Budúci panovník - reformátor - vyrastal v prísnom režime, naplnenom vzdelávaním a modlením. Po narodení 13. marca 1741 vo Viedni sa stal Jozef II. významným predstaviteľom osvietenského absolutizmu, ktorý po smrti Márie Terézie v roku 1780 nastúpil na trón Rakúskej monarchie a začal presadzovať rad reformných opatrení nariaďovaných prostredníctvom patentov. Ako prvý panovník Habsbursko-lotrinskej dynastie mal v pláne modernizovať monarchiu na základe myšlienok prirodzeného práva a osvietenského myslenia.
Rodina, výchova a formovanie osobnosti
Od narodenia Jozefa II. (1765) bol jeho postoj k reformám ovplyvnený skúsenosťami z ciest po habsburských dŕžavách, Francúzsku či Rusku. Bol štvrtým dieťaťom a prvým synom Márie Terézie a Františka Štefana Lotrinského, od roku 1745 rímsko-nemeckého cisára Františka I. Medzi jeho súrodencov patrili napríklad Mária Antoinetta a Leopold II. Už ako dieťa prejavoval záujem o cudzie jazyky; údajne ich ovládal už v šestich rokoch. Učiteľmi mu boli významní hodnostári ako gróf Kaunitz, Karol Anton von Martini, Johann Krištof von Bartenstein a gróf Karol Batthyányi von Németh Ujvár, ktorý mal na neho najväčší vplyv.
Po smrti Márie Terézie a začiatok vlády
Po smrti Márie Terézie 29. novembra 1780 nastúpil Jozef II. na trón a rýchlo začal modernizovať monarchiu na základe skúseností z ciest a duchu osvietenských myšlienok. Legitimitu reforiem zavádzal prostredníctvom patentov; vydal ich približne 6000, často bez zohľadnenia vôľ krajinských stavov a proti ich vôli. Opieral sa o filozofiu prirodzeného práva a vychádzal z presvedčenia, že človek je od narodenia slobodný a že úrad je viazaný na vytváranie podmienok pre realizáciu tejto slobody.
Najvýznamnejšie reformy a ich charakter
Medzi najznámejšie reformy patria Tolerančný patent (1781) a Patent o zrušení nevoľníctva (1781, v Uhorsku platný od roku 1785). Tolerančný patent rozšíril náboženskú slobodu aj pre nekatolícke vierovyznania v monarchii a umožnil stavbu modlitební, otvorenie škôl a zriadenie cirkevného zboru pre tých, ktorí nemali katolícky význanie. Zrušenie nevoľníctva zrušilo dedičnú pripútanosť poddaných k pôde a umožnilo vykúpenie zo poddanstva, slobodné nakladanie s majetkom, voľbu povolania a slobodný sťahovanie.
Podľa pruského vzoru Jozef II. reformoval armádu a viaceré nariadenia sa týkali zdravotníctva, sociálnej starostlivosti, vzdelávania a súdnictva. Zrušil viacero mníšskych rádov, obmedzoval styky s Rímom a snažil sa mierniť vplyv pápeža na katolícku cirkev. Na výchovu kňazov zrušil biskupské semináre a zriadil dva štátne generálne semináre. V Uhorsku prebehlo v rokoch 1784 - 1785 prvé sčítanie obyvateľstva a jeho reformný kurz ovplyvnil aj ďalšie regióny monarchie.
Vnútorná politika a spoločenský dopad
Viacero nariadení smerovalo k hospodárskej a duchovnej pozdvihnutosti monarchie. Encyklopédia Beliana upozorňuje na to, že sťahovanie obyvateľstva do miest vytváralo pracovné zdroje pre vznikajúce továrne a prispelo k hospodárskemu rozmachu monarchie. Zároveň sa zaviedli opatrenia na ochranu pitnej vody, premiestnenie cintorínov na okraj miest a zavedenie opakovateľne použiteľnej rakvy z úsporných dôvodov, aj keď ju verejnosť prijala s odporom.
Výzvy, protesty a koniec vlády
Napriek reformám bol Jozef II. neobľúbeným panovníkom. Kritici často stáli proti jeho reformám a Jozef nakoniec veľkú časť reforiem odvolal na základe tlaku uhorských a sedmohradských stavov. Ešte tesne pred smrťou podpísal reskript, v ktorom avizoval návrat k stavu, v akom boli panovnícke nariadenia pri smrti Márie Terézie. Zvlášť výrazné odporové reakcie zazneli aj z cirkevného prostredia, ktoré si vyžiadali intervenciu pápeža Pia VI. Napriek týmto útokom zanechal Jozef II. po sebe významné dedičstvá: tolerančný patent a patent o poddanstve ostali kľúčovými piliermi jeho reformného snaženia.
Osobný život a posledné roky
Jozef II. bol dvakrát ženatý. Prvou manželkou bola Izabela Parmská, dcéra vnučky francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., s ktorou mal dve dcéry, z ktorých prvá zomrela na zápal pľúc a druhá krátko po narodení. Po smrti Izabely Parmskej sa oženil s Máriou Jozefínou Bavorskou, bezdetný manželský zväzok však zrodil ďalšie rodinné napätia. Jozef II. zomrel 20. februára 1790 vo Viedni na tuberkulózu, ktorou sa nakazil počas bojov v Rusku proti Osmanskej ríši. Pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni.
Osvietenský panovník mal aj súkromné boje a tragédie: vyrastal v prísnom katolíckom duchu, no inklinoval k francúzskemu osvietenskému mysleniu a presvedčeniu, že niet správneho prenasledovania ľudí pre ich vierovyznanie. Jeho listy zo ciest potvrdzujú biedu poddaných a jeho snahu o lepšie a spravodlivejšie impérium. Na sklonku života sa jeho spoločenský a politický vplyv vytrácal, a francúzska revolúcia iba podčiarkla otázky režimu osvietenského absolutizmu.
Klúčové fakty v stručnom prehľade
- Rodičia: Mária Terézia a František I. Lotrinský; narodenie: 13. marec 1741 vo Viedni.
- Prevzal moc po smrti Márie Terézie 1780; formálnou vládou cez patentové nariadenia.
- Najznámejšie reformy: Tolerančný patent (1781), Patent o zrušení nevoľníctva (1781/1785 v Uhorsku).
- Politika voči cirkvi: obmedzenie vplyvu Ríma, zrušenie niektorých rádov, generálne semináre, argument prirodzeného práva.
- Vojenské a sociálne reformy, zdravotníctvo, vzdelávanie a súdnictvo boli súčasťou jeho programov.
- Osobný život: dva manželstvá, tragické osudy dcér, smrť 1790 na tuberkulózu, pohreb v Kapucínskej hrobke.
