Kreslenie je pre dieťa ideálny spôsob, ako vyjadriť seba, svoje emócie, potreby a to, čo sa v ňom deje, najmä ak ešte nevie rozprávať. Kresba je pre dieťa hrou a radostnou činnosťou, no má aj ďalší, širší význam. Dieťa do kresby projektuje informácie o sebe, svojich snoch, fantázii aj o realite. Práve preto sa kresba využíva v psychológii či v pedagogike. Slúži na posúdenie inteligencie, resp. úrovne vývinu dieťaťa, ako komunikačný prostriedok alebo ako spôsob skúmania jeho prežívania a emocionality. Kresba totiž kopíruje celkový vývin dieťaťa a rovnako ako dieťa, aj jeho kresba prechádza procesom. Existujú isté vývojové štádiá, kedy dieťa kreslí určitým spôsobom. Aby sme vás nevystrašili, je nutné podotknúť, že tento vývoj je veľmi individuálny, orientačný a nie všetky deti ho dosahujú v rovnakom čase.
Prečo deti tak rady kreslia?
Kreslenie je pre deti prirodzenou formou vyjadrenia a prejavu. Niekoľkoročné deti často nedokážu presne vyjadriť svoje potreby alebo emócie, takže kreslenie môže pomôcť. Naopak, niekoľkomesačné deti môžu čmáranicami vyjadrovať svoje pocity ešte skôr, ako sa naučia používať slová - je to teda prostriedok neverbálnej komunikácie, aj preto sa o kresby u detí zaujímajú vývojoví psychológovia a psychologičky. Kreslenie je spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo dieťa prežíva a čo je preň ťažké. A naopak, kreslením vyjadruje radosť a lásku, napr. keď tvorí pre blízkeho človeka, mamu alebo otca, a svoj výtvor daruje. Zvyšuje porozumenie vo vede, ale zlepšuje spomienky na udalosti (ak počas spomínania a rozprávania o udalosti aj kreslia). Trénuje mozog a pomáha sústrediť sa v dnešnom uponáhľanom svete. Kresba zlepšuje priestorové vnímanie, je súčasťou symbolického komunikačného systému a mnohí považujú čmáranie za vývinový most medzi hovorenou a písanou formou jazyka.
Čo nám hovoria detské kresby?
„Veľmi veľa! Najmä vtedy, keď dieťa kreslí na stretnutí s odborníkom či odborníčkou a vytvorí kresbu rodiny, ktorá sa často používa na diagnostické účely. Odborník má potrebné vedomosti na to, aby takúto kresbu „prečítal“ a podľa toho ju interpretoval,“ vysvetlila psychologička Katarína Półtorak. Na čo by si mal dať pozor? „Napríklad na to, v akom poradí dieťa kreslí členov rodiny, kam ich na stránke umiestňuje a ako vyzerajú. Z kresieb sa môžeme dozvedieť, aké vzťahy existujú medzi príbuznými, kto je pre dieťa najdôležitejší, ako sa cíti v rodinnom systéme a čo prežíva.“
Čo môže naznačovať, že dieťa prežíva niečo zlé? „Aby sme to zistili, je potrebné sa s dieťaťom a rodinou porozprávať, pretože jednotlivé prvky na kresbe môžu byť interpretované rôzne. Keď dieťa nakreslí postavy z rodiny, ktoré nie sú vo vzájomnom kontakte, môže to napríklad znamenať, že existuje slabé puto. Ak dieťa na kresbe vynechá seba samého, je možné, že sa necíti dobre v súčasnom usporiadaní a má pocit, že nie je docenené alebo milované,“ hovorí Półtorak.
