Iveta Radičová, významná sociologička, akademička a politička, sa narodila 7. decembra 1956 v Bratislave. Obidva jej rodičia pochádzajú zo Záhoria, ale presťahovali sa za prácou do Bratislavy, kde našli domov na Nedbalovej ulici. Tam sa narodila aj Iveta. Základnú deväťročnú školu začala navštevovať na Nedbalovej ulici v roku 1962 už ako 5-ročná. Intenzívne sa venovala baletu, po základnej škole však nezamierila na konzervatórium, ale na gymnázium na Tomášikovej ulici. Na gymnáziu maturovala v roku 1976.
Nastúpila na sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde ju prijali na externé štúdium, ktoré po roku vymenila za denné. Vysokú školu skončila v roku 1979. Do práce nastúpila na Ústav sociológie SAV ako metodológ. V roku 1979, týždeň pred promóciami, sa vydala za svojho spolužiaka Stanislava Radiča. V roku 1980 sa im narodila dcéra Eva.
Dopad udalostí novembra 1989. Dňa 16. novembra 1989 sa zúčastnila študentského pochodu v Bratislave, aj ostatného revolučného diania, 20. novembra 1989 rečnila v aule na Univerzite Komenského. V roku 1989 začala Iveta Radičová prednášať na Katedre sociológie Univerzity Komenského v Bratislave. V apríli v roku 1990 odišla na postdoktorandské štúdium do Oxfordu. V novembri 1990 z Oxfordu hneď prijala pozíciu hovorkyne VPN. Z univerzity neskôr odišla spolu s ďalšími štyrmi kolegami kvôli politicko-hodnotovému sporu na novozaloženú Katedru sociálnych a ekonomických vied na Academiu Istropolitanu. V rokoch 1997 - 2005 pôsobila aj na Katedre politológie FiF UK. Z Academie ju prepustili veľmi náhle v roku 1997.
Iveta Radičová je spoluzakladateľkou a jednou z iniciátoriek Fóra inteligencie Slovenska. Takmer dvadsať rokov bola aj členkou jednej z prvých neziskových organizácií - Centra pre analázy sociálnej politiky (S.P.A.C.E.). Venovala sa tam téme rodinnej sociálnej politiky a sociálnej starostlivosti. Profesúru získala v roku 2004.
Ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny sa stala v októbri 2005, krátko po smrti manžela Stana Radiča. V roku 2006 sa po predčasných parlamentných voľbách stala poslankyňou národnej rady za SDKÚ-DS. Bola zvolená za podpredsedníčku pre sociálne veci a zdravotníctvo. Mandátu poslankyne sa vzdala 23. apríla 2009 po tom, čo vyšlo najavo, že neoprávnene hlasovala za poslankyňu Tatianu Rosovú.
V prezidentských voľbách kandidovala v roku 2009, kedy sa dostala do druhého kola, kde ju porazil Ivan Gašparovič. V roku 2010 sa stala prvou ženou vymenovanou do funkcie predsedkyne vlády Slovenskej republiky. V roku 2011 sa stala aj dočasnou ministerkou obrany. Dňa 11. októbra 2011 vláda, na čele ktorej bola Iveta Radičová, padla. Neskôr sa Iveta Radičová vrátila na akademickú pôdu. Jej kroky viedli najprv do Oxfordu a po návrate začala učiť na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy. Pôsobí aj na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.
Narodila sa 7. decembra 1956 v Bratislave. V roku 1979 ukončila štúdium sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a tejto vednej disciplíne skúmajúcej spoločnosť, spoločenské javy a procesy sa „upísala“ celoživotne. Svoju vedeckú kariéru začala v Ústave filozofie a sociológie SAV, v oddelení sociológie rodiny, kde ako výskumná pracovníčka pôsobila až do novembra 1989. Hodnosť PhD. získala v SAV za prácu Typologická metóda v sociálnych vedách (1986) a certifikát PhD. získala na Oxford University (1990).
