Stanislava Cifra Beňová žije v Bruseli. S manželom Tomášom vychováva trojročnú dcéru Sárku. V apríli Stanislava porodila syna Oscara. Narodil sa mŕtvy. Zhruba jedno z tisíc tehotenstiev sa končí stratou dieťaťa v deviatom mesiaci. Mŕtvo narodené deti (stillbirths) Svetová zdravotnícka organizácia definuje ako narodené po 28. týždni tehotenstva bez známok života.
V tieto dni to je horšie, lebo sme si počas Dušičiek pripomínali smrť našich blízkych. Všetko to na mňa doľahlo. Cítila som sa smutnejšia, mala som aj depresívnejšie stavy. Prekvapilo ma to, lebo cez leto a v septembri a októbri som sa cítila omnoho lepšie. Váš syn zomrel 18. apríla. Som človek, ktorý veľmi otvorene hovorí o svojich pocitoch a o tom, čo sa mi stalo. Pomáha mi to sa s tým vyrovnávať.
Počas Dušičiek prišiel moment, keď som si chcela pripomenúť Oscarka. Pripomenúť ho aj ostatným, aby sa nezabudlo, že tu s nami bol. Chcela som rozšíriť povedomie, že narodenie mŕtvonarodených detí sa stáva, lebo sa o tom málo hovorí a v našej spoločnosti je to tabu. Chcela som vyjadriť súcit tým, ktorým sa to stalo. Ak zomrie niekto starší, spoločnosť to akceptuje, lebo si už niečo prežil. Keď sa to stane dieťaťu alebo bábätku, spoločnosť nevie reagovať na stratu. Ozvalo sa mi veľa ľudí. Mnohých som nepoznala, niektorí sa mi ozvali cez švagrinú Veroniku Ostrihoňovú, ktorá môj status zdieľala. Pomohlo mi to pochopiť, že v tom nie som sama.
Keď som si písala s týmito ľuďmi, snažila som sa nájsť niečo spoločné. Vyjadrila som im súcit, niektorým sa stali aj horšie veci ako mne. Napríklad neprišli o jedno dieťa, ale o viac, vtedy je to omnoho ťažšie. Mne ten kontakt pomohol. Ľudia mi vyjadrili obdiv, ako to dokážem zdieľať, ale je to moja forma psychohygieny, očisty. Veľa žien mi napísalo, ako sa tým trápia, nevedia sa s tým vyrovnať. Opisovali, ako sa k nim správali zdravotníci, keď sa im to stalo. Takú skúsenosť som nemala a bola som ohromená.
Písali mi, že majú pocit, že sa musia so stratou čím skôr vyrovnať, že nemajú smútiť. Prekvapilo ma to, lebo je dôležité dovoliť si smútiť. Zdieľala som to v deň, keď som sa cítila najhoršie.
Máte trojročnú dcéru Sáru. S Oscarom ste boli tehotná druhýkrát. Moje druhé tehotenstvo bolo ukážkové, podľa tabuliek. Bola som sledovaná pôrodnou asistentkou. Ak ste zdravá, máte bežné tehotenstvo, sleduje vás v Belgicku pôrodná asistentka, ktorá robí všetky úkony ako gynekológovia. Vďaka tomu majú gynekológovia menej práce. Gynekológ robil špecializované ultrazvuky a vždy mi hovorili, že je to ukážkové bábätko, veľmi dobre sa vyvíjalo.
Dcéru som porodila tiež v Bruseli a bolo to cisárskym rezom. Snívala som o prirodzenom pôrode, kde syna porodím do svojich rúk bez epidurálky. Kvôli tomu som menila aj nemocnicu, aby mohla pri mne byť pôrodná asistentka, ktorú som chcela. Vybrala som si univerzitnú verejnú nemocnicu v Bruseli. Pri pôrode mala byť aj dula, ktorá je skôr psychická pomoc, nemôže vykonávať zdravotné úkony.
