Oprávnenia maloletého dieťaťa v právnych vzťahoch: procesné a hmatateľné práva v súčasnom právnom rámci

Participačné práva dieťa, garantované predovšetkým medzinárodno-právnymi dokumentami, výrazným spôsobom posilňujú jeho právne postavenie ako slabšieho subjektu. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor k otázkam, ktoré sa ho priamo dotýkajú, mu umožňuje čiastočne vyrovnať jeho nerovné postavenie vo vzťahu k jeho zákonným zástupcom. Zároveň tým dieťa participuje na formovaní vlastného života a budúcnosti. Tieto závery bez ďalšieho generálne platia v konaniach týkajúcich sa veci samej, teda v prípadoch, kedy sa konečne upravujú práva a povinnosti účastníkov konania, nariaďuje sa pojednávanie a riadne dokazovanie.

Inú situáciu ale predstavuje inštitút neodkladného opatrenia upravený všeobecne v Civilnom sporovom poriadku (ďalej len CSP) a v rámci niektorých (osobitných) ustanovení o neodkladných opatreniach v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej len CMP). Neodkladné opatrenie je špecifické tým, že súd o návrhu na jeho nariadenie rozhoduje takpovediac od stola, teda spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán, bez nariadenia pojednávania a v rámci zákon ustanovenej lehoty, čo precizuje v § 325 ods. 1 CSP pojem bezodkladne. Účel neodkladného opatrenia vo všeobecnosti spočíva v potrebe dočasne (aj keď nie je vylúčená dlhodobosť) poskytnúť ochranu záujmom toho, kto o jeho nariadenie žiada, pred ich ohrozením zo strany osoby, voči ktorej opatrenie smeruje, pričom potreba takejto úpravy pomerov musí reálne existovať a súčasne neznesie odklad.

Pri nariadení neodkladného opatrenia súd nemusí nariaďovať pojednávanie či vykonať dokazovanie (§ 329 ods. 1 CSP). Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa pri nariaďovaní neodkladného opatrenia nezisťujú všetky skutočnosti, ktoré má mať súd zistené v prípade rozhodovania vo veci samej. Pre nariadenie neodkladného opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené (§ 326 ods. 1 CSP) a zároveň je potrebné bezodkladne upraviť pomery (§ 325 ods. 1 CSP). Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou jej riešenia.

Medzi osvedčením a dokázaním nejakej skutočnosti je rozdiel, ktorý odlišuje mieru zisťovania skutkového stavu pri vydávaní uznesenia o neodkladnom opatrení a rozsudku. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na neodkladné opatrenie. Pri ich zisťovaní neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní. Výsledkom takéhoto postupu je, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné.

Z konštrukcie § 329 ods. 1 CSP ale vyplýva, že nariadenie neodkladného opatrenia bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania nie je obligatórne. Súd tak urobiť môže, ale nemusí. Z toho a contrario vyplýva, že súd pred nariadením neodkladného opatrenia môže nariadiť pojednávanie či vypočuť účastníkov.

Právo dieťaťa vyjadriť názor a jeho význam v neodkladnom opatrení

Úvodom spomenuté právo dieťaťa vyjadriť svoj názor v konaniach, ktoré sa ho priamo dotýkajú, zakotvujú viaceré právne predpisy na vnútroštátnej úrovni. Z hmotnoprávneho hľadiska možno napr. spomenúť § 43 ods. 1 zákona o rodine, v zmysle ktorého má maloleté dieťa právo byť vypočuté v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o jeho veciach. Z procesného hľadiska je relevantné ustanovenie § 38 CMP, ktoré zakotvuje maloletému (ak je účastníkom) nie len právo byť vypočuté, ale aj právo na to, aby bolo na jeho názor prihliadnuté.