Kresba, v ktorej sa dieťa cíti milované, v bezpečí alebo znaky hyperaktivity: „Ak dieťa nakreslí seba a svoju rodinu tak, že všetky postavy zobrazí ako usmievajúce sa, držiace sa za ruky, s množstvom detailov (napr. „ozdobené“ šperkami alebo šatkou), môžeme to čítať ako signál blízkych citových väzieb. Je to znak toho, že dieťa sa v rodine cíti pohodlne a bezpečne,“ pripomína ďalej s tým, že je dôležité venovať pozornosť aj napríklad veľkosti postavy či tlaku pastelky. „Áno, toto všetko berieme do úvahy pri interpretácii detskej kresby. Osoba, ktorú batoľa nakreslí ako prvú, bude pre neho pravdepodobne mimoriadne emocionálne dôležitá. To isté možno povedať o postavách, ktoré stoja najbližšie k dieťaťu. Nakreslenie seba samého v popredí môže byť vyjadrením sebaúcty alebo silnej osobnosti. Ak je detská postava veľmi veľká, možno dieťa potrebuje, aby si ho niekto všimol, alebo má túžbu dominovať. Prerušované a jemné čiary naznačujú neistotu alebo plachosť, zatiaľ čo rozbiehavé, rýchle čiary naznačujú hyperaktivitu, otvorenosť alebo energiu. Silný tlak pasteliek môže byť na druhej strane znakom napätia. Ak je obrázok v strede strany, môže znamenať stabilitu, a ak je na okraji, pocit izolácie. Dôležité teda nie je len to, čo dieťa nakreslilo, ale aj ako.“
Farby - aký má význam ich použitie? Je čierna farba „zlá“? „Teplé farby, napríklad žltá alebo oranžová, naznačujú, že dieťa je šťastné a veselé. Chladnejšie farby, modrá alebo zelená, často používajú pokojné deti,“ ukazuje význam farieb psychologička. „Pokiaľ ide o čiernu pastelku, môže znamenať neistotu alebo únavu, ale nie vždy. Nezabudnite sa s dieťaťom rozprávať, klásť otázky bez toho, aby ste mu navrhli konkrétnu odpoveď.“
Vývoj kresby podľa veku
Podľa psychologičky sa dvojročné dieťa ešte len učí držať pastelky v ruke, sedem- či deväťročné už dokáže detailne nakresliť postavy a prvky prostredia.
- 2 roky: deti sa učia držať pastelky v ruke, učia sa rozpoznávať farby, precvičujú sa najmä detské ruky.
- 3 - 4 roky: objavujú sa rodinné postavy, hoci sú nakreslené schematicky a bez detailov.
- 5 - 6 rokov: deti kreslia prvky prostredia, kresby sa stávajú detailnejšie a realistickejšie, precvičujú si zmysel pre pozorovanie.
- 7 a viac rokov: deti kreslia s ešte väčším dôrazom na detail, skrášľujú postavy, pridávajú rôzne atribúty spojené s danými osobami, majú lepší zmysel pre proporcie a perspektívu.
Prvé štádium kresby: Je to nezobrazujúce obdobie, kedy sa dieťa iba oboznamuje s podstatou kreslenia a vytvára prvé čarbanice, ktoré nemajú žiadny zmysel. Deje sa tak okolo 11 - 20 mesiaca jeho života. Druhé štádium kresby: Je obdobie, kedy dieťa začína formovať na papieri tvary a prechádza do štádia izolovaných predstáv. Dokáže už kresliť postavy, predmety, ktoré nie sú súčasťou nejakého deja alebo priestoru, napriek tomu, že dieťa to tak vníma. Vidí svoje postavy ako živé a konajúce. Tretie štádium kresby: Predstavuje ho situačná kresba. Viacerí odborníci prirovnávajú tieto vývojové štádiá k vývoju detskej reči. Prvé kresby sú ako detské hravé džavotanie, ktoré sa neskôr zdokonaľuje a vznikajú z neho ucelené vety. Sú akýmsi vnútorným detským vyjadrením, keď nedokáže dieťa povedať, čo cíti. Je to z pohľadu odborníkov istá forma komunikácie. Prakticky nahrádza písmo. Túto teóriu psychológov podporuje aj fakt, že akonáhle začne dieťa rozprávať a dokáže sa na vysokej úrovni písomne vyjadriť, stráca záujem o kresbu.
