Pri vyslovení tohto slova sa pred očami každého priaznivca vojenských dejín vynoria zaujímavé asociácie. Zvláštny a legendami opradený štátny systém, cnosti, ktorými sa honosili Sparťania, ale najčastejšie hrôzu budiaci šík ťažkoodencov vedených kráľom Leonidom v hrdinskej bitke pri Thermopylách. Čo sa v skutočnosti skrývalo za fenoménom spartského štátu? Bola to tvrdá sparťanská výchova. Bežný život v Sparte bol podriadený zákonom spoločnosti. Potreby jednotlivca neboli dôležité. K takémuto postoju boli Sparťania vedení od malička. Všetko bolo podriadené základnému poslaniu Sparťanov - vojenstvu.
Až v čase mieru sa dospelí muži neustále venovali vojenským cvičeniam všetkého druhu. Chod spoločnosti sa podriaďoval vojenským potrebám. Tento spôsob života naplno odrážala aj výchova v Sparte. Členovia gerúzie posudzovali životaschopnosť každého narodeného dieťaťa. Slabé deti boli ponechané napospas osudu. Slabých jedincov táto elitárska spoločnosť odmietala a nemienila živiť.
Výcvik sa začínal od siedmich rokov, keď chlapci odchádzali od matiek a boli zaradení do výcvikových oddielov nazývaných ilé. Chlapci boli podrobovaní tvrdému výcviku. Museli sa naučiť čeliť telesným a duševným strastiam. Cvičili nedostatočne oblečení, aby si zvykli na nepriaznivé podmienky. Na každom kroku si museli privykať na tvrdý vojenský život. Mladý Sparťan musel ovládať všetky atletické disciplíny a zaobchádzať zo zbraňami. Intelektuálny rozvoj spočíval v postupnom oboznamovaní s tradíciami, zákonmi a slávnymi dejinami spartskej spoločnosti. Každý jedinec takto dostával „do krvi“ pravé spartské ideály a hrdosť na svoj štát. Vyjadrovať sa musel zásadne stručne- lakonicky. Takto pripravený mladík predstúpil k záverečným skúškam dospelosti, medzi ktorými vynikalo najmä bičovanie pred oltárom bohyne Artemis. Po úspešnom splnení všetkých úloh bol mladík uznaný za dospelého muža. Zaradili ho do oddielu 15 mužov, s ktorými na ťažení obýva jeden stan. V čase mieru tieto kompaktné skupiny absolvovali spoločne neustály výcvik aj chvíle oddychu. Členom skupiny zostal muž až do svojej šesťdesiatky.
Ak sa Sparťan oženil mohol zo svojou manželkou tráviť krátky čas po spoločnej večeri. Tvrdou výchovou prešli v Sparte aj ženy. Až do svadby sa venovali telesným cvičeniam a otužovaniu. Ich hlavnou úlohou bolo priviesť na svet zdravé a silné deti a dobré zvládať pôrodné bolesti. Bezdetné manželstvá sa rozvádzali. Neustály vojenský dril robil zo spartskej falangy v Grécku postrach. Muži z ostatných miest sa vojenstvu venovali nanajvýš jeden víkend v mesiaci. Oproti týmto občianskym armádam boli Sparťania profesionálni vojaci. Jednotlivé manévre falangy mal každý bežný Sparťan v krvi. Zlyhanie na bojovom poli sa prísne trestalo a bolo najväčšou hanbou.
Podľa legendy spartské ženy vyprevádzali svojich mužov pokrikom „nech sa vrátia zo štítom alebo na štíte“. Toto heslo bolo nepísaným pravidlom pre spartských vojakov. Najznámejší prípad jeho naplnenia je osud kráľa Leonida a jeho mužov v priesmyku Thermopyly. Na obzvlášť riskantné misie boli vysielaní len muži, ktorí už mali deti. Pre spoločnosť bolo dôležité, aby žiaden spartský rod nevymrel. Muži, ktorí už mali synov, splnili svoju povinnosť voči spoločnosti a v prípade smrti mali za seba náhradu.
