Obraz narodenie dieťaťa: význam a symbolika

Tehotenstvo, pôrod a materstvo našich prastarých mám sa spájali s mágiou, obradmi a poverami, pôrod prebiehal v lepšom prípade doma za pomoci babice, ale známe sú aj prípady, keď žena porodila celkom sama na poli. V tradičnom vidieckom prostredí nebolo ženám - a obzvlášť tým tehotným - čo závidieť. Tehotenstvo neznamenalo pre ženy žiadne úľavy. Až do poslednej chvíle pred pôrodom pracovali na poli a starali sa o hospodárstvo a domácnosť ako obvykle. Navyše, tehotnú ženu v tomto období pokladali za nečistú a dokonca v niektorých prípadoch aj za nositeľku nešťastia. Viedli krok za krokom správanie ženy a jej najbližších. Ustálené rituály, zvyky a tradície dedené z generácie na generáciu sprevádzali obdobie tehotenstva, príchod človeka na svet a aj obdobie po ňom.

Simona Jaššová, kurátorka fondu duchovnej kultúry v Slovenskom národnom múzeu v Martine, uvádza niekoľko príkladov povier, s ktorými sa museli budúce matky bežne vyrovnať: „Takmer na celom území Slovenska bola rozšírená povera o nebezpečenstve pozerania do ohňa či na červené zore pri západe slnka. Ak by sa žena chytila brucha alebo inej časti tela, verilo sa, že dieťa by malo na rovnakom mieste červený fliačik, v ľudovom prostredí nazývaný plameň. Žena sa ani nemala krčiť počas prechádzania popod stromy, lebo dieťa by mohlo mať hrb.“ Pohľad na mrzákov či mŕtvoly mohol spôsobiť poškodenie až smrť dieťaťa. Už počas svadby sa myslelo na rituály, ktoré mali v budúcnosti zabezpečiť žene bezproblémový pôrod. „V niektorých regiónoch nevesta pri sobáši púšťala na zem kuracie pierko, inde zasa nemala mať na svadobných šatách žiadne uzly. Pri obradoch týkajúcich sa budúceho potomstva niekedy asistoval aj muž. Keď chcel, aby žena ľahko porodila, musel si povoliť remeň o jednu dierku. Ak mladomanželia túžili po prvorodenom synovi, vložili do lona nevesty pri čepčení chlapca,“ približuje svadobné tradície Helena Kotvasová, riaditeľka Kysuckého múzea v Čadci na základe poverenia.

Pôrod v minulosti prebiehal doma a bol výlučne ženskou záležitosťou. Dieťa pomáhali priviesť na svet pôrodné asistentky nazývané babice. Nebolo však nezvyčajné, že babice sa volali len k ťažším pôrodom, inak boli pri rodiacej žene prítomné skúsené ženy z rodiny. Aby príchodu dieťaťa na svet nič nestálo v ceste, rozplietli žene vlasy, na šatách jej rozviazali všetky uzly, odomkli uzatvorené dvere, pálili bylinky, hlavne čistec (Stachys recta). Občas sa stávalo, že ženy z praktických dôvodov nerodili doma v posteli. V minulosti sa na spanie používali takzvané strožliaky - „matrace“ vyplnené slamou. Slama sa menila raz do roka, a tak znečistenie spôsobovalo pri pôrode problémy. Preto najmä viacnásobné, skúsené rodičky priviedli na svet dieťa niekedy aj v maštali, pričom sa rukami pridŕžali válova.