Vývoj kresby podľa veku dieťaťa:
- Okolo 1 roka: Dieťa okolo jedného roka zisťuje, že ceruzka alebo štetec s farbou zanecháva určitú stopu. Spočiatku dokáže vytvárať iba bodky alebo škvrny, neskôr sa dostáva k čmáraniu.
- Okolo 2 rokov: Dieťa v tomto období už dokáže zvládať čmáranice rôzneho druhu. Dokáže už rozpoznávať rozdiely vo svojich čmáraniciach a je preň obyčajný krúživý pohyb v rýchlom tempe uspokojivý. Neskôr sa toto tempo spomalí. Dieťa sa naučí časom vytvoriť uzavretý objekt, ovál. Hoci pre dospelého človeka tieto čmáranice nemajú žiadny význam, resp. nedokáže ich k ničomu prirovnať, deti v tom majú úplne jasno. Dokážu povedať, čo nakreslili a zmeniť tento obsah aj niekoľko krát. Vo veku 1,5 - 2 roky už po prvý krát dokáže dieťa vymyslieť konštrukciu skutočnosti. Svojím pozorovaním a vnímaním vzťahov okolo seba sa snaží o ich zachytenie.
- Okolo 3 rokov: Už 2,5 ročné dieťa je schopné hrať sa s kľukatou čiarou, z ktorej neskôr vytvorí abstraktný ornament. Pred tretím rokom života spoznáva tvary ako je kruh, špirála a pod. Dieťa potrebuje zminimalizovať automatizmus. Aj keď celkom sa to nikdy nepodarí, čím viac sa zapája rozum, tým skôr automatizmus ustupuje. Dieťa začne hľadať rovnováhu a objaví ďalšie dva tvary, štvorec a trojuholník. Tieto pratvary je možné už zmysluplne kombinovať, obmieňať a vyberať z nich jednotlivosti - uhly a krivky. Okolo tretieho roku dieťa kreslí univerzálne postavy ľudí - hlavonožcov. Postava je vyjadrená kruhom predstavujúcim hlavu aj trup súčasne. K nemu prirobí dieťa dve čiarky - nohy. Niekedy prikreslí ešte ruky. Ako dieťa rastie, na postave mu pribúdajú detaily. V tvári pribudnú oči, ústa, nos. V 3. roku prechádza čmáranie do uzavretej formy. Tvar je už ohraničený a podobá sa na človeka.
- Okolo 4 rokov: Dieťa skúša kresliť na papier svoje predstavy. Rozvíja si vnímanie pre proporcie. Dokáže zakresliť menší tvar do väčšieho, oči na tvár a gombíky na košeľu. Malý umelec už nie je sám, kto vie, čo namaľoval. Jemná motorika tu zohráva veľkú rolu, pretože práve jej stupeň vývoja dokáže rozhodovať o presnosti čiar. Dieťa sa snaží prostredníctvom svojich kresieb komunikovať s okolím a zachytáva svoje zážitky, spomienky, priania. Zobrazuje ešte predmety a ľudí, ktorí nie sú zasadení do priestoru, ani deja, aj keď ich tak dieťa popisuje. Akonáhle je schopnosť kritizovať u dieťaťa vyvinutejšia ako jeho schopnosť kresliť, dieťa sa môže začať kresleniu vyhýbať. V kresbe možno pozorovať aj rozdiely medzi dievčatami a chlapcami, aké predmety si vyberajú na zobrazovanie. Do 4. roku dieťa zobrazuje asi 5-6 detailov.
- Okolo 5 rokov: V zobrazení ľudskej postavy nastane veľký pokrok medzi 4. a 5. rokom. Dieťa začína rozlišovať hlavu a trup, ktoré sú priamo spojené. Začínajú používať už aj krk. Trup môže mať rôzne tvary: kruhový, oválny, štvorcový, alebo obdĺžnikový. Dieťa často končatiny kreslí ešte jednodimenzionálne- teda jednou čiarou.
