Obce (Čerňa), (Bakonycsernye) (Jášť ~ Jášč), (Jásd) (Capár) (Szápár) boli kolonizované slovenským obyvateľstvom po vyhnaní Turkov. Podľa údajov Čerňa bola založená r. 1724, Jášč r. 1751, Sápár r. 1752. V ľudovom liečení týchto obcí je ťažko zistiť, ktoré črty sú číro slovenské, ktoré boli prevzaté od maďarského, prípadne nemeckého obyvateľstva. Vplyv inojazykového prostredia sa odráža v používaní dubletných tvarov pri pomenovaní rastlín, príp. chorôb. Obce, o ktoré pôjde, tvoria geograficky pomerne uzavretý celok, kedysi patrili k Vesprémskej stolici, dnes patrí Čerňa k župe Fejér, Capár a Jášč k župe Vesprém. Slováci, žijúci v Černi sú v prevažnej väčšine evanjelici, v Jášči a Capáre katolíci. Tieto rozdiely sa v malej miere odrážajú v liečení, napr. liečenie posvätenými bahniatkami a posvätenou materinou dúškou sa v lečení evanjelickej obce nevyskytuje. Nepredpokladám, že hodnoty tohto článku budú spočívať v nejakom originálnom objave.
Ľudovej viery sa v tomto článku budem dotýkať len do tej miery, do akej je potrebné z hľadiska iracionálneho spôsobu liečenia. V prípade ochorenia nešli k lekárovi. Liečivé rastliny aj terminologicky vedome oddeľovali od ostatných rastlín, pomenúvali ich: léčivá bilina, zelina. Toch mala ždi nachistané. Na paragoch sme zbírali. A to sme mali téju. Fšak aj tu je jenno naproci, jenno drevo, a s teho zbírávávali. Na ale čil ňé, teda ňé čil, lež mamka žili. Lebo to naši roďičé to hovorili, to je najlepší orvošák... A ternu hovorili, že je to herbaté. Herbaté to treba piť, herbaté to zahojí. Materina dúška.
Keť kašlali detí, na to to zbírali. Zelini ďejaké. Ňedóďe mi uš tak na misel... Sme to zbírali. V léťe, keť kvitla. V máji. Na, augustusi to zbírali. Keť kvitla, v léťe. Júniuši. To keť kvitla, máji. Liečivý účinok bylín malo zvyšovať posvätenie v kostole na guňovky. Kopitňík horách zbírali na suchí kach. Ve dvoroch a ve plotoch. Na paragoch sme zbírali. A to aj v zime, šad'e to móže nájsť. To sa taktok na drevách uroďí a potom tak sme to zebrali a to sme varívali. To móže nájsť i chotári, lebo záhradách to teda bolo. Na zemách je takí, straťinoški ternu hovorili, svtlé to tak kvitlo ako fllajka. Tak sme si to usušili na povali, a v zime, keť sme kašlali len sme si s teho teji navarili. ... toch mala ždi nachistané na povali rosprostrené. Na keť to kvitlo, potom to usušili. Umili to. potom to usušili, potom do jenného vrecka to dali na zimu, abi to prach ňeťahél. Nazbírali sme. usušili a potom keď bolo, teju variť, tak. Zelinkári neboli. Švcci tam bivalí. Tam bolo jenno humno, prevelice pekné to humno, staré drevá tam boli... Ale f tem humne jaké zelinki boli. čo hojili, to šecko tak boli posadené. Bola táto lalija, bola ten sagoš balzam, ból takí ňevím aňi. ťodrošskí, čo je to, fodormenta to mohla biť. Ňevím to práda, lebo som ešče maličká bola ešče ftedi. Niektoré choroby vedeli liečiť len určité osoby v obci, najväčšej úcty sa dostávalo tým, ktoré vedeli zariekať. Najpreslávenejšou osobou bola istá Nemka z Jášdu, k nej chodili aj z okolitých obcí. Čítali tí staré žení. Aj keď bolo zásek vioňďíté, to zasek dávali ženi namísto. Boli také žení, keré to dávali namísto. Mandule, to zásek tí staré ženi, takto, opluli, pomasťili prsti a viťahuvali hore. Moja sestra zacitovala...