Presun pôrodov z domácností do pôrodníc v 50. rokoch 20. storočia znamenal pre ženy veľkú úľavu. Viete, odkedy na našom území prichádzajú na svet deti v pôrodniciach? Nie je to až tak dávno, presnejšie od 50. rokov 20. storočia. Všetci narodení pred týmto dátumom, to znamená, že ešte aj stále žijúci najstarší členovia mnohých rodín, prišli na svet s najväčšou pravdepodobnosťou doma. Najdôležitejšími spojenkyňami tehotných žien v časoch pred pôrodnicami boli pôrodné baby, babice či babicule. Podľa portálu Centra pre tradičnú ľudovú kultúru sa prvé kurzy pre babice na území Slovenska začali organizovať v roku 1770 na Trnavskej univerzite. Od roku 1922 platilo nariadenie, podľa ktorého obec bola povinná platiť pôrodnú babu. Jej úlohami a povinnosťami bolo viesť pôrod, okúpať dieťa, posvätiť a prežehnať ho a ošetriť novorodenca aj rodičku. Babice sa zúčastňovali na krste aj na očistnom rituáli v kostole - na vádzke. Počas obradu bola rodička posvätená kňazom a obchádzala oltár s horiacou sviečkou. Na druhý deň po vádzke sa žena mohla opäť zapojiť do bežného spoločenského a pracovného života. Vádzku cirkev zrušila až Druhým vatikánskym koncilom v polovici 60. rokov 20. storočia, dovtedy každá žena, ktorá porodila, musela tento rituál absolvovať.

Za zakladateľa slovenského pôrodníctva sa pokladá Dr. Ján Ambro, rodák z Beckova. Medicínu študoval na univerzite v Budapešti a vo Viedni. Ján Ambro mal pokrokové zmýšľanie a navrhoval zriaďovať osobitné pôrodnícke oddelenia v nemocniciach. Príchod dieťaťa bol v rodine spájaný s radosťou a očakávaním. Žene v minulosti narodenie dieťaťa zabezpečilo lepšie postavenie v rodine. Narodením dieťaťa, ideálne syna, postúpila na pomyselnom rebríčku vyššie. Naopak, ženy, ktoré deti nemali, vnímala vtedajšia spoločnosť veľmi negatívne a ich stav považovala za trest. Keď sa žena vydala, putoval do jej nového domu aj voz naložený perinami a maľovanými truhlicami. Súčasťou výbavy boli osobné veci mladuchy, šperky, ale aj časti nábytku alebo náradie. Narodenie dieťaťa sa považovalo za Boží dar, väčšinou sa však nieslo v očakávaní narodenia mužského potomka, ktorý bude pokračovateľom rodu.

Zora Mintalová Zubercová v knihe Tradície na Slovensku uvádza, že na Slovensku sa v 19. storočí a začiatkom 20. storočia pohyboval priemerný počet detí v rodinách na vidieku od štyroch do piatich. Najpočetnejšie rodiny žili v najchudobnejších oblastiach Slovenska - na Orave, Kysuciach či vo východoslovenských regiónoch. Zaujímavým protikladom boli jedináčikovia - deti kalvínskych a evanjelických rodín žijúcich na južnom Slovensku.

Od pôrodu, počas šestonedelia, až do obradu cirkevnej očisty šestonedieľky (vádzky) bola žena s novorodencom fyzicky oddelená od zvyšného priestoru v dome špeciálnou zástenou, takzvanou kútnou plachtou. Visela zo stropu alebo ju zo zeme prichytili o steny domu a v jednom rohu upevnili o vidly alebo hrable. Ostré hrany náradia ešte znásobili účinok ochrany pred nebezpečnými silami. Za plachtu nemali povolené vstúpiť muži ani deti. Tento chránený priestor umožňoval žene nerušene a naplno venovať sa bábätku v najzraniteľnejšom období jeho života. „Kútna plachta bola zošitá z dvoch až troch kusov ľanového plátna. Plachty bývali vyšívané, a ak nie, tak sa ozdobovali červenými stužkami. Na kútnu plachtu sa robili kríže posvätenou kriedou a celý kút posvätili svätenou vodou. Zaujímavosťou je, že kútna plachta mohla byť využitá aj ako takzvaná pôlka - štóla, ktorá bola súčasťou svadobného odevu nevesty pri sobáši. Simona Jaššová zo Slovenského národného múzea v Martine uvádza, že niekedy je na starých fotografiách ťažké identifikovať, ktorá zo žien je nevesta, keďže to nemusí byť tá s najhonosnejšou partou. Do pôlky sa často zabalilo aj dieťa pri krste. „Zastieranie postele bolo na území Slovenska všeobecne rozšírené do konca 19. storočia. Neskôr sa tieto plachty začali využívať na zakrývanie truhiel alebo na prekrytie perín na posteľ,“ dodáva Helena Kotvasová a pozýva všetkých do Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke, kde je kútná plachta zdobená stužkou vystavená v usadlosti u Hruškuliaka v dome narodenia.

