Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. Strach v pozitívnom zmysle je znak toho, že dieťa začína chápať svet a spôsob, akým funguje. Snaží sa pochopiť, čo to preň znamená. Časom a skúsenosťami samo príde na to, že veci, ktoré sa zdajú strašidelné, nakoniec také strašidelné nie sú. Strach môže spôsobiť veľa trápenia, a to nielen deťom a dospievajúcim, ale, samozrejme, aj ich rodičom.
Napríklad dieťa, ktoré neži, teda nechce byť bez matky, bude prežívať pravdepodobne to isté, čo prežívajú dospelí, keď sú bez osoby, ktorú nadovšetko milujú. Bude uvažovať - čo, ak sa vám niečo stane, keď ste od nich preč? Tieto pocity sú zdrvujúce. Zdesenie a paniku u dieťaťa môže spôsobiť aj na prvý pohľad banálna záležitosť, stačí, ak je citlivejšie alebo má zlú skúsenosť. Dieťa, ktoré sa bojí balónov, prežíva pri prasknutí balóna desivú paniku. Je to hrozný pocit, nášťaľ rýchlo prejde a malý tvor sa postupne naučí hrať s balónom tak, aby nepraskol.
O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny (spánok, rodinné výlety, chodenie do školy, stravovanie, priateľstvá). V tom prípade je vhodné porozprávať sa pediatrom a nájsť pre dieťa vhodného terapeuta. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra. V dnešnej uponáhľanej dobe plnej nečakaných nástrah číha na detskú psychiku množstvo hrozieb. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov. Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu (strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život), ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť.
Bežné a vývinové strachy v závislosti od veku
Strach z hlasných zvukov, zo všetkého, čo môže preťažiť citlivé zmysly (búrka, vysávač, mixér, fén, prasknutie balónov, siréna, prudký pohyb, príliš rýchle položenie). Strach z oddelenia od matky a strach zo cudzieho človeka sú bežné už od ranného veku. Deti si v priebehu prvých rokov života uvedomujú, ako veľmi sa spoliehajú na lásku a ochranu rodičov. Strach z nezvyčajných situácií a zo spomínaných hračiek, príbehov a predstavivosti patrí k normálnemu vývoju.
V období druhej separačnej úzkosti a strachu z cudzieho človeka sa objavuje aj strata istoty a potreba fyzickej blízkosti rodičov. Strach z tmy, z choroby a smrti, zo strachu z neznámych vecí a zo zlej domácej situácie sa objavuje vo vekových krokoch od 8 mesiacov po školské obdobie. Sociálna úzkostná porucha môže u detí viesť k extrémnym obavám z odmietnutia alebo negatívneho hodnotenia inými ľuďmi, čo sa najčastejšie prejavuje medzi 8. a 15. rokom. V dospievaní sa objavujú aj obavy zo správ, zo straty času (FOMO) a zo strachu z neúspechu, čo súvisí s budúcnosťou a dospelosťou.
Je dôležité rozlišovať medzi strachom a úzkosťou. Úzkosť je obava bez jasnej príčiny, sprevádzaná duševným nepokojom, ktorá vedie človeka k úniku z dane situácie. Strach je viazaný na konkrétny objekt. U detí je určitá miera strachu prospešná, pretože učí správať sa bezpečne. S rastom a vývojom sa mení aj charakter strachov a spôsob, akým ich dieťa spracováva.
6 spôsobov, ako deťom pomôcť prekonať strach
- Buďme dieťaťu vzorom. Strach vzniká často opakovaním a napodobňovaním. Konfrontácia so zdrojom strachu môže pomôcť, no je dôležité robiť to jemne a s rešpektom.
- Využívanie hry a obľúbených hračiek na odbúranie strachu. Vyhnúť sa častým výstrahám typu „Buď opatrné!“ alebo „Ublížiš si.“, ktoré v dieťaťa môžu vyvolať ešte väčšiu bojazlivosť.
- Návšteva psychológa - odborná pomoc je vítaná v prípade, že je dieťa prehnane bojazlivé a strach pretrváva dlho. V niektorých prípadoch stačí len otvorená komunikácia a podpora.
- Skúsenosť so silou zmeny - dieťa by malo vidieť, že zvláda aj náročné situácie a že rodičia sú pripravení mu pomôcť. Vyjadrujte empatiu a dávajte dieťaťu pocit bezpečia a istoty.