O čosi dôležitejšie ako vnútroštátne právne akty sú dokumenty (dohovory) vydávané medzinárodnými medzivládnymi organizáciami, vzhľadom na čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Dohovor o právach dieťaťa v čl. 12 zakotvuje právo dieťaťa byť vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom konaní, ktoré sa ho týka. Vo Všeobecnom komentári 12 (2009) k právu dieťaťa byť vypočuté Výbor OSN pre práva dieťaťa zdôraznil, že toto ustanovenie sa uplatňuje na všetky príslušné súdne konania týkajúce sa dieťaťa a to bez obmedzenia. Právo byť vypočutý sa uplatňuje tak na konania, ktoré iniciuje dieťa ako aj na tie, ktoré sú začaté inými osobami, a ktoré majú na dieťa vplyv. Výbor zároveň predmetný článok vníma ako jednu zo štyroch základných zásad dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že aj napriek špecifickosti neodkladného opatrenia sa článok 12 na dané konanie musí aplikovať a maloletému by malo byť umožnené vyjadriť sa k návrhu na jeho nariadenie. Dohovor zabezpečuje väčší rozsah práv než vnútroštátne právne akty, platí preto režim jeho prednosti pred zákonom v zmysle už spomenutého čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Tá navyše zaručuje osobitnú ochranu maloletým. Nemožno opomenúť ani fakt, že predmetom neodkladného opatrenia nie je vec či právo, nejde o majetok, ale o maloleté dieťa, plnohodnotný subjekt, o ktorom nemožno rozhodovať akoby bol púhou vecou resp. objektom rozhodovania, ale musí mu byť daný priestor na to, aby sa vyjadril o veci, ktorá sa ho bezprostredne dotýka, a mohol sa tým realizovať jeho najlepší záujem, ktorý má byť prvoradým hľadiskom pri posudzovaní všetkých záležitostí, ktoré majú na dieťa vplyv.

Špecifické úvahy o lehotách a prístupe súdu

Je zrejmé, že povinnosť súdu zisťovať názor maloletého v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nemôže platiť absolútne. Pochopiteľne tomu tak bude v prípadoch, kedy z objektívnych dôvodov nebude možné dieťa vypočuť, napr. z dôvodu okamžitej ochrany maloletého, kedy je potrebné rozhodnúť o nariadení neodkladného opatrenia do 24 hodín od doručenia návrhu (§ 365 CMP) alebo z dôvodu príliš nízkeho veku. Dohovor o právach dieťaťa však nezakotvuje žiaden minimálny vekový limit, odkedy je dieťa schopné vyjadriť svoj názor.

Podľa Výboru pre práva dieťaťa štáty nesmú vychádzať z predpokladu, že dieťa nie je schopné vyjadriť svoje vlastné názory; naopak, štáty by mali vždy najprv predpokladať, že dieťa túto schopnosť má a až následne potom tento predpoklad vyvrátiť. Výbor zároveň poukazuje na výskumy, v zmysle ktorých je dieťa schopné utvárať názory už od najmladšieho veku, dokonca aj vtedy, keď ich nedokáže ústne vyjadriť. Úplná implementácia článku 12 Dohovoru si preto vyžaduje uznanie a rešpektovanie neverbálnych foriem komunikácie vrátane hier, reči tela, výrazov tváre, kresieb či malieb, prostredníctvom ktorých aj veľmi malé deti preukazujú porozumenie, výber či preferencie.

Je zrejmé, že Výbor v rámci komentára nepočíta so špecifikami konania o nariadení neodkladného opatrenia už len čo sa lehôt týka, na druhej strane ale konanie o nariadení neodkladného opatrenia z obsahu článku 12 nevylučuje, skôr naopak. Článok 12 síce hovorí o tom, že sa dieťaťu poskytne možnosť vyjadriť svoje názory v súlade s pravidlami vnútroštátneho (procesného) zákonodarstva, nemožno ho ale vykladať tak, že by štátu umožňovalo obmedziť alebo dokonca brániť realizácii predmetného právo dieťaťa.

Pokiaľ ide o samotné lehoty na rozhodnutie, je potrebné rozlišovať obsah návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Pokiaľ sa navrhovateľ domáha dočasnej úpravy styku s maloletým, právny režim sa nebude riadiť ustanoveniami CMP, nakoľko ten upravuje len 5 špecifických neodkladných opatrení, ktoré je možné v mimosporovom konaní nariadiť. Právny režim sa preto bude riadiť všeobecnou úpravou v CSP, v rámci ktorej platí všeobecná 30-dňová lehota na rozhodnutie. Táto lehota je dostatočná na to, aby súd dieťa vypočul či už priamo alebo sprostredkovane.

