázky sociálneho vylúčenia a sociálnu inklúziu, ktorý sa snaží vnímať bezdomovectvo ako komplexný problém prelínajúci sa s materiálnymi, kultúrnymi a zdravotnými aspektmi.
Jeho skúsenosť zo sociálneho experimentu na vlastnej koži slúži ako podklad pre spoločenskú diskusiu o potrebe robustnej podpory zo strany štátu a spoločnosti pre ľudí na ulici.
- Odborník na sociálne vylúčenie
- Expertný pohľad na sociálnu inklúziu
- Mojstrík s osobnou skúsenosťou bez domova
Historický prehľad a kontext
Spoločnosť Rýchlotest COVID vznikla z pôvodného interného projektu Vacuumlabs, ktorého cieľom bolo pravidelne testovať členov tímu a umožniť tak bezpečné fungovanie v spoločných priestoroch.
O každej z postáv a ich prínose k sociálnemu porozumeniu svedčia skúsenosti a reflexie z experimentu, ktorý poukazuje na systematické zlyhania a potrebu citlivejšieho prístupu k ľuďom bez domova.
Praktické poznámky zo skúsenosti
Najväčší poznatok z výskumu bol, že sociálne vylúčenie funguje rýchlo a jeho zvládanie je veľmi personálne a závislé na podpore tretích strán, ako sú mimovládne organizácie a charitatívne iniciatívy.
Podpora inštitúcií zďaleka nestačí bez kontinuálneho preventívneho a integračného rámca, ktorý by znižoval počet ľudí v uliciach a zlepšoval ich šance na opätovné začlenenie do spoločnosti.
Urbanistická a sociálna interakcia s ľuďmi bez domova ukazuje, že vnímanie bezdomovectva ako jednorazového problému je mylné; ide o hlbšie štrukturálne problémy a potrebu citlivejšieho prístupu zo strany spoločnosti a štátu.