Človek prichádza na svet podľa pozemských zákonitostí v dvoch fázach, oplodnením a narodením. Obaja rodičia žijú v domnienke, že sú tvorcami svojho dieťaťa, že stvorili novú bytosť, ktorá je po telesnej aj duševnej stránke ich výtvorom. Ak je už od mala viditeľná rovnaká podoba a povaha, vo svojom presvedčení sa ešte viac utvrdia. Pozrime sa na tieto procesy z pohľadu večných zákonov.
Vieme už, že pravou podstatou človeka je duch. Ten sa však nededí ani nedelí ako hmota. Je samostatným jadrom každého človeka. Na Zemi potrebujeme rodičov na to, aby nám stvorili telo, cez ktoré sa náš duch bude môcť v hmote prejavovať a vyvíjať. Pri oplodnení aj pri narodení dieťaťa duch rodičov nič zo seba neuvoľňuje ani nevydáva. Na dieťa z neho neprejde ani najmenšia čiastočka jeho podstaty. Rodič môže dávať zo svojho ducha iba výchovu, príkladom, čo dieťa vďaka napodobovaciemu pudu vedome vstrebáva alebo odmieta. Rodičia sú tvorcami svojho dieťaťa iba po telesnej stránke.
Pomocou spermie a vajíčka sa vytvorí telesný zárodok, ktorý rastie zo živín matkinho tela. Telesná podoba i dispozície na určité choroby sú dedičné, lebo hmota je schopná delenia. Avšak po duševnej a duchovnej stránke je každý človek samostatnou bytosťou, ktorú rodičia pritiahli na Zem zákonom spätného pôsobenia alebo rovnorodosti. Deti preto nemajú rodičom vyčítať svoje negatívne sklony a vlastnosti ako neprávom zdedený duševný majetok, lebo si ich priniesli sami, nepochádza od rodičov. Podľa zákona rovnorodosti sa narodili podobným rodičom ako sú sami.
Väčšinou sa priťahujú do pozemských rodín duše s negatívnymi vlastnosťami, lebo sú podľa zákona rovnorodosti ťažšie, rovnorodejšie s vlastnosťami hmoty. Ak musia členovia rodiny žiť s rovnakými negatívami pod jednou strechou, vznikajú medzi nimi často trenice a problémy, ktoré napokon majú viesť k ich odstráneniu, k náprave. O tom, že pôsobením rovnakého na rovnaké sa zdoláva prekážka, hovorí aj známe príslovie: Klin sa klinom vybíja.
Ako sa vlastne dostane duch dieťaťa do matkinho tela? Po oplodnení sa zvýrazní vyžarovanie matkinej duše. Vytvorí sa tak rovnorodá dráha, po ktorej sa môže priblížiť k matke duša dieťaťa. Bez tohto zvlášneho mostu, ktorý sa utvára iba počas tehotenstva, by sa duša nemohla k matke dostať z diaľok jemnohmotnosti alebo z nižších úrovní. K vteleniu duše dochádza najčastejšie z karmického dôvodu. Vtedy sa do rodiny vteľuje už z niektorého života známy duch. Ak chýbajú karmické vlákna, vteľuje sa „cudzí“ duch, ktorého spája s rodičmi iba zákon rovnorodosti, teda spoločné duševné a duchovné vlastnosti.
Duch dieťaťa neprichádza neskúsený a čistý ako nepopísaný papier. V minulých životoch už veľa zažil a prináša si so sebou aj nejaké viny na odpykanie a nové úlohy. Na svoju minulosť „zabudol“, hoci je v jeho duchu zakódovaná. Dieťa sa bude na ňu postupne rozpomínať až pod vplyvom rôznych udalostí. Žiaden ľudský duch nie je na Zemi po prvý krát. Zákon rovnorodosti by nepripustil vtelenie nového, menej zrelého ducha medzi zrelých, pretože by sa nemohol medzi nimi vyvíjať. Bránila by tomu obrovská priepasť nepochopenia medzi ním a okolím. To, že doteraz tieto rozdiely existujú, nie je spôsobené menším počtom životov, ale nedostatočným využití týchto životov, za čo môže človek sám. Pripomína to situáciu v škole - kto nedáva pozor a neučí sa, zaostáva.
Duša, resp. dušou obalený duchovný zárodok, sa priblíži k matke už začiatkom tehotenstva. Zdržuje sa pri nej, zdieľa s ňou mnohé zážitky a ona väčšinou cíti jej prítomnosť akoby v sebe. Samozrejme duch neprichádza k matke priamo z duchovna, ale z astrálu vo forme duše. Vteliť sa môže duša do matkinho tela až vtedy, keď telesný zárodok dosiahne maximálnu zrelosť, teda v polovici tehotenstva. Po vtelení duše resp. ducha, má už telesný zárodok vlastný krvný obeh. Aj pohyby v matkinom tele sú znamením, že zárodok ožil.