V starovekom Grécku mestské štáty netvorili jednotný štát, ale ako obce sa spravovali sami. V 7 - 6 stor. pred n.l. zanikli zvyšky rodového zriadenia a z gréckych miest najvýznamnejšie postavenie dosiahli Sparta v kraji zvanom Lakónia a Atény v Atike. V nich sa vyvinuli aj dva rôzne výchovné systémy so spoločným cieľom vychovať zdravých a silných občanov, schopných zúčastniť sa na správe štátu, chrániť štát pred nepriateľom a udržiavať v poslušnosti pracujúcich otrokov. Preto i všetky výchovné zariadenia a prostriedky slúžili iba pre deti slobodných občanov. Triednu povahu názoru na vzdelanie ukazuje aj pôvodný význam pomenovania školy - v gréčtine scholé (lat. schola), t. j. “ chvíľa voľného času ”.
V gréckej, a zvlášť v aténskej kultúre a výchove sa prvýkrát uplatňuje slobodná individualita, snaha o výchovu človeka slobodného politicky i mravne. Vládnucou vrstvou v Sparte boli potomci dobyvateľov, ktorí v 2. tisícročí p.n.l prenikali na Peloponéz. Pôvodné obyvateľstvo sčasti pobili a zbytok zotročili. Celý spôsob života Sparťanov bol usporiadaný tak, aby im napokon zabezpečil víťazstvo nad helótmi. K tomu smerovala aj výchova mládeže. Sparťanskú výchovnú sústavu vytvoril svojim zákonmi v 8. storočí p.n.l Lykurgos.
Výchova v Sparte nebola vecou rodiny alebo vychovávateľov, ale vecou verejného záujmu. Chlapcov vychovávali k úcte k starým. Len čo sa narodil spartský chlapec, vyšetrili ho štátni úradníci. Ak nebol zdravý a silný, hodili ho napospas divej zveri. O zdravých chlapcov sa starali matky, ktoré ich vychovávali do tvrdého vojenského života. V siedmich rokoch ich dali do štátneho ústavu, kde sa do 18 rokov učili nevyhnutným vlastnostiam vzorných vojakov. Najviac času venovali telocviku a narábaniu so zbraňami. Aj hudbu, spev a tanec sa učili preto, lebo ich podnecovali k boju. Štrnásť až pätnásťroční chlapci sa podrobovali skúškam telesnej zdatnosti a odolnosti, pri ktorých niektorí i umreli. Kto zomrel bez slova, tomu postavili na štátne útraty pomník.
V Aténach, stredisku námorného obchodu, sa vytvorilo niekoľko spoločenských vrstiev s hlbokými hospodárskymi rozdielmi. Zložitá hospodárska a spoločenská skladba aténskeho štátu utvorila odlišné politické a kultúrne potreby, ako boli v Sparte. Rozvinutý hospodársky život, najmä námorný obchod, vyžadoval zbehlosť v čítaní, písaní a počítaní. Zemepisné vedomosti boli potrebné pre plavbu do cudzích krajín. Od spartskej výchovy sa aténska výchova odlišovala väčšou nezávislosťou od štátu, bola súkromnou vecou každej rodiny. Nestačila tu iba telesná výchova, ale deti museli mať aj estetickú a mravnú výchovu, no aj rozumové vzdelanie. Do sedem rokov sa o chlapcov a dievčatá starala rodina, ktorá ich zverovala pestúnkam, aby ich zabávali rozličnými činnosťami, predovšetkým hrami. Po siedmom roku chlapci chodili do školy v sprievode otroka, ktorý sa nazýval paidagogos (sprievodca chlapca).
Jeho úlohou bolo chrániť chlapca pred stykom s deťmi otrokov. Školy boli súkromné a platilo sa v nich školné, preto ich navštevovali len deti bohatých otrokárov. Elementárne vzdelanie nadobúdali aténski chlapci v školách gramatistov a v školách gitaristov, do ktorých chodili vo veku od 7 do 14 rokov. Učitelia týchto škôl sa nazývali didaskaloi. V škole gramatistov sa žiaci učili čítať, písať, kresliť, rátať a základy gramatiky. V škole gitaristov sa učili hrať na gitaru a lýru, tanec i spev, a prednášali naspamäť verše Homéra aj iných gréckych básnikov. Polovicu času strávili na ihrisku, kde pestovali hry, zápasenie, beh, skok, hod diskom a kopijou.