Narodenie nového rodinného prírastku je dodnes veľkou udalosťou plnou sĺz, radosti a úprimných objatí. V minulosti však bolo toto obdobie doslova magickým obdobím opradeným tajomstvami. Symbolika dreva a stromov v kultúrach

Symbolika dreva a stromov v kultúrach

Stromy sú neodmysliteľnou súčasťou sveta a odhodlane sprevádzajú ľudstvo na jeho ceste. Boli, sú a veríme, že aj naďalej zostanú monumentálnymi zástupcami rastlinnej ríše. Dejiny dosvedčujú, že spracovanie dreva zo stromov má odvekú tradíciu. Kedysi patrilo k materiálom s najväčším využitím, pretože jeho dostupnosť a vlastnosti - spracovateľnosť, sila, pevnosť, tvárnosť - ho predurčovali na veľké veci.

Lesy plné statných stromov zohrávajú dôležitú úlohu v mnohých ľudových rozprávkach a legendách. Jednou z nich je legenda o severskom svetovom strome Yggdrasil. Svojimi hlbokými koreňmi, mohutným kmeňom a korunou rozprestierajúcou sa do nebies predstavoval pomyselnú os sveta a života, teda prepojenie medzi týmto svetom, ríšou pod ním aj ríšou nad ním. Jeho zobrazenie sa objavuje predovšetkým v nórskych dejinách, kde mal podobu obrovského jaseňa. O jaseni sa pritom celý antický starovek až do stredoveku hovorilo ako o strome, voči ktorému mali veľký odpor hady a ktorý mal schopnosť odpudiť satanské hadie plemä.

V tradičných perzských a slovanských mýtoch môžete objaviť legendu o strome života, ktorý niesol plody všetkých rastlín sveta. Tento strom navonok vyzeral obyčajne, no jeho korunu strážilo mýtické stvorenie Simurgh (Simargl) vyobrazované ako bájny vták Fénix alebo ako spojenie viacerých zvierat, najčastejšie leva, psa a dravého vtáka. Keďže sa nevedelo, o ktorý strom ide, Peržania nevykonávali výrub stromov. Symbolika stromu života ako prepojenia so všetkým vo vesmíre sa zachovala do dnešných čias.

Stromy mali pre starých Keltov zásadný význam a boli pre nich vysoko posvätné. Verili, že v nich sídlia bohovia, a rôzne druhy stromov teda slúžili na rôzne mystické účely, ktoré im pomáhali v živote. Vytvorili dokonca aj vlastný „stromoskop“ - keltský horoskop, v ktorom máte podľa dátumu narodenia priradený strom. Príbeh Noemovej archy netreba v našich končínach nikomu zvlášť predstavovať. Vystupuje v ňom muž Noe, jeho rodina, zvieratá, celosvetová potopa a obrovská archa z cyprusového dreva, vymazaná smolou zvonka aj zvnútra, aby odolala sile vodného živlu.

Aj v slovanskej kultúre má strom významnú symboliku - najmä znovuzrodenia. Pri narodení dieťaťa bolo totiž zvykom zasadiť strom. Zdravotné a životné problémy dieťaťa sa vraj odrážali na zdravotnom stave stromu. Ak strom rástol, rodičia verili, že ich deťom sa vo svete dobre darí. Počas adventu sa režú vetvičky čerešne - barborky, vŕbové prútiky - bahniatka sú symbolom jari na Veľkú noc. Mnohé národy majú svoje posvätné stromy, napríklad ginkgo, baobab, sakuru či sekvoju. Alebo strom poznania z biblického príbehu, ktorého plody mal prvý ľudský pár zakázané jesť, sa stal symbolom zakázanej múdrosti a hriechu.