- Okolo 6 rokov: V tomto veku už zvláda dieťa zobraziť postavu človeka kompletne. Dvojdimenzionálna kresba je v tomto veku už častejšia a postavy sú proporcionálnejšie. Podľa štúdie, ktorú uverejnila Roseline Davido, 71,5% päťročných detí kreslí končatiny ako čiarky. Ľudská postava je zreteľne členená na hlavu a trup. Ruky sú nasadené k trupu a smerujú von do strán a lebo hore.
- Okolo 7 roka: Dieťa začína kresliť, čo vidí. Kresba sa nachádza v období tzv. vizuálneho realizmu. Dochádza k zlepšovaniu proporcií ľudského tela. Nohy majú postavy bližšie k sebe, paže sú vo výške ramien, znázorňujú už aj krk. Oblečenie, vlasy a pod. je viac prepracované. Odborníci tvrdia, že porovnávanie kresby dieťaťa s danými štandardmi by nemalo byť pri jeho posudzovaní psychológmi jediné. Upozorňujú, že aj medzi deťmi, ktoré majú podpriemernú kresbu sa môžu nachádzať nadpriemerne inteligentné deti. Posudzovať tak ich vyspelosť iba podľa kresby je problematické, resp. nedostatočné.
Ako podporovať dieťa v kreslení?
Psychologička ďalej radí rodičom, aby deti v kreslení podporovali. „Kreslenie pomáha skrotiť to, čo je ťažké, ale aj osláviť to, čo má pre dieťa význam. Reguluje emocionálne napätie a slúži na zvládanie emócií, ako je hnev alebo strach. Keď sa dieťa napríklad bojí príšer, ktoré sa skrývajú pod posteľou, môžeme ho požiadať, aby túto príšeru nakreslilo, čo mu pomôže vyrovnať sa so situáciou, skrotiť strach a v dôsledku toho ľahšie zaspať.
Ak vaše dieťa nechce kresliť, je dobré vziať pastelky do rúk sami, vytvoriť vlastnú kresbu a porozprávať sa o tom, čo ste nakreslili. Skôr než si vaše dieťa nájde svoj vlastný jedinečný štýl, dajme mu možnosť experimentovať s rôznymi technikami,“ odporúča. Či už teda vaše dieťa prejaví záujem o kreslenie alebo nie, majte poruke a na viditeľnom mieste pripravené materiály pre prípad túžby po vizuálnom spracovaní udalostí a poskytnite im na to dostatok času. Nebojte sa do kreslenia zapojiť, nehodnoťte, len sa rozprávajte o kresbách. Neexistujú „dobré“ a „zlé“ kresby.
Myslite aj na to, že kreslenie rozvíja jemnú motoriku dieťaťa a koordináciu oko-ruka. Štúdia univerzity v Surrey zistila, že jemne motorické zručnosti v predškolskom veku, ktoré rozvíjate práve pomocou kreslenia, ale aj skladania papiera či stavania kociek zohrávajú dôležitú úlohu v neskorších akademických výsledkoch, ale aj v správaní. Štúdia ukazuje, že kreslenie nie je „len hra“ (figurovalo v nej viac ako 9-tisíc detí, ktoré sa sledovali vo veku 2, 3 a 4 rokov, následne v čase dospievania a naposledy vo veku 16 rokov v rámci longitudinálnej štúdie Twins Early Development Study). Zistilo sa, že napr. horšia jemná motorika v predškolskom veku predznamenáva väčšie problémy so správaním či vyšší počet symptómov ADHD počas základnej a strednej školy.
Ako spoznať dieťa lepšie cez kresby
Kresby podľa psychologičky často pomáhajú zachytiť nielen to, čo dieťa prežíva, ale aj to, čo je preň dôležité. „Ak sa dieťa nakreslí v nejakej situácii, znamená to, že po nej možno túži alebo o nej sníva. Ak napríklad na obrázkoch často športuje, znamená to, že v jeho živote zaujíma dôležité miesto alebo by ho dieťa chcelo.