- Relaxácia a zvládanie stresu. Naučte dieťa techniky dýchania, vizualizácie a meditácie, ktoré mu pomôžu upokojiť sa v čase záchvatu alebo strachu.
- Podpora prostredníctvom rozprávky a príbehov. Terapia rozprávkou ponúka nástroj na rozvoj predstavivosti a poskytuje spôsob, ako dieťaťa viesť k riešeniam a sebaúcte. Rozprávka nie je len literárny text, ale aj spôsob, ako porozumieť emóciám a nájsť cesty ich zvládnutia.
Je tiež vhodné hovoriť so školou o situácii a spolupracovať na rozvoji zručností zvládania stresu. Dospelí by mali dieťaťu pomáhať cez neutrálne a empatické vypovedanie pocitov, pomenovanie strachu a vysvetlenie kontextu, aby dieťa pochopilo, že strach je normálny a zvládnuteľný.
Strach v konkrétnych fázach vývinu a prístupy rodičov
V prvom roku života dieťaťa je často dominantný separačný strach a strach z neznámeho. V druhom roku sa k tomu pridružuje aj strach z tmy, zo smrti a z neznámych vecí. V predškolskom veku sa strach viaže na predstavivosť a imaginárne bytosti. Je dôležité dieťaťu poskytnúť istotu, oporu a otvorenú možnosť rozprávania o obavách. Rodičia by nemali dieťa vystavovať zbytočnému stresu alebo ho preťažiť výzvami, ktoré nemajú predtým zvládnuté. Hranice a jasné smerovanie pomáhajú dieťaťu cítiť sa bezpečne a postupne zvládať nové situácie.
Pri silných výbuchoch hnevu je vhodné udržiavať rodinné prostredie bezpečné a pokojné, uznať oprávnenosť dieťaťa na emóciu a poskytnúť primeranú interpretáciu a vedenie. Pri záchvatoch paniky je dôležité naučiť dieťaťu dýchacie techniky a zamerať sa na reálne myšlienky a situácie, ktoré paniku vyvolávajú. Ak sa panika stáva chronickou alebo zasahuje do bežného života, je vhodné vyhľadať psychológa alebo psychiatra a spolupracovať na liečebnom pláne.
Praktické komunikačné rady pre rodičov
- Pomenujte pocit dieťaťa: „zľaklo si sa“, „bojíš sa“, „si vystrašené“. Pomôže to dieťaťu pochopiť, čo cíti, a že jeho emócia je pochopená.
- Rozprávajte sa pokojne a empaticky o tom, čo ho vystrašilo. Pomôže to prepojiť emócie s racionálnym myslením a zlepši komunikáciu medzi hemisférami mozgu.
- Vyvarujte sa zbytočného presviedčania, že strach nie je opodstatnený. Namiesto toho priznať, že rozumiete pocitu a spolu hľadajte riešenia.
- Udržujte pozitívny príklad a buďte vzorom v zvládaní emócií. Vyhýbajte sa kritike a podráždeným poznámkam, ktoré môžu stratať dieťa motiváciu zdieľať sa o svoje pocity.
- Využívajte hru a príbehy ako terapeutické nástroje na zvládanie strachu a obtiažnych emócií. Rozprávkové postavy môžu ponúknuť paralely a inšpiráciu pre dieťa.
- V prípade pretrvávajúcej paniky alebo úzkosti zvažujte odbornú pomoc a pravidelné kontroly u pediatra, psychológa alebo psychiatra.
Všetky uvedené rady a prístupy môžu pomôcť dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a naučiť sa zvládať strach a úzkosť. Dôležité je, aby dieťa cítilo podporu, empatiu a istotu zo strany rodičov a okolia, a aby sa postupne učilo rozlišovať medzi realitou a predstavivosťou, a aby sa naučilo zvládať svoje emócie spôsobmi, ktoré sú prospešné pre jeho zdravý vývoj.
Ako hovoriť s deťmi o pandémií, aby necítili úzkosť a strach? | #nudzovystav
Strach vzniká ako reakcia organizmu na potenciálne nebezpečenstvo. Je prirodzené báť sa, aby sa dieťa chránilo a vedelo v prípade nutnosti bojovať či utiecť. V niektorých prípadoch je zvonka aj vnútorné, čo je normálne. Dôležité je, aby rodičia dokázali dieťaťu pomôcť pochopiť a zvládať svoje pocity, a aby sa dieťa naučilo rozlišovať medzi skutočným nebezpečenstvom a imaginárnymi obavami.