Všetko bolo v poriadku a dobre sa to vyvíjalo. Moja prvorodená dcéra mala nízku pôrodnú hmotnosť, takže som bola spokojná, že Oscarko sa vyvíja dobre a všetko bude v poriadku. Pri druhom tehotenstve ste mali lepšie výsledky ako pri prvom? V druhom som mala lepšie výsledky hmotnosti plodu. Tým, že som menila nemocnicu, musela som niektoré vyšetrenia absolvovať dvakrát, bola som tak dvakrát viac pozorovaná ako pri mojej dcére.
Pri nej som chodila do pôrodnice oveľa menej, teraz som sa ešte sťažovala, že ma pozorujú viac. Nemám skúsenosť zo Slovenska, ale podľa toho, čo som počula, je to iné. V Bruseli je empatickejší a rešpektujúcejší prístup personálu. Každá nemocnica je vybavená pôrodnými sálami, ktoré majú vaňu. Neviem si predstaviť rodiť bez vane, kde si žena môže uľaviť od pôrodných bolestí.
Ak nemáte žiadne problémy, môžete si vybrať, či chcete byť sledovaná pôrodnou asistentkou alebo gynekológom. O Slovensku som počula, že zdravotníci sú veľmi vyťažení, nemajú na ženu čas. V Belgicku, ak sú žena aj dieťa v poriadku, pri pôrode môže byť pôrodná asistentka. Ak je problém, príde gynekológ, ktorý má službu.
Žena, ak porodí doma, a môže si zavolať pôrodnú asistentku, ale nesmie mať komplikácie, ako je napríklad predchádzajúci cisársky pôrod alebo niečo iné. V Bruseli si žena nemôže vypýtať cisársky rez. Je to operácia, a tá sa robí, len ak sú komplikácie. Rozdiel je aj v tom, že ženy rodia na izolovaných izbách. Keď sa dieťa narodí, môže si vybrať, či chcú izolovanú alebo zdieľanú izbu. Závisí to od druhu poistenia.
Neviem si predstaviť, že by som rodila, ešte k tomu mŕtve dieťa, s inou ženou na izbe. To je nočná mora. Keď som rodila Oscarka, bola som v izolovanej izbe, mala som tam vaňu. Veľmi sa tešila. Najprv sa sťažovala, že chce sestričku a nie bračeka. To bol náš kameň úrazu. Po niekoľkých mesiacoch prijala fakt, že to bude chlapec.
Často mi hladkala a bozkávala bruško a on na ňu veľmi dobre reagoval, keď sa jej prihovorila, pohol sa, kopol, cítil jej prítomnosť. Nie. Nemala som absolútne žiadne obavy. Bola som vnútorne presvedčená, že idem porodiť zdravé dieťa. Nemala som ani štipku strachu, že sa to môže skončiť zle. Oscarko sa narodil v pondelok na Veľkú noc. Bol to deviaty mesiac, 39. týždeň.
Okolo stredy a štvrtka som začala cítiť, že sa pohybuje menej. Vždy, keď som uspávala dcéru, kúpali sme sa alebo som sa mu prihovorila, bol aktívny. Teraz som cítila, že sa menej hýbe, a bolo mi to podozrivé. Intuícia mi naznačovala, že toto asi nie je v poriadku, ale hovorila som si, že musím myslieť pozitívne. V piatok sme mali kontrolu u pôrodnej asistentky a hovorila som jej, že cítim, že sa menej hýbe. Skontrolovala ozvy srdca a boli dobré.
Bol pri mne aj muž a obaja sme to videli. Všetko bolo v poriadku. Povedala mi, že syn je hlavičkou v panve a pôrod o chvíľu príde, možno skôr, ako som predpokladala. Poštuchla ho a povedala, že je všetko v poriadku, že sa hýbe. Príležitosť na vyvolanie pôrodu prišla cez Veľkú noc; v sobotu svokrovci navštívili a v nedeľu v noci som pocítila veľkú prázdnotu.
Zobudila som muža a povedala som mu, že on tu nie je. Upokojoval ma, aby som myslela pozitívne, že môžeme ísť do nemocnice, ale že je všetko v poriadku. Ja som už vnútri cítila, že tam nie je. Necítila som ho duševne, nemala som prepojenie, ktoré matka s dieťaťom má.