Vždy je dobré sa s dieťaťom o jeho kresbách porozprávať, ak chceme, aby sa pre nás cítilo dôležité a aby sme pochopili, čo nám chce svojou kresbou oznámiť. Je to skvelá zámienka na rozhovor o ťažkostiach, výzvach a o tom, čo nám robí radosť.“ Okrem toho, že kreslenie pomáha vyrovnať sa s emóciami, je tiež cvičením si predstavivosti a kreativity. „Chcem vás podporiť, aby ste kreslili spolu so svojím dieťaťom. Môžete sa potom rozprávať o tom, čo kto považuje za krásne, prečo máme rôzny vkus a dokonca aj o spôsoboch vyjadrenia lásky. Mojou dnešnou úlohou je oboznámiť vás s detskou kresbou, jej vývinom, významom a diagnostikou.
Ako nakresliť vola
Jedného dňa, keď dieťa trošku podrastie, vezme do ruky kúsok tehly, ceruzku alebo kriedu a začne čmárať. Čoskoro sa naučí kresliť panáčikov, zvieratká, chalúpky, poväčšine také bytosti a veci, ktoré sú mu blízke. Súviselo to nakoniec nielen s izolovanosťou duchovných zápasov dospelých od sveta detstva, ale aj s prehliadaním vlastného života dieťaťa, považovaného iba za akési nutné zlo na prechode k dospelosti. Napríklad ešte na maľbách z baroka je dieťa pozbavené akejkoľvek individuality. V klasicizme je iba dekoratívnym doplnkom určitého príbehu až romantizmus ho prijíma do stredu dospelých aspoň vo chvíľach rodinného obedu alebo na výlete. Meštiacka kultúra však objavuje aj detské kresby, uvedomuje si ich dôležitosť pre rozvoj detskej psychiky a najprv vo Francúzsku, potom v Nemecku propaguje kreslenie detí v školách, pod dozorom učiteľa. V roku 1887 vyšla prvá teoretická práca o detských kresbách. Napísal ju Corrado Ricci a nazývala sa „L´arte del bambini“ čiže „Umenie dieťaťa“. Estetická stránka ho však nezaujíma, ide mu len o psychologickú analýzu. Azda už definitívne pominuli časy, keď sa detské kresby považovali len za akési neumelé čmáranice a machľaniny. Prvý, čo zbúrali bariéry „aristokratického“ umenia a upozornili aj na špecifické hodnoty umenia detí boli francúzski kubisti, v ktorom najnástojčivejšie rezonovali nové umelecké potreby. Aj v úsilie expresionistov sa stretlo s úsilím detí, pretože každá detská kresba je deformáciou, zvýraznením toho, čo dieťa považuje za dôležité. Slabozraké deti napríklad vždy kreslia figúrkam obrovské strnulé oči v malých tváričkách, zachovanie proporcií je u malých detí zriedkavé. Tak ako celý duchovný rozvoj dieťaťa aj vývin jeho prirodzeného nadania vyjadrovať sa kresbou je závislý od sociálneho prostredia, v ktorom dieťa žije. V priaznivých okolnostiach detská kresba predchádza všetkými štádiami svojho zákonitého rozvoja v zázračnej jednote s potrebami citovej aj rozumovej evolúcie.