Navyše, pokiaľ by sa návrhom rodič domáhal zákazu styku maloletého s druhým rodičom, vypočuť si názor dieťaťa je dá sa povedať až nevyhnutnosťou, keďže sa tým výrazným spôsobom zasiahne do práv dieťaťa (takýto zásah ani nemusí byť v jeho najlepšom záujme ), hoci len dočasne, avšak aj krátka doba je spôsobilá vo vzťahu rodič - dieťa vytvoriť trhlinu, ktorá sa plynutím času a častokrát aj vplyvom druhého rodiča môže rozšíriť do takej miery, že dôjde k deštrukcii takéhoto vzťahu.

Súd musí navyše skúmať, či záujem dieťaťa nie je možné zabezpečiť obmedzením styku (§ 25 ods. 3 ZR). Zároveň, ak bol súčasne s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia podaný návrh vo veci samej, t.j. o úprave styku rodiča s maloletým, súd musí v konaní vo veci samej zisťovať skutočný stav veci a za týmto účelom vykonať rozsiahle dokazovanie, čo samozrejme nie je otázkou krátkej doby, teda predpokladá sa aj dlhodobosť trvania neodkladného opatrenia.

Čas je maloletým vnímaný inak, než dospelým. Byť spolu je pritom pre dieťa a jeho rodiča jeden zo základných prvkov rodinného života, a to i v prípade, ak sa vzťah rodičov rozpadol. A je to práve množstvo času, v ktorom je možné realizovať aj neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv. Pokiaľ ide o neodkladné opatrenie vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého podľa § 367 CMP, lehota je 7-dňová. Ani tá v zásade úplne nevylučuje možnosť zistiť názor dieťaťa.

Samozrejme treba brať do úvahy tiež okolnosti ohľadom organizácie práce súdu a individuálnu zaťaženosť sudcu. Avšak samotná zaťaženosť sudcu či súdu nemôže byť sama o sebe dôvodom pre nerešpektovanie práva dieťaťa vyjadriť svoj názor. Dieťaťu takáto skutočnosť nemôže byť na ujmu. De lege ferenda by bolo zrejme vhodnejšie, vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa a širšiu možnosť zistenia jeho názoru, lehotu 7 dní preformulovať na lehotu 7 pracovných dní, nakoľko v praxi predmetná lehota zvykne robiť súdom problém.

Rôzne formy úpravy starostlivosti a úloha súdov

Pre mimosporové konanie je zároveň príznačné, že súd môže pri nariaďovaní neodkladného opatrenia vychádzať aj z iných skutočností, než tých, ktoré navrhovateľ uviedol (vyšetrovací princíp). Vypočuť si názor toho, koho sa neodkladné opatrenie priamo týka, t.j. maloletý, a pri rozhodnutí o (ne)nariadení neodkladného opatrenia naň prihliadnuť, je pre to namieste. Najlepší záujem dieťaťa musí byť braný do úvahy v každom konaní, nie len v konaní vo veci samej. Ak dieťa má schopnosť vyjadriť svoj názor, z procesu hľadania jeho najlepšieho záujmu ho nemožno vynechať.

V súvislosti so zisťovaním názoru dieťaťa možno ešte pripomenúť, že pokiaľ už k výsluchu dôjde, súdy by nemali zabúdať na to, že názory, ktoré dieťa prezentuje, nemusia byť nevyhnutne vždy jeho vlastné; totiž ak sa dieťa nachádza v osobnej starostlivosti jedného z rodičov, a druhý rodič navrhuje, hoci len dočasne, zmenu na osobnú príp. Z uvedeného vyplýva, že niet v zásade dôvodu, prečo by sa právo dieťa vyjadriť sa k veciam, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú, nemalo vzťahovať aj na konanie o nariadení neodkladného opatrenia.

Je pravdou, že záujem na rýchlej a účinnej ochrane práv navrhovateľa má prednosť pre právom osoby, voči ktorej návrh smeruje, vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam, nemôže však mať bez ďalšieho prednosť pred právom dieťaťa, aby jeho najlepší záujem bol prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Vypočutie a následné prihliadnutie na názor dieťaťa je potom jedným z najvýznamnejších prostriedkov realizácie jeho najlepšieho záujmu. To však neznamená, že je jediným prostriedkom; súd musí posúdiť najlepší záujem dieťaťa komplexne, nie len s ohľadom na jeho názory a priania.