Zavolali mi pôrodnú asistentku, bolo to v noci, prišla hneď. Lekár aj pôrodná asistentka na to povedali, že vo väčšine prípadov nevedia, prečo sa to stane. Muž išiel domov po veci a oznámil to rodičom. Rozhodla som sa, že ostanem v nemocnici a chcem čím skôr porodiť. Bola to moja reakcia. Dali mi vyvolávaciu tabletku, zabrala veľmi rýchlo. Dostala som kontrakcie. Pôrodná asistentka mi navrhla, že celý pôrod môžem prežiť bez bolesti, dajú mi epidurálku a nič nebudem cítiť. Chcela som ju však až vtedy, keď ju budem naozaj veľmi potrebovať.
Bolo krásne počasie, Veľkonočný pondelok, svietilo slnko. Navrhla mi prechádzku okolo jazierka, ktoré bolo v areáli. Niekedy som musela zastať, predýchať bolesti. Rástli vtedy nezábudky a pôrodná asistentka mi jednu odtrhla a povedala, že nikdy nezabudnem na svojho syna. Vrátila som sa na izbu, mohla som použiť vaňu, pôrodná asistentka mi dala masáže, prišla dula, obe mi pomáhali. Mala som toľko pomoci. Pôrod sa rozbehol, a ja som syna porodila do svojich rúk.
Mala som krásny, prirodzený pôrod, ako som chcela, ale bez plačúceho dieťaťa. Syna mi ani nezobrali z ruky. Mala som ho hodinu na sebe. V tom momente som si priala len to, aby začal plakať, otvoril oči a bol živý. Mala som ho na rukách a plakala som. Všetci okolo mňa ho fotili, vďaka čomu máme s ním aj fotky. Mohla som ho mať na sebe tak dlho, ako som chcela. Bolo to veľmi dôležité, že mi ho nechali a nezobrali mi ho.
Ako sa správali lekári a sestry? Mali sme dopriate súkromie v izolovanej izbe. Rodila som osamote. Dostali sme čas, aby sme sa rozhodli, kedy chcem rodiť a či chcem lieky.
Žena si prechádza veľmi ťažkým obdobím, je dôležité, aby aj otázky, ktoré prichádzajú, boli empatické. Aby žena nebola sama. Neviem si predstaviť, že by som na to bola sama. Mala som veľmi veľa pomoci, za ktorú som vďačná.
A ak sa žena tak rozhodne, mala by mať možnosť sa rozlúčiť s bábätkom. Mať ho pri sebe. Keď som porodila môjho Oscarka, nevzali mi ho z rúk, kým som nepovedala. Spýtali sa ma, kedy ho môžu odvážiť, odmerať. Museli to urobiť, aj keď bol mŕtvy.
Porodila som poobede na Veľkonočný pondelok a mohla som ho mať pri sebe, koľko som chcela. Je to absurdné, ale pre mňa bol živý. Aj keď bol mŕtvy. Chcela som ho mať pri sebe. Nepustila som ho z rúk. Spýtali sa, či chcem pomoc psychologičky, detskej psychologičky, sociálnej pracovníčky, fyzioterapeutky. Keď prišli, zaklopali a opýtali sa, či je to v poriadku a či je vhodná chvíľa. Boli veľmi empatickí.
Psychologička Hincová: “Dlho sa predpokladalo, že asperger a autizmus sú častejšie u mužov"
Nikdy mi nepovedali, aby som dieťa odložila. Spýtali sa ma, či je v poriadku, keď si ho položím vedľa seba, aby ma vyšetrili. Na druhý deň prišla aj detská psychiatrička, ktorá nám povedala, ako to máme oznámiť našej dcére, a opísala, ako sa môže správať. Sociálna pracovníčka nás pripravila na administratívu, ktorú treba vyriešiť, a aj to, kde sa dá vybaviť pohreb. Prišla za mnou aj fyzioterapeutka, ktorá mi hovorila, ako mám posilňovať panvové dno.
