Poruchy správania detí a mládeže sú dnes široko chápaným pojmom. V zásade ide o rôznorodé formy neprispôsobivého správania, ktoré majú nepriaznivý vplyv na sociálne vzťahy jednotlivca a na jeho sociálnu adaptáciu. Poruchy správania chápeme z pedagogického hľadiska ako široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, pričom jednotlivec je rezistentný voči bežnému výchovnému pôsobeniu a jedná sa o trvalejší ráz a prejav osobnosti (Levčíková et al., 2013).
Možno konštatovať, že na väčšine našich škôl rezonujú situácie, ktoré vznikajú následkom nevhodného správania detí. Je nevyhnutné ich na základe intenzívneho úsilia výchovných poradcov, liečebných a klinických pedagógov, ako aj psychológov eliminovať a zmierňovať ich dopad na ostatných. Predovšetkým u detí s poruchami správania a pozornosti je odborná spolupráca na školách priam nevyhnutnosťou.
- Z hľadiska etiológie sú poruchy správania podmienené psychickým stavom a rodinným prostredím dieťaťa.
- Poruchy správania môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí (Krejčírová, 1997).
- Poruchy správania sa delia na časové typy: včasné, ktoré sa objavujú v predškolskom veku, a neskoré, ktoré sa objavujú počas dospievania.
- Interakcie s rodinou, školou a sociálnym prostredím významne formujú prejavy správania a ich priebeh.
Príčiny vzniku a klasifikácia porúch správania
Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká kombináciou viacerých faktorov: dispozičné faktory, sociálne a rodinné prostredie, biologické dispozície a vplyv rovesníckych skupín. Z psychologického hľadiska sú poruchy správania definované ako kategorizácia porúch vôle, inštinktov, pudov, ako aj samotného spôsobu konania voči iným členom spoločnosti. Z vyjadrenia Labátha (2001) vyplýva, že poruchy správania detí a mládeže sú opisované ako disociálne až neprimerane agresívne konanie, ktoré narúša sociálne očakávania spoločnosti.
Agresivita je jedným z častých prejavov porúch správania. Rozlišuje sa reaktívna (impulzívna, spôsobená hnevom) a proaktívna (premyslená, bez pocitu viny). Opozičná vzdorovitá porucha sa objavuje u detí medzi 6. a 10. rokom života a nemusí obsahovať násilie ani kriminálne činy. Poruchy správania vo vzťahu k rodine často zahŕňajú narušený vzťah dieťa - rodič a najmä nevlastný rodič. Nesocializovaná porucha správania sa prejavuje zlou socializáciou s rovesníkmi, zatiaľ čo socializovaná verzia umožňuje vytváranie vzťahov s rovesníkmi, no stále zahŕňa protispoločenské prejavy.
Pozitívne faktory, ktoré môžu znižovať riziko vzniku porúch správania, zahŕňajú kvalitný vzťah s rodičmi, pravidelnú dochádzku do školy, dobré priateľstvá a mimoškolské záujmy. Prirodzená ľudská potreba bezpečia, sociálne väzby a emocionálna stabilita zo strany dospelých tvorí dôležitý rámec zdravého vývinu detí.
Prevencia a intervencia v školskom prostredí
V školskom prostredí je dôležité chápať poruchy správania komplexne a vyvíjať preventívne programy, ktoré znižujú riziká recidívy. Medzi najčastejšie formy prevencie patrí odborné prednášky, besedy, zážitkové vyučovanie, nástenky a masmediálna propagácia. Efektívne sú aj programy zamerané na zdravý životný štýl, posilňovanie vzájomných dôverných vzťahov, a spolupráca so strediskami psychologickej prevencie. Dôraz je kladený na vytváranie pozitívnej školskej klímy a kooperáciu s rodinou.
- Skorá identifikácia rizík a cieľavedomá práca s rodinou.
- Individuálny pedagogický prístup a špecifické programy pre žiakov so správaním
- Interdisciplinárna spolupráca: učitelia, výchovní poradcovia, psychológovia, špeciálni pedagógovia, koordinátori prevencie
- Pri každom prípade sa odporúča posúdenie priestupku a v prípade potrebnosti zapojenie odborníkov
Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka, a to v rámci plnenia si výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. Matoušek a Kroftová (1998) uvádzajú, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Aj napriek snahe škôl sa objavujú nežiadúce javy, ktoré negatívne vplývajú na socializačný proces. Hroncová (2000) upozorňuje, že sociálne skupiny môžu v škole vytvárať nástrahy, ktoré vedú k deviáciám v správaní žiakov.
Pri práci so žiakmi so správaním je odporúčané individuálne posúdenie priestupku a, ak intervenčne zlyhá učiteľ, postupovať podľa odborných názorov (Kariková, 2007). Vzdelávací systém by mal ponúkať jasné pravidlá spolupráce s rodičmi, učiteľmi a odbornými zamestnancami školy. Pri poruchách správania a učenia je dôležité, aby rodičia a učitelia spolupracovali, aby sa predišlo problémom vo vzťahoch rodič - dieťa a v samotnom vzdelávacom procese.
Praktické tipy pre rodičov a učiteľov
Tipy na vedenie detí k zdravému životnému štýlu a k lepšej interakcii v rodine a škole zahŕňajú:
- Zaznamenávať frekvenciu a kontext prejavov porúch správania, aby bolo možné identifikovať vzorce a spúšťače.
- Uznanie a pochvala za dobré skutky a snahu, zapojenie dieťaťa do denných aktivít a činností, ktoré podporujú jeho sebahodnotenie.
- Stanoviť jasný, pravidelný režim a komunikačnú priestoru pre dieťa; diskutovať o pravidlách a dôvodoch ich existencie.
- Disciplinovaný, no empatický prístup; vyhnúť sa vyhrážkam a zjednávaniu trestov; vysvetliť pôvod správania a ponúknuť spoločné riešenia.
- Obmedziť médiá a vytvoriť alternatívny program; ak dieťa sleduje programy, pozerať ich spolu a diskutovať o dianí na obraze.
Je dôležité mať na pamäti, že poruchy správania sú komplexné a vyžadujú interdisciplinárny prístup. Farmakologická liečba nie je vždy prvou voľbou a proces liečby by mal zahŕňať aj rodičov, učiteľov a ďalších odborníkov. V prípade potreby spolupráca s psychológmi, špeciálnymi pedagógmi a koordinátormi prevencie na škole je kľúčová pre úspešnú intervenciu.