A tá pekne mu to dala namísto...To-toch plecoch mala vitknuté. Preskla mi namísto, uš som bola dobre.. .Dala mu namísto túto čepičku. už vedel po chvíli ísť s palicu, aj sa zahojil. Mi sme už mladí k ternu boli, leš naši starí, tí vedeli začituvať. Mi nevime. Jako, bola jenna baba toť, ďeďinská a tá léčila. Mandule? Hú, mňe velice boleli. Išla sem k jennej starej žene. tá mi ich zdvihla. Vitkla sa mi ruka, potom ma jennej starej babe zavédli moja mamka a tí mi to dali namísto. Aj tó jenna stará žena tag dala vimasťila, aj čáhla do hubi z varechu. Oňi boli Ňemkiňa. Mňe moc rázi hojili baba. Boli také staré ženi, keré načítali. Keď bola ňejaká škaredá nemoc, tedi zavolali túto starú ženu a tá načítala. Dala mollidbu na to a to verili, že ot teho sa potom zahoja. Já ňevím ňemecki. Len mi tí nemecké slová na to viprávala. Choroby mohli zapríčiniť osoby, ktoré mali nadprirodzené schopnosti: strigi, ktoré škodili v prvom rade zvieratám, ľudia, ktorí vedeli z očáma pohubiť, mohli škodiť v prvom rade deťom, statku, ale aj dospelému človeku, ženi, ktoré vičaruvali maličké, ale mohol to urobiť aj čert. Preventívne opatrenia proti týmto bytostiam boli, vzťahovali sa hlavne na tehotenstvo a malé deti do prvého roku, vo vedomí sa však zachovali len opatrenia, príčiny opatrení nie. Stríg a ľudí, ktorí vedeli pohubiť z očáma, sa báli, vyhýbali sa škriepkam s takýmito ľuďmi, ale neudržiavali ich v úcte. Mandule, sčepi to boli, flé mandule. A keď zle spal, zešustli sa. spalli sa a nevedel hltať. A že to maličké tam chiťil žebrák s kolíski, no, praj choď okolo tehoto ohňa, dotél, leš ťa ňevičarujú, lešťi druhé ňedoňesú.
Príčiny choroby sa však najčastejšie odôvodňoval i racionálne. V úkonoch, ktoré takýto cieľ sledovali, pripisovali dôležité miesto zariekaniam (začitovaniam). Zariekanie sa často stotožňovalo vo vedomí ľudu s modlitbou, na to poukazujú výrazy: dala na to mollitbu, mollila sa nat tím. Zariekanie nemôžeme stotožňovať s modlitbou, i keď má s ňou niektoré črty spoločné. Obracia sa na vyššiu bytosť, silou hovoreného slova a pomocou vyššej bytosti sa snaží chorobu z tela vypudiť. Nie všetky choroby zariekali. Zacitoval sa jačmeň, vred, nechtovica, bradavica, lišaj, keď niekoho krk bolel, urieknutie a vyčarované dieťa. Gdo ból tam blíske. Jačmeň máš, zelháš. A druhí povi cigáňíš. Jačmeň máš, hovno máš. Jačmeň. Da... Čo máš na oku? Jačmeň. Ňé. hovno! Tedi ten istí abi povedal, že hovno. A tri rázi. Tedi že mu to prešlo. ...to tak, vrede, vrede, to tak dokola s prstem a tak to čítala, že vrede, vrede, ti sa tu ňesťel, tu bude kostél. A okolo ňej robili, že nomen gotes, poteš, sálinges, astas amen. Lišaj, lišaj, ňelišaj, pátek masso ňejídaj, židé pátek masso jedä, teba nech aj lišaj zedä. Ženské, chlapské, panenské reki dole!