Najväčšie množstvo liečebného magnetizmu má breza, dub, lipa, smrek a borovica, málo magnetizmu majú ovocné stromy a agáty. Ľudia so slabým krvným obehom, ktorým je stále zima, sú často unavení a bez nálady, by mali vyhľadať energetické vyžarovanie ihličnatých stromov. Ak sa cítite slabí, nájdite si dub, zdroj vitality a energie. Pri problémoch s láskou vyhľadajte čerešňu. Sebavedomie vám zdvihne smrek a ak ste nešťastní alebo nervózni, pomôže vŕba. Svoje trápenie môžete zveriť olši. Javor zmierňuje horúčkovité stavy a čerešňa chráni pred temnými vplyvmi. Stromy sú dodnes najmocnejší symbol ľudstva. Korene majú zapustené hlboko v zemi, ich koruna sa týči vysoko a ako anténa nepretržite prijíma energiu. Už staré národy verili, že sú nabité množstvom energie.

Stačí jeden pohľad na stredoveké obrazy a väčšine ľudí dapadne rovnaká otázka: „Prečo tie deti vyzerajú tak desivo?“ Nie je to chyba maliarov; ide o iný jazyk umenia. V stredoveku sa zobrazovanie detí riadilo duchovným posolstvom, nie realitou. Až renesancia priniesla posun k realite a anatomii ľudského tela. Ikony a náboženské motívy ostávali v centre umeleckej kultúry; ikona Matky ustavičnej pomoci patrí do Krétskej školy a naväzuje na duchovné učenie o Márijinom utrpení a materinskom poslaní.

Ikona Matky ustavičnej pomoci je obrazom s postavami a akrostichy, ktoré dopĺňajú posolstvo o utrpení, vernosti a nádeji. Každá interpretácia tejto ikony odhaľuje hlboké teologické vrstvy a duchovný význam pre veriaceho, ktorý hľadí na Dieťa Ježiša a Pannu Máriu ako vzory učenictva a porozumenia. Pri modlitbe ruženca môžeme uprieť zrak na Dieťa Ježiša, ktoré sa vteli a je chránené Matkou, a nachádzať tak odpovede vnímané cez symboliku svetého času a duchovného rastu.

Moderné interpretácie a prieniky

V dnešnej dobe sa symbolika narodenia rozširuje aj do osobných prejavov, napríklad cez mandaly a pamätné tetovania. Mandaly sú kruhové vzory predstavujúce svet, jednotu a prepojenie všetkého stvorenia. Pôvod mandál smeruje z východných tradícií, no ich psychologický a terapeutický potenciál bol rozvinutý aj v západnej psychológii cez dielo Carla Gustava Junga. Mandaly sa dnes objavujú v omaľovankách, dekoráciách, tetovaniach a osobných mandalách na mieru, ktoré symbolizujú spojenie s dieťaťom, rodinou alebo osobným rastom.

Tetovania pri narodení dieťaťa predstavujú ďalší spôsob, ako uchovať spomienku a lásku k dieťaťu. Môžu zahŕňať portréty, meno, dátum narodenia, či iné symboly ako anjeli, kríže alebo motívy srdca. V budúcnosti sa pamätné tetovania stávajú nielen ozdobou tela, ale aj formou terapeutickej expressie, ktorá pomáha zvládať stratu alebo posolstvo súladu medzi minulosťou a prítomnosťou. Rôzne štýly tetovania, od realizmu po akvarel či minimalizmus, umožňujú vytvoriť unikátny obraz materstva a narodenia, ktorý odráža osobný príbeh rodičov.

Okrem tejto osobnej roviny však existuje aj širšia kultúrna perspektíva: tradičné rituály a symboly sú stále živé vo verejnom povedomí a múzeách. Napríklad kútnu plachtu s krížmi a posvätením vodou môžeme dnes vidieť v expozíciách a ľudovej kultúre, ktorá pripomína, ako sa pri narodení dieťaťa v minulosti budovala rodová a spoločenská identita a ochrana novorodenca.

tags: #obraz #narodenie #dietata