Narodenie dieťaťa predstavuje v každej kultúre významnú udalosť, ktorá je spojená s množstvom tradícií a zvykov. Slovenský folklór nie je výnimkou a odráža bohaté a rozmanité praktiky, ktoré sprevádzali tehotenstvo, pôrod a oslavu nového života. Tieto tradície, hlboko zakorenené v minulosti, mali zabezpečiť zdravie a šťastie dieťaťa a matky, a zároveň upevňovali sociálne väzby v rámci komunity.
Obdobie pred narodením: tehotenstvo a jeho špecifiká
Tehotenstvo, stav, keď sa v tele ženy z oplodneného vajíčka vyvíja nový jedinec, bolo v tradičnej slovenskej kultúre obklopené množstvom povier a predstáv. Ľudia verili, že správanie budúcej matky môže ovplyvniť zdravie, vlastnosti, vzhľad a budúcnosť dieťaťa. Z tohto dôvodu musela tehotná žena dodržiavať množstvo zákazov a obmedzení.
Zákazy a obmedzenia pre tehotné ženy
Budúca matka sa nesmela pozerať na nepekné a neobvyklé veci, ani ich robiť. Verilo sa, že by sa tieto negatívne vnemy mohli preniesť na dieťa. Podobne, konzumácia niektorých jedál bola zakázaná, pretože sa predpokladalo, že by dieťa mohlo zdediť vlastnosti týchto potravín. Z fyzických znakov tehotnej ženy sa dokonca predpovedalo pohlavie dieťaťa.
Tajenie tehotenstva a spoločenský status tehotnej ženy
V niektorých lokalitách sa tehotenstvo tajilo, aby žena ľahšie rodila, inde sa tajiť neodporúčalo, lebo dieťa by zostalo nemé. Tehotná žena nosila zvyčajný odev, sukne si uvoľnila v páse, prípadne brucho stiahla pásom látky. Vzťah spoločenstva k nej bol pozitívny, zároveň sa však považovala za nečistú, preto bola čiastočne spoločensky izolovaná. Napríklad, nesmela niesť dieťa na krst. V práci nemala úľavy a v spoločenskom styku sa jej nevenovala zvláštna ohľaduplnosť. Na návšteve si tehotná smela jedlo sama vypýtať, inak by mohla zabažieť.
Prvé týždne života: ochrana a formovanie dieťaťa
Obdobie od narodenia do šiestich týždňov života dieťaťa, v tradičnom prostredí až do krstu, bolo vymedzené špecifickými obyčajmi a poverami. Jeho vlastnosti a osud sa predpovedali podľa termínu narodenia, nebeských telies či telesných znakov. Zdravie, krásu, šikovnosť, vzťah k domovu a bohatstvo mu malo zabezpečiť položenie na kožuch, na stôl, na zem. Dlaňami formovali dieťaťu hlavu, prstom robili jamky do líc a brady, do rúk mu vkladali pracovné predmety, aby tak ovplyvnili jeho budúcnosť. Pred urieknutím a nepriaznivými vplyvmi ho mala chrániť červená stužka. Prvý kúpeľ mal hygienický i magický význam: do vody sa vkladali predmety, ktorých vlastnosti mali prejsť na dieťa (peniaze, med, liečivé rastliny). Archaickým obyčajom bolo položenie dieťaťa na zem (pod stôl) a jeho následné pozdvihnutie otcom, potvrdzujúce právo na život a prijatie do rodiny. Do krstu nesmelo dieťa zostať samo, aby ho strigy nevymenili; neukazovali ho cudzincom, nesmeli po západe slnka sušiť vonku jeho plienky. Povíjali ho veľmi pevne, aby mal rovné končatiny a potierali masťou alebo maslom, aby mu bolo teplo. Ak do krstu zomrelo, pochovali ho bez kňaza v zvláštnej časti cintorína. Hovorilo sa, že takéto dieťa po nociach plače (pýta krst), alebo že sa z neho stane svetlonos.
Oslava narodenia: kútnice a prijatie do spoločenstva
Po narodení dieťaťa nasledovala oslava, známa ako kútnice. Išlo o 9. až 14. deň po narodení dieťaťa, čo predstavovalo formu prijatia medzi príbuzných a spoločenstvo a potvrdenie vzniknutých sociálnych rolí vo vzťahu dieťaťa a rodičov. Tieto oslavy sa rozvinuli najmä v 18. storočí ako hostiny spojené s obdarúvaním po cirkevnom krste.
Priebeh a charakter kútnic
Kútnice sa konali popoludní v deň krstu, ojedinele jeden až dva týždne po ňom. Počas nich bola rodička s novorodencom za kútnou plachtou. Hostia nosili dary a potraviny - varené jedlo, pálenku, pečivo. V mnohých regiónoch sa príbuzní stretávali pri stoloch a spoločných obradov.
Dary pre dieťa a krstných rodičov; zmeny v tradíciách
Tradičnými darmi krstných rodičov boli plátno, odev a peniaze. Novšie dary sú náušnice pre dievčatko a pre chlapca retiazka. V posledných desaťročiach 20. storočia sa tradičné zvyky spojené s narodením dieťaťa začali meniť a prispôsobovať modernej dobe. Niektoré z nich úplne zanikli, iné sa zachovali v modifikovanej podobe. Príchod človeka na svet bol v tradičnej kultúre spätý s obradmi, obyčajovými úkonmi, poverami a etickými normami, ktoré sú súčasťou rodinných obyčajov. Kresťanské obrady boli ešte v 16.-17. storočí pociťované ako duplicitné alebo zbytočné, keďže základné funkcie plnili aktívne fungujúce ľudové obrady. Rodením v pôrodniciach, najmä počas druhej polovice 20. storočia, zanikla časť úkonov, ktoré boli založené na poverových a magických predstavách.
Historické súvislosti a osobitosti
Podľa portálu Centra pre tradičnú ľudovú kultúru sa prvé kurzy pre babice na území Slovenska začali organizovať v roku 1770 na Trnavskej univerzite. Od roku 1922 platilo nariadenie, podľa ktorého obec bola povinná platiť pôrodnú babu. Jej úlohami a povinnosťami bolo viesť pôrod, okúpať dieťa, posvätiť a prežehnať ho a ošetriť novorodenca aj rodičku. Babice sa zúčastňovali na krste a na očistnom rituáli v kostole - na vádzke. Druhým vatikánskym koncilom v polovici 60. rokov 20. storočia bola očistný rituál zrušený.
Najdôležitejšími spojenkyňami tehotných žien v časoch pred pôrodnicami boli pôrodné baby, babice či babicule. Pôrod v minulosti prebiehal doma a bol výlučne ženskou záležitosťou. Dieťa pomáhali priviesť na svet pôrodné asistentky nazývané babice. Keď prichádzalo dieťa na svet, človek si uvedomoval rituály a ochranné praktiky, ktoré mali zabezpečiť bezpečný pôrod a zdravý vývoj dieťaťa.
Pôrod a pôrodná starostlivosť v období modernizácie
Presun pôrodov z domácností do pôrodníc v 50. rokoch 20. storočia znamenal pre ženy veľkú úľavu. Pôrod cisárskym rezom na Slovensku vykonávali lekári až koncom 19. storočia, kým prvé pôrodnice vznikli v Bratislave v roku 1885. Nariadené bolo rodenie v pôrodniciach najmä v druhej polovici 20. storočia, čo viedlo k postupnému zániku množstva starých poverových a magických praktík.