Povinnosti súdu zisťovať názor maloletého nezbavuje ani ustanovenie opatrovníka; nezisťovať názor maloletého priamo (jeho výsluchom) je možné len v jeho záujme; takýto postup je potrebné vždy odôvodniť. Druhá veta článku 4 základných princípov CMP nakoniec prikazuje súdu konať v najlepšom záujme dieťaťa, ak je účastníkom konania.

Rôzne mechanizmy zabezpečenia práv a povinností

Čo v praxi znamená právny pojem „rodičovské práva a povinnosti“? Pojem je zakotvený v Občianskom zákonníku a rodičovské práva a povinnosti vznikajú narodením dieťaťa a zanikajú, keď dieťa dosiahne spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Rodičovské práva a povinnosti vykonávajú rodičia v súlade so záujmami dieťaťa. Pred rozhodnutím, ktoré sa týka záujmov dieťaťa, oznámia rodičia dieťaťu všetko potrebné, aby si mohlo vytvoriť vlastný názor na danú záležitosť a rodičom ho oznámiť; to neplatí, ak dieťa nie je schopné oznámenie patrične prijať alebo nie je schopné vytvoriť si vlastný názor, alebo nie je schopné tento názor rodičom oznámiť.

Názoru dieťaťa venujú rodičia náležitú pozornosť a berú názor dieťaťa pri rozhodovaní do úvahy. Rodičovské práva a povinnosti týkajúce sa osoby dieťaťa rodičia vykonávajú spôsobom a v rozsahu, ktoré zodpovedajú stupňu vývoja dieťaťa. Kým dieťa nedosiahne spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, rodičia majú právo usmerňovať svoje dieťa pomocou výchovných opatrení, ktoré zodpovedajú jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam, vrátane obmedzení sledujúcich ochranu morálky, zdravia a práv dieťaťa, ako aj práv iných osôb a verejného poriadku. Dieťa je povinné sa týmto opatreniam podriadiť.

Vo všeobecnosti platí, že každé maloleté dieťa, ktoré ešte nenadobudlo spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, je spôsobilé na právne úkony, ktoré sú primerané jeho rozumovej a vôľovej vyspelosti. Rodičia majú povinnosť a právo zastupovať dieťa pri právnych úkonoch, na výkon ktorých nie je plnoleté. Rodičia zastupujú dieťa spoločne, konať však môže každý z nich; ak v záležitosti dieťaťa koná jeden z rodičov sám voči tretej osobe, ktorá je v dobrej viere, považuje sa to za konanie so súhlasom druhého rodiča. Ak sú výchova dieťaťa alebo jeho stav ohrozené do takej miery, že je to v rozpore so záujmami dieťaťa, súd môže ako nevyhnutné opatrenie nariadiť ústavnú výchovu.

Občiansky zákonník ďalej rozlišuje medzi zverením dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov, do striedavej starostlivosti, do spoločnej starostlivosti alebo do starostlivosti inej osoby ako rodiča. Pri rozhodovaní o zverení do starostlivosti súd rozhoduje tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo záujmom dieťaťa. Striedavá starostlivosť znamená, že dieťa sa zverí do výchovy striedavo jednému z rodičov na presne stanovené časové obdobie. Spoločná starostlivosť je model, kde obaja rodičia spolu zabezpečujú potreby dieťaťa (vzdelávanie, športové aktivity, jazykové štúdium a pod.).

Súd berie ohľad na osobnosť dieťaťa, predovšetkým na jeho vlohy a schopnosti vo vzťahu k vývojovým možnostiam a životným pomerom rodičov, ako aj na citovú orientáciu a zázemie dieťaťa, na výchovné schopnosti každého z rodičov, na existujúcu a očakávanú stálosť výchovného prostredia, na citové väzby dieťaťa k súrodencom a ďalším osobám. Rozhoduje aj o tom, či je lepšie zveriť dieťa do starostlivosti fyzickej osoby alebo do iného vhodného zariadenia, ak je to v záujme dieťaťa. Pri rozvodoch súd zohľadňuje dohody rodičov, ale v konečnom dôsledku rozhoduje v záujme dieťaťa; dohody schváli iba v prípade, že sú v súlade so zájmom dieťaťa.

Ak rodičia maloletého dieťaťa, ktoré nie je spôsobilé na právne úkony, nežijú spolu a nedohodnú sa na úprave starostlivosti, súd rozhodne aj bez návrhu. Dohody o styku s dieťaťom podliehajú schváleniu súdu a súd ich schváli, ak nie je zrejmé, že dohodnutý spôsob nie je v záujme dieťaťa. Pri riešení sporov súd vyzýva rodičov k zmierlivému riešeniu; ak to nie je možné, súd rozhodne na návrh jedného z rodičov. Orgon sociálnoprávnej ochrany detí môže upozorniť alebo poučiť rodičov o právnych následkoch ich správania a o potrebnom prístupe k dieťaťu.

Ďalšou možnosťou je pestúnska starostlivosť, ktorá predstavuje osobnú starostlivosť o dieťa treťou osobou; pestún vykonáva práva a povinnosti rodičov v bežných záležitostiach dieťaťa a môže spravovať majetok dieťaťa. Pestún má informovať rodičov o podstatných záležitostiach týkajúcich sa dieťaťa; súd môže doplniť ďalšie povinnosti a práva pestúna. Pestún poberá dávky pestúnskej starostlivosti a pestúnstvo má prednosť pred ústavnou výchovou. Ak dieťa nemôže byť zverené do pestúnskej starostlivosti, súd zverí dieťa do starostlivosti inej osoby alebo do ústavnej výchovy.

Opatrovníctvo môže tiež nahradiť rodičovské práva a povinnosti v prípade, že rodičia nie sú schopní o dieťa postarať sa. Poručník má voči dieťaťu všetky povinnosti a práva, ktoré by inak vykonávali rodičia, avšak nemusí vždy viesť majetkové záležitosti rovnako ako rodičia. Súd zvyčajne poverí poručníka buď blízkymi osobami alebo príbuznými dieťaťa. Poručník podlieha dozoru súdu a predkladá správy o dieťati a jeho majetku. V prípade potreby môže súd určiť dočasné zverenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti až do vyriešenia otázok v konaní o veci samej.

Najdôležitejšie praktické poznámky a odkazy na zákonodárstvo

• Rodičovské práva a povinnosti zvyčajne vykonávajú obaja rodičia spoločnou zodpovednosťou; výhradná starostlivosť nastane len za výnimočných podmienok (napr. vážne porušenie zo strany jedného z rodičov).
• Ak rodičia nedohodia alebo ak záujem dieťaťa vyžaduje rýchle rozhodnutie, súd rozhliadne na základe CSP a CMP, pričom lehota na rozhodnutie môže byť individuálne upravená (napr. 30 dní pre CSP, 7 dní pre CMP v určitých prípadoch).
• Dieťa má právo byť vypočuté a jeho názor musí byť zohľadnený pri rozhodovaní o úpravách rodičovských práv a povinností aj pri neodkladnom opatrení, hoci vždy s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa.
• Medzinárodné dohody, najmä Dohovor o právach dieťaťa (Článok 12), majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi úpravami a vyžadujú, aby sa dieťa vždy vypočulo alebo aspoň aby sa bral do úvahy jeho názor, vrátane neverbálnych foriem komunikácie.
• V prípade krízových situácií, ako sú ohrozenia zdravia alebo života dieťaťa, má súd možnosť nariadiť neodkladné opatrenie bez účasti strán a bez pojednávania, pričom cieľom je ochrana dieťaťa a jeho najlepší záujem.

Na účely ochrany záujmov dieťaťa súd vedie rodičov k zmierlivému riešeniu a môže vyžiadať rozhodnutia o stýkaní alebo úprave styku na základe záujmu dieťaťa. V prípade rodinných rozvodov súd zohľadní súhlasné stanovisko rodičov, avšak vždy rozhodne s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa. Pri výkone rozhodnutí o rodičovských právach v rámci zahraničia sa uznávanie a vykonávanie rozhodnutí riadi príslušnými medzinárodnými nariadeniami (Brusel IIa / EÚ 1111) a vnútroštátnymi dohodami.

tags: #opravnenym #malolete #dieta