Doedukácie v Aténach na seba preberali rôzne vrstvy. Od trinástich rokov navštevovali chlapci palestru a od šestnástich rokov gymnázium. Gymnasión bol veľký dvor s cvičišťom na okraji mesta, kde sa venovali gymnastike a jazde na koni, osvojovali si aj vyberané spôsoby správania a diskutovali o politických, literárnych a filozofických otázkach. V osemnástich rokoch sa stávali na dva roky vojakmi efébmi. Vykonávali vojenské cvičenia a vojenskú službu na hraniciach, učili sa budovať vojenské opevnenia. Synovia chudobných slobodných občanov namiesto v školách sa učili najčastejšie od svojich otcov remeslo. Výchove dievčat nevenovali toľkú pozornosť, pretože ženy nemali verejnú úlohu a prístup do gymnázií.
Spartská výchova a aténska výchova predstavovali dva odlišné prístupy k formovaniu občanov: Sparťania kládli dôraz na vojenskú zdatnosť, disciplínu a kolektívnu činnosť, Atény naopak rozvíjali demokraciu, individualitu a rozumové vzdelanie vrátane umenia a vedy. Sparta bola výrazne vojensky orientovaná, kým Atény sa sústredili na špecifické hospodárske potreby, námorný obchod a kultúrny rozvoj. Sparťania udržiavali rovný podiel pôdy a rovnako veľký počet heilótov, aby sa predišlo vzostupu bohatstva, a zároveň vyžadovali prísnu poslušnosť a službu až do 60 rokov. Atény, na druhej strane, dali vznik politickým inštitúciám ako archontov, Areopág a námorné spolky, pričom výchova a vzdelanie sa viac sústredili na súkromné a verejné vzdelávacie aktivity.
Najstaršie archívne záznamy a archeologické nálezy potvrdzujú, že spartská výchova zahŕňala aj krádeže a otužovanie ako súčasť tréningu odolnosti; dievčatá sa podieľali na fyzickej príprave, aby boli silné matky budúcich bojovníkov. Dievčatá sa v Sparte zapájali do športových súťaží a slávnostných tancov spolu s chlapcami, aby podporili jedinečnú rodovú rovnováhu a pripravu manželov na spoločný rod. Väčšina zvyklostí bola zameraná na zachovanie vojenskej nadvlády Sparťanov a upevnenie spoločenského poriadku Lakónie.
Spartský systém výchovy ovplyvnil neskoršie pohľady na vzdelávanie a vojenskú disciplínu v celom Grécku a dodnes je predmetom rozsiahlych historických štúdií. Z detailov, ktoré nám zanechal Lykurgos a neskoršie zdroje, vyplýva, že v Sparte bola výchova nielen o telesnej zdatnosti, ale aj o morálnej oddanosti štátu a kolektívnej cti.
| Téma | ||
|---|---|---|
| Hlavný cieľ výchovy | vojenská zdatnosť, disciplina | rozvoj občianskych slobôd, kultúra |
| Spôsob výcviku | tvrý výcvik, družiny, bičovanie | prístup k vzdelaniu, súkromné školy |
| Postavenie žien | vášna úloha pri pôrode a výchove detí | obmedzený verejný život |
Narodenie bolo v Sparte starostlivo skúšané; slabé dieťa nebolo zhliadnuté ako hodné prístup k verejnému záujmu a bolo buď odložené alebo ponechané osudu. Všetko ostatné smerovalo k tomu, aby Spartania dosiahli čo najväčšiu vojenskú silu a odolnosť. Zatiaľ čo Atény kládli dôraz na vzdelanie, spisovnosť a rozvoj osobnosti, Sparťania sa zamerali na spoločný cieľ a spoločenskú činnosť, ktorá podporovala ich nadvládu nad helótmi a udržanie bezpečnosti štátu.