Vtedy som na to ešte nebola pripravená. Spravili sme odtlačky nôh a rúk, ako pamiatku. Dali sme to aj ostatným členom rodiny. Robili sme ich asi hodinu. Mohli sme si odstrihnúť vlásky. Je tam náramok so srdiečkom, ktorý nosím ja, muž, dcéra a dali sme ho aj nášmu synovi Oscarkovi. Boli tam aj macíky, jedného sme dali Sárke a druhého jemu do truhličky. Tento spomienkový kufrík bol veľmi pekný a pomohol nám.
Po pôrode som si myslela, že to bude posledný moment, keď sa s ním rozlúčim. Dala som si lieky na spanie, ale zobudila som sa nadránom s veľmi hrozným pocitom, že ho chcem mať ešte na rukách, že ešte nebol ten správny moment. Išla som s plačom za sestričkami, aby mi ho dali do rúk, že nie som pripravená sa s ním rozlúčiť. Mala som ho pri sebe do druhého dňa poobedia.
Riešili sme administratívne veci, ako je súhlas s pitvou, s akou formou pitvy. Večer na druhý deň po pôrode som sa rozhodla, že je ten správny moment. Bol to asi najťažší moment, aký som prežila. V nemocnici bola na mínus druhom poschodí márnica. Tam sme ho išli odniesť a nechali sme ho tam.
Vtedy som pochopila, že to je poslednýkrát, keď ho uvidím. Keď sme ho odniesli do márnice, povedali nám, že kedykoľvek ho budeme chcieť vidieť, môžeme prísť. Chodili sme za ním každý deň. A mohli za ním ísť aj svokrovci. Keď sme prišli z nemocnice, na druhý deň sme začali vybavovať pohreb. Hneď sme boli vrhnutí do aktuálneho života.
Som vďačná za empatickú a rešpektujúcu pohrebnú službu, ktorá nám umožnila peknú rozlúčku pre Oscarka. Rodila som sama, dostali sme čas rozhodnúť sa, kedy a ako pôrod prebehne. Po pôrode mi ponúkli psychologickú pomoc a detskú psychologičku, sociálnu pracovníčku a fyzioterapeutku.
Sixteen-mesačné obdobie šestonedelia bolo pre mňa aj pre rodinu veľmi náročné; vnútorne som mala prázdnotu a depresívne stavy, ale aj silné momenty vďaky a podpory zo strany manžela a blízkych. Postupne som si uvedomovala, že treba dovoliť si smútiť a cítiť.
Po pôrode sme sa stretli so skúsenosťami, ktoré ukazujú potrebu empatie zo strany zdravotníckeho personálu a rodiny. Zdieľanie príbehu pomáha nielen mne, ale aj iným matkám, ktoré prežívajú podobné skúsenosti.
Spoločenské súvislosti a pragmatické kroky
Podobné príbehy sú často tabuizované, no otvorená diskusia pomáha znižovať stigmu a zvyšovať citlivosť spoločnosti voči stratám detí v posledných týždňoch tehotenstva. V prípade Orsolyi a iných žien sa poukazuje na potrebu multidisciplinárnej spolupráce a včasnej diagnostiky.
Podľa odborníkov je dôležité mať pripravený tím, ktorý dokáže jedinečne reagovať na potencionálne ohrozenia života matky aj dieťaťa. V prípade lekárskych pochybení existujú možnosti dohľadových konaní, súdnych procesov a ústavných ciest.
Príbehy ako ten náš zdôrazňujú potrebu lepšieho vyučovania pôrodných asistentiek a lekárov o rizikách materskej úmrtnosti a o tom, ako poskytovať citlivú a ľudskú starostlivosť.
Tabuľka: Krátke prehľady k ďalším príbehom
| Priateľská podpora | Empatia zo strany personálu, psychologická podpora |
|---|---|
| Rozlúčka s dieťaťom | Možnosť rozlúčky, pamiatkové predmety |
| Administratíva | Pohreb, odtlačky, dokumentácia |
Kľúčové myšlienky z osobných svedectiev
- Potreba pocitu súcitu a súkromia počas pôrodu a po ňom
- Možnosť rozlúčiť sa s dieťaťom a mať dieťa pri sebe
- Podpora rodiny a komunity pri zvládaní tragédie
- Potenciál vnímať sixteen-mesačné obdobie ako proces rehabilitácie a hľadania novej rovnováhy