Na základe návrhu Vedeckej rady FiF UK za prácu Procesy sociálnej inklúzie a exklúzie bola v r. 2005 prezidentom SR vymenovaná za profesorku. Profesorka Iveta Radičová sa popri vedeckej dráhe prejavovala odvážnymi občianskymi aktivitami a postojmi, ktorými riskovala minimálne stratu svojho budúceho profesionálneho uplatnenia. Spolupracovala s ľuďmi, ktorí v roku 1987 vydali samizdatovú publikáciu Bratislava nahlas a začiatkom jesene 1989 bola spolu-iniciátorkou listu slovenských sociológov vtedajšiemu prezidentovi Gustávovi Husákovi. V ňom spolu so 14-imi kolegami vyzývala na odstúpenie vlády, zmenu režimu a protestovala proti väzneniu disidentov tzv. Bratislavskej päťky.
V dôsledku svojich politických aktivít dostala výpoveď. V Novembri ’89 sa naplno zapojila do spoločenského diania a medzi rokmi 1990 a 1992 bola členkou hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), ktorého bola krátko aj hovorkyňou. V roku 1992 sa stala zakladateľkou think-tanku Centrum pre analýzy sociálnej politiky - S.P.A.C.E. a zároveň v rokoch 1993 - 1997 pôsobila aj v Academii Istropolitana ako zástupkyňa riaditeľa. V roku 2005 sa stala ministerkou práce sociálnych vecí a rodiny a medzi rokmi 2010 a 2012 prevzala ústavnú zodpovednosť ako predsedníčka vlády SR. Od vzniku samostatnej SR sa tak stala historicky prvou ženou na tomto poste. Hoci vládu prevzala v mimoriadne zložitom období, charakteristické bolo nadviazanie na étos Novembra 1989 a pro-európske, pro-atlantické ukotvenie.
Od novembra 2012 pôsobí na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy a od septembra 2015 aj ako vyučujúca na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií. Iveta Radičová (1956, Bratislava): sociologička, pedagogička, bývalá ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny, manželka známeho slovenského humoristu. Absolventka sociológie FiF UK v Bratislave. Je o nej známe, že vie skombinovať prácu aj na troch pracoviskách. Po roku 1989 pôsobila ako hovorkyňa VPN, neskôr ODÚ. V tomto období pracuje aj v Academii Istropolitana, neskôr v nadácii S.P.A.C.E. V roku 1990 získava PhD. na Oxford University, v roku 2005 titul profesorky.
Istý čas učila na katedrách sociológie a politológie UK. Ako sociologička je známa nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí - pôsobila na univerzitách v USA, vo Veľkej Británii, Švédsku, Fínsku a v Rakúsku. Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD. V roku 1992 založila neziskovú organizáciu S.P.A.C.E. - Centrum pre analýzu sociálnej politiky, v ktorej bola výkonnou riaditeľkou do 1. 8. Riaditeľkou SÚ SAV sa stala v auguste 2005. Profesionálnu kariéru začínala na Sociologickom ústave SAV (1979 - 1981) ako koordinátorka výskumného tímu pre rodinnú politiku. Tam získala aj doktorát filozofie (práca: Kvantitatívny a kvalitatívny výskum, 1981). Titul PhD. získala v SAV za prácu Typologická metóda v sociálnych vedách (1986) a certifikát PhDr. získala na Oxford University (1990). Neskôr pôsobila na katedre sociológie FF UK (1990 - 1993) a ako zástupkyňa riaditeľa Academia Istropolitana (1993 - 1997). Na docentku habilitovala s prácou Križovatky sociálneho poznania - problémy sociálnej politiky (1997). Pôsobila ako hosťujúci profesor na univerzitách v USA, Veľkej Británii, Švédsku, Fínsku, Rakúsku a i. Okrem toho pôsobila aj ako expertka na sociálnu politiku na Federálnom ministerstve práce a sociálnej politiky, ako expert Vlády SR v Komisii pre rodinu, na Ministerstve privatizácie a v Komisii prevencie drogových závislostí, bola výkonnou riaditeľkou Slovenskej sociologickej spoločnosti a NISPAcee - siete organizácií a škôl verejnej politiky v strednej a východnej Európe.