V Bakoňčerni sa zachovala jedna konkrétna príhoda. To maličké bolo zaiste angolkóroš...A to maličké hovorili, uš to malo pár rokóf, že je vičaruvané. Peť šesť rokóf mohlo mať. A ten žebrák, hovorí, že toto maličké je vičaruvané, ale ja vám ho praj zahojím, vičarujem naspák ot čertov. Noá ako to bude? Ná, keď mi tolkoto a tolkoto peňáz dáte, uviďíťe že to sa stane. Já ňevím, li to bola práda, ale takto viprávali a ešče aj to vím, že kerém dome sa to stálo. No potom hovorá ternu occovi, že dáš tí peňáze? Dám. Predal dva volí, pekné, a tí peňáze žebráku dal do vačku. Ale ten otec mal tolko rozumu, že višél hore na povál, lebo boli len deski. .. .A ozíral, že če bé žebrák z maličkím robiť... A že vihledél ten oťec, že žebrák nakládol naprostred kuchyňi oheň. A narozbíjal jeden košík vajec a tí škarupi okolo ohňa nakládél... A že to maličké tam chiťil žebrák s kolíski, no, praj choď okolo tehoto ohňa, dotél, leš ťa ňevičarujú, lešťi druhé ňedoňesú. variť nevidel sem. Veľmi dôležité boli okolnosti zariekania. Verilo sa, že ak sa to nerobí tajomne, nebude mať kladný výsledok. Dôležitú úlohu hrali pri vykonávaní zariekania nebeské telesá: mohlo sa zarie-kať pred východom slnka alebo po západe slnka, ďalej keď bola prvá štvrť mesiaca. Pred východom slnka a po jeho západe sa všetky škodiace živly oslobodili, ľahšie sa dali z tela človeka vypudiť. Nový mesiac mal symbolizovať ústup choroby. Boli aj iné zákazy, ktoré sa kvôli účinnosti liečenia mali dodržať. Tri rázi sem hu tam nosila. Pret slnkem, leš slnko ňefstalo, aj keť slnko zešlo. Tri rázi. Už štvrtí ráz uš neišli. Sám. Ňé. Opchádzal ho abi mu slovo ňemosel dať. Opchádzal ho. Čo to začítali, tá Caltíčka? Ta mosel ísť. Keď je nanove mesáček. Ňé išla s ňima, s tima kulíma riťáma, leš došla do domu a tag začítala. Tak sa začítali. Ná šecká čelátka jejich tam bola. Šecká čelátka tam bola. Ňemosel ven ísť žáden. Chodili sme na járek skoro ráno boski, leš slnko ňevišlo, aj sme doňísli ottál vodi jenno vedro a s tú sme aj popolívali lebo ešče neboli cimentuvané kuchiňe, sme s tu šecko popolívali ešče aj perá. To bolo také porekallo. Abi sme neboli chorí. A chlívi z ňútra s tím sme povioblévali, lebo boli tí drobušké fšeli, če bívali ve slépkach a s tím sme to vioblévali pred víchod slnkom, abi nedostalo do chlívóf. Velkí pátek sme išli. Abi SME Ťrišké boli. Slépki sme poláli abi boli ťrišké, abi ňepokapali aj neboli fšivavé. To zase keď ráno na okne leš ňevisvíťilo slnko s tú rosu. S tú si tak mali sokáš umívať. Z okna troška s tú páru, baba, ta troška ottal zoňďíli tag z rukami a s tu, s tu paru mu to pomasťili a to sa mu to no, strafilo, ráno. Lišaj. To je také, také kolo je to a také ďírki sú na tem také suché je to, ten lišaj...
How To Convert Video To MP4 (Full Tutorial)
Odruki. Naopak, lebo ze sukňu alebo s košelu odruki utreli. A potom odruki utreli. Prešlo. Piť musel aj s tej vodi. Devať sme si museli do tej studenej vodi dať, potom oď d'eváťi naspág zrne si čítali, nech je vás ňé deväť, ňé sedem, ňé pať, ňé tri a ňé jeden. Potom sme si kríš na to dali ve meno boha occa pána Ježiša krista našého ammen. Potom zas ot sedmi. Nech je vás ňé sedem, ňé peť, ňé tri a ňé jeden. Potom zas kríš sme na to dali a zas ve meno boha. Potom utreli tak teho, čo mal na oči, na ubiťí. A potom mu to prešlo to. Ja, s tej vodi potom aj piť. Ná škaredá to bola, ale troška sa preto pili, troška si pili s teho. Pod otkap... (sa vylieval zvyšok).
Ureknuťí ternu hovorívajú čil že semveréš. Tedi zásek uhliki klálli do vodi. Ale ich naspák čítali ždi, že ňé deväť, ňé essem, ňé sedem, ňé šesť, ňé peť, ňé štiri, ňé tri,"ňé dve,"ňé jenno. A kolko uhlíkov zešlo, uš tedi vedeli, že tedi je ureknuté maličké alebo malo ňeščasťí. Po tom ho s tím podrhli mu tvár. čelo, ale odruki a odruki to bolo treba, za dverma bola metla, a na tú metlu to aj na tí šarki odruki to bolo treba viláť tri rázi. Pri tomto úkone sa okrem vody využívali aj prvky iných živlov. Ak si všimneme magické úkony už uvádzané, i tie, o ktorých bude reč ďalej, dá sa zistiť, že často sa používali viaceré prvky spolu. Babička hovorili vimasťím ťi to. Toto tak masťili. Se slináma ám. Mandule, sčepi to boli, ňé mandule. A keďzle spal, zešustli sa, spalli sa a nevedel hltať. a potom to také staré ženi z dvoch bokóf vimasťili hore...