Prvý záujem o kreslenie po papieri, môže dieťa prejaviť veľmi zavčasu, len čo je schopné funkčnej špecifickej manipulácie s predmetmi: začiatkom druhého roka svojho života. Spolupráca oka a ruky vstúpi do hry o niekoľko mesiacov neskôr, a vtedy už môžeme hovoriť o začiatkoch detského kreslenia k týmto začiatkom kresby sa dieťa dostáva približne v šestnástom až dvadsiatom druhom mesiaci života. Prvé kresby dieťaťa, po tom, ako už funkčne berie do ruky ceruzku alebo kriedu a svoje kresby aspoň trochu zrakovo kontroluje, sú obyčajne kmitavým pohybom šikmých čiar črtaných jedným ťahom sprava doľava alebo naopak, približne v päťdesiat stupňovom uhle. Pripomína to akýsi seizmografický zápis, zaznamenáva všetko okolo seba. Vtedy už dieťa spravidla strieda uhol kmitania priečnych čiar a čmára vo všetkých smeroch, pričom prerušuje jednosmernosť kmitania, a tak svoje obrazce zauzľuje, no čo je najdôležitejšie, začína ich navzájom oddeľovať a izolovať. Oddeľuje ich od seba podľa toho, akým smerom začína viesť čiaru napr. najprv začne čmárať zľava doprava, potom osobitne zhora nadol a zase iným spôsobom až časom vytvára pravidelné lineárne a plošné útvary - všelijaké kolieska, oblúčiky, mnohouholníky, uhly atď. Dieťa si ich však neuvedomuje, dochádza k nim celkom náhodou pohybovou hrou. Po prvých ohraničovaniach amorfných čmáraníc a po vydelení špirálovitých a kruhových foriem spontánny vývin detského kreslenia prechádza do vyššieho štádia. Detské kresby sa postupne stávajú konštruktívnymi, i keď ešte prevažujú prvky čírej zmútenej náhodnosti. Ohraničujúc naďalej svoje čmáranice z pocitu uzavretosti svojho ja, dieťa , vedené už citom pre stredovú a osovú súmernosť čoskoro nahradí kruh štvorcom alebo iným mnohouholníkom, ktorého hranatosť prestavuje tvrdšie, prísnejšie zovretie. Časom vytvorí dieťa ďalšiu formu symbolizujúcu hmotnosť, jej váhu a odpor voči tlaku. Touto formou je trojuholník s duchovným významom agresivity proti hmotnosti. Postupne dieťa tieto štyri formy obmieňa a vytvára spleť svojich kresieb, vďaka čomu objavuje zákon proporcionálnosti. Približne v treťom roku života udrie do očí dieťaťa nápadnosť kruhového tvaru v ostatnej amorfnej spleti čiar a pripomenie mu podobu nejakej dôverne známej veci (napr. guľatú loptu alebo jabĺčko). Spočiatku obyčajne dieťa vo svojej kresbe pomenúva ľudí, potom zvieratká a premety pripomínajúce najjednoduchšie literárne tvary. K cíteniu tvaru sa postupne pripája farebné cítenie, umožňujúce považovať za objekt každú beztvarú škvrnu, najmä ak je farebne odlišná. Postupne sa vytvára aj zmysel pre proporčné vzťahy. Dieťa vkresľuje do kruhového útvaru menší kruh ako výtvarný symbol očí a úst, alebo k nemu prikresľuje zvlnenú čiaru ako symbol tela, alebo nad väčším kruhom nakreslí menší kruh a potom ešte menší, až je z toho predstava snehuliaka. Detská kresba začína podliehať všetkým trom základným zákonom tvorby, zákonom symetrie, proporcionality a rytmu. V deťoch sa tiež upevňuje zmysel pre radový a stredový rytmus, ktorý sa stáva základom jeho kompozičných schopností (zostavovanie abstraktných kompozícií, komponovanie vlastných výtvarných predstáv predmetnej skutočnosti. Nepravidelné koliesko prestavujúce hlavu, ku ktorej je z niektorej strany prikreslená zvlnená čiara ako symbol ostatného tela. Postupne do toho kolieska, ktoré sa zväčší, dieťa vkreslí najdôležitejšie detaily ľudskej tváre: najprv oči, potom ústa a nos. Tieto detaily zo začiatku nie sú správne umiestňované (oči môžu byť vedľa hlavy, nos nad očami, alebo vodorovná čiarka, symbol úst, je na úrovni bodiek. Keď dieťa začne správne umiestňovať jednotlivé časti hlavy pribudnú k nim ďalšie (uši, vlasy...), postupne začína dieťa odlišovať trup od končatín, jednotlivé články prstov atď. Časom sa u detí stretávame s koncepčným realizmom, ktorý jednoducho opisuje a vypisuje kresbou to, čo sa zdá na danej veci tvorcovi najdôležitejšie a najzaujímavejšie. Časom nahradí schematický náčrt človeka obrysový náčrt, vďaka čomu dieťa diferencuje ľudí podľa pohlavia, veku, oblečenia. Dieťa svoje znalosti ani plne nevyužíva, pretože jeho kreslenie je úsporné, podlieha princípu čo najmenej námahy, preto redukuje počet detailov v kresbe na to najpodstatnejšie. Napr. na obrázku môže dedo fajčiť z nádhernej fajky, dokonca i vyzdobenej všelijakými ornamentami, ale nemusí mať dve ruky, pretože na pridŕžanie fajky mu stačí jedna. Dieťa neodkresľuje veci, nekopíruje zdanie, a preto si mimovoľne osvojuje niektoré prvky mimoeurópskych estetík, ktoré nie sú založené na princípe napodobnenia zdanlivých foriem predmetnej skutočnosti. Najnápadnejšou „chybou“ detských kresieb je, že nepoznajú našu obvyklú maliarsku perspektívu, to znamená, že musia byť nevyhnutne bezperspektívne. V prvom prípade dieťa používa tzv. obrátenú perspektívu, pri ktorej horizont nie je umiestnený pred pozorovateľom, ale za jeho chrbtom. Vzdialenosť vychádza zo samotnej kresby, z motívu, ktorý dieťa považuje za najdôležitejšie, a preto ho aj náležite zväčší bez ohľadu na jeho umiestnenie na ploche papiera. Ak je motív umiestnený vyššie, potom pozadie príbehu bude znázornené na prednom pláne, bude sa približovať k pozorovateľovi sklonenému nad pozorovateľom. Bude sa približovať pozorovateľovi sklonenému nad kresbou. Napr. dieťa nakreslilo na hornú plochu papiera domček a pri ňom mamu, ktorá starostlivo hľadí do diaľky - smerom k nám, lebo až pri spodnom okraji papiera tečie rieka a v nej sa kúpu dvaja mamini šarvanci. Pretože odplávali od mamy ďaleko, sú taký maličký, že ich takmer nevidno. To znamená, že malý kresliar situoval sám seba do rozpoloženia v kresbe. V druhom prípade ide o tzv. rotačnú perspektívu. Dieťa často znázorňuje ten istý objekt z viacerých strán, spredu, zboku, zhora - ako keby sa v kresbe samo pohybovalo. Napríklad obrázok domu môže vyzerať tak, ako keby dieťa obchádzalo jeho steny a kreslilo ich jednu po druhej. O analogické úsilie ide aj pri ľubovoľnom striedaní horizontálnej a vertikálnej projekcie: dieťa sa snaží uchovať v kresbe komplexnosť individualizovaných tvarov, ktorá nemusí byť vždy postihnuteľná z jedného pozorovateľného stanoviska. Takisto dieťa rado mení zorný uhol pri prechode od kreslenia na rovný pôdorys ku kresleniu na naklonenú, šikmú základňu: potom aj na ňu budú vertikálne línie vedené kolmo. Napr. Jedným z dôsledkov koncepčného realizmu je tzv. priezračná forma, ktorá zaniká v detských kresbách na začiatku školského veku a dnes sa už pod vplyvom vyučovania na materských školách vyskytuje iba zriedkavo. Zo zákona zápornej redundancie zobrazených individualizovaných foriem vyplýva redukcia detailov týchto foriem podľa momentálnych záujmov a zvláštnej logiky dieťaťa. Z toho istého zákona vyplýva nadmerné zväčšovanie všetkého, čo dieťa považuje za významné, a naopak, radikálne zmenšovanie, až úplné vynechávanie nepodstatných vecí. Tak ako praveký človek zvýrazňoval pri soškách Venuší symboly plodnosti (steatopygia) a zanedbával napríklad ich hlavy alebo ruky, dieťa kreslí postavy ľudí a zvierat podľa toho, ako ich hodnotí. Jeho úsudok o hodnote zobