Vedci z Bostonskej univerzity sa ich teraz podarilo stimuláciou buniek v hornej časti hipokampu trvalo vymazať. Človek tak prvýkrát zvládol to, čo robí samotný mozog úplne bežne. Spomienky maže, upravuje (tzv. detská amnézia).
Ľudia často uvádzajú skúsenosti, ktoré hovoria o spomienkách z raného veku alebo dokonca z narodenia, no vedecké dôkazy o pevnosti týchto spomienok sú zložité. Väčšina ľudí si nevybavuje udalosti z obdobia pred dvoma rokmi, a preto sa aj v diskusiách objavujú otázky, či tieto pamiatky sú skutočné alebo sú výsledkom fantázie či predstavivosti.
Čo o detskej amnézii hovorí veda?
Retroaktivita spomienok z raného detstva býva predmetom skúmania psychológov. Časom tieto najstaršie spomienky detí často blednú, čo sa nazýva detská amnézia. Podľa odborníkov si môžeme vybaviť iba tie spomienky, ktoré sme prežili, keď sme mali dva roky a viac. Vznik autobiografickej pamäti je spätý so zrelosťou hipokampu a prefrontálneho kortexu a tiež so schopnosťou jazykovo ich pomenovať.
Existuje aj sémantická a implicitná pamäť, ktoré ukazujú, že deti dokážu vytvárať určité uvedomenia a facty už v ranom veku. Experimenty s dojčatami ukazujú, že deti trénované na konkrétnu úlohu si ju neskôr lepšie zapamätajú, čo poukazuje na súvislosť medzi učením a pamäťou už od nízkeho veku. Jazyk zohráva kľúčovú úlohu: čím skôr dieťa ovláda jazyk, tým viac vie formulovať spomienky, aj keď ich ešte nedokáže verbálne vyjadriť.
Podľa psychologičky Daniely Turoňovej z Univerzity Komenského v Bratislave môže mať autobiografická pamäť v ranom detstve vznik, no jasné testovanie to zatiaľ nedokáže jednoznačne potvrdiť. Ak je problém primárne v zrelosti hipokampu a prefrontálneho kortexu, môže dôjsť k vzniku spomienok v prípade určitých jazykových alebo kognitívnych dispozícií. Tiež sa skúma možný vplyv jazyka na to, či dieťa dokáže svoje pocity a udalosť pomenovať a vyvolať tak spomienku.
Reinkarnácia a spomienky detí: čo hovoria ľudia
Reč o reinkarnácii a minulých životoch sa objavuje v diskusiách spolu s knihami ako Životy minulé a budúce Briana L. Weissa či Zabudnutý čas, dokumentárny seriál Surviving Death na Netflixe a weby ako allatra.tv, reinkarnacia.sk, topdesat.sk alebo lalala.sk. Niektorí rodičia uvádzajú, že ich 3-4‑ročné deti opisovali mená, miesta a dokonca príčiny úmrtia, ktoré v niektorých prípadoch bolo možné overiť v rodinách alebo archívoch. Iní upozorňujú na riziká regresnej terapie a potrebu opatrnosti pri skúmaní minulých životov.
Najčastejšie otázky v diskusiách sa zameriavajú na overenie tvrdení dieťaťa, vhodnosť regresnej terapie a zdroje, ktoré sú odporúčané na témou reinkarnácie a spomienok detí. Odpovede sa opierajú o hľadanie informácií v archívoch, preverovanie údajov v rodinách či miestnych záznamoch a konzultácie s odborníkmi. Závery z diskusie zvyčajne znejú: 3-4‑ročné deti môžu uviesť detaily, ktoré je možné overiť, spomienky často blednú okolo 5-7. roku, dieťa treba brať vážne a nevysmívať, prípadne vyhľadať psychológa alebo odborníka na regresnú terapiu. Otvorená otázka zostáva, ako vedecky overiť presné identifikácie historických záznamov alebo miest a či regresná terapia je bezpečná a vhodná pre malé deti.
Príbehy a fakty z praxe
Historické príbehy uvádzajú, že niektorí rodičia opisujú detské spomienky ako zo narodenia, ktoré sú spojené s miestom narodenia a s atmosférou nemocničného prostredia. Iné príbehy hovoria o spomienkach, ktoré sa objavia v súvislosti s úrazmi alebo inými významnými udalosťami a ktoré dieťa postupne stráca vekom. V niektorých prípadoch jednotlivci uvádzajú aj precízne detaily, ktoré sú často ťažké overiť, a preto je dôležité pristupovať k nim s citlivosťou a objektívnym overením v rodinách alebo archívoch.
Pri skúmaní vzťahu medzi raným detstvom, jazykovým vývojom a pamäťou sa objavujú teórie o tom, že jazyk umožňuje pretvorenie nevedomých skúseností do sémantických a autobiografických spomienok. Hypotéza hipokampálnej neurogenézy navrhuje, že zmeny v hipokampe môžu brániť ukladaniu informácií do dlhodobej pamäti, čo by mohlo vysvetľovať, prečo sa niektoré spomienky neprejavujú neskôr v živote. Naopak, u dieťaťa, ktoré sa učí jazyk rýchlejšie, sa ukazuje určité zlepšenie v opise udalostí v testových situáciách po niekoľkých mesiacoch.
Ako pristupovať k spomienkam dieťaťa doma
Odborníci z diskusií odporúčajú počúvať dieťa, nezosmiešňovať ho a nepresviedčať ho o opaku. Konzultácia s psychológom alebo odborníkom na regresnú terapiu môže byť užitočná, ak sú spomienky intenzívne alebo zasahujú do fungovania dieťaťa. Pri overovaní údajov je vhodné kontaktovať rodinu alebo prehľadať miestne záznamy a archívy, pričom treba mať na pamäti, že niektoré detaily sa môžu ukázať ako falošné spomienky po opakovanom počúvaní alebo vplyve médií.
Otázky a témy na zamyslenie
- Kedy a ako možno overiť tvrdenia dieťaťa o minulých životoch a aké sú etické hranice takéhoto overovania?
- Je regresná terapia bezpečná a užitočná pre malé deti a aké sú kritériá certifikovaného psychológa?
- Ako kultúrne a mediálne zdroje vplývajú na „pamäť“ dieťaťa a či ide o skutočné spomienky alebo o vnemy ovplyvnené prostredím?
- Ako prirodzene sa detský jazyk rozvíja a aký význam má v rozvoji autobiografickej pamäti?
Možno spoločné závery
Z diskusií vychádzajú tri hlavné body: prvý, že niektoré trojročné deti dokážu pomenovať mená, miesta a príčiny úmrtia, ktoré inak sú potvrdené v rodinných archívoch; druhý, že tieto spomienky často v priebehu 5-7 rokov blednú; tretí, že dieťa treba brať vážne, nezosmiešňovať ho a v prípade potreby vyhľadať odbornú pomoc. Niektorí užívajú regresnú terapiu ako nástroj, iní varujú, že „vrtanie sa“ v minulých životoch môže byť škodlivé. Otázky ostávajú otvorené - ako vedecky overiť prípady s presnou identifikáciou historických záznamov a či sú regresná terapia a hypnotické techniky vhodné pre malé deti.