Keby v čase zrelosti telesného zárodku nevstúpil doň žiadny duch, čo môže byť spôsobené negatívnou karmou alebo nesprávne sa vyvíjajúcim telesným zárodkom, ako aj slabým vyžarovaním matkinej duše, telesný zárodok zdegeneruje a odumrie. Len duch, vyššia podstata ako hmota, ho môže ďalej vyvíjať do ľudskej podoby. Kto riadi proces vtelenia duchov, aby nedošlo k nespravodlivosti a aby sa dodržali večné zákony? Už vieme, že náš život v hmotnosti, z duchovnej ríše riadia naši vyspelejší bratia. U dokonalých duchov je pohľad na pozemský život omnoho komplexnejší a predvídavejší, čerpajú predsa z naši minulých životov a z poznania budúcnosti. Vedia, čo sa bude v čase nášho života odohrávať na Zemi, v ktorej časti sveta nastane katastrofa alebo vojna, či to má pre náš vývoj význam alebo nie, a tak aj podľa budúcich udalostí riadia naše vtelenie. Poznajú nás lepšia ako my sami.
Dúhové deti a ich význam
GALÉRIA
Rodičia, ktorí prežili stratu dieťaťa, často vnímajú svoje dúhové deti ako symboly uzdravenia a príchod novej radosti do rodiny. Majú aj svoj medzinárodný deň 22. Dúhové dieťa nie je prostriedkom, ako zabudnúť na bolesť, no predstavuje, že život môže opäť získať zmysel a že do neho môže vstúpiť radosť a láska napriek skúsenostiam. Krásny a vzácny dar Narodenie dúhového dieťaťa je veľmi vzácnym a krásnym darom, no sprevádzajú ho aj výrazné pocity smútku a úzkosti. Niektoré mamičky hovoria o zmesi všetkých pocitov a vyhľadávajú pomoc terapeuta.
Medzi známe mamy s dúhovými deťmi patria Sára a Martin Donutilovi, Petra Sliacka, Zuzana Haasová a ďalší. Rozhovory celebrít často poskytujú inšpiráciu rodičom, že aj po strate môže prísť nová andělka či anjel narodený ako dúhové dieťa. Dúhové dieťa je symbolom uzdravenia a novej radosti, ktorý zároveň nevymaže bolesť zo straty.
Ako nájde duša dieťaťa cestu do tela? Podľa východných tradícií a karmických zákonov, duša pritiahne podobných rodičov podľa zákona rovnorodosti a príťažlivosti. Po oplodnení sa zvýrazní vyžarovanie matkinej duše a duša dieťaťa sa približuje. Vtelenie môže nastať, ak je duša pripravená a majú sa prepojovať duchovné a telesné úrovne; inak nastáva potrat alebo odklad vtelenia. Rodičia majú pôsobiť ako vodiči a svojím výchovným pôsobením pomáhať dieťaťu vstúpiť do sveta, pričom duša si so sebou nesie skúsenosti z minulých životov a karmu.
Ezoterický a duchovný pohľad na narodenie
V ezoterike sa uvádza, že duša vstúpi do tela počas tehotenstva a proces vtelenia je riadený zákonmi stvorenia. Rodičia by mali chápať, že dieťa nie je ich vlastníctvom, ale duchovnou bytosťou, ktorá si prináša z minulých vývojových etáp skúsenosti a poslanie. Harmonické vyrastanie plodu je podmienené aj vzťahmi rodiny, karmou a duchovným stavom budúcej matky. Okrem rovnorodostného zákona pôsobia aj ďalšie mechanizmy vtelenia, napríklad vzťahy a spojenia medzi budúou matkou a ďalšími blízkymi.
Osvetlenie súvislostí medzi matkou a dieťaťom zahŕňa aj časť o tom, ako sa planéta a ľudské duše vyvíjali v kontexte Kali-yuga a potreby duchovného napredovania. Autor uvádza aj poznámky o tom, že vtelenie je možné aj u duší, ktoré prichádzajú z nebeských sfér alebo z nižších astrálnych úrovní, a že všetky tieto procesy sú súčasťou večných zákonov stvorenia.
Poetické a kultúrne súvislosti narodenia a obradov
V tradičnej kultúre sú po narodení dieťaťa zahrnuté obradové a poverové úkony, ktoré mali zabezpečiť zdravie dieťaťa a jeho budúcnosť. Obyčaje pri narodení zohrávali významné role a postupne boli zastúpené moderným prístupom. Prvá etapa zahŕňala obdobie pred počatím, druhá tehotenstvo a tretia po narodení dieťaťa, s magickými a rituálnymi prvkami, ktoré mali vplývať na budúcnosť dieťaťa. S nástupom pôrodníc a moderného zdravotníctva sa časť týchto obradov vytratila, no kultúrne prvky pretrvávajú aj dnes v mene tradície a rodinnej identity.
Literárne a historické zdroje uvádzajú zaujímavé pohľady na rodinné zvyky a obrady. Vzťah medzi kultúrou a vierou, medzi duchovnou tradíciou a moderným vnímaním pôvodu človeka, ostáva témou, ktorá sa skúma z pohľadu viacerých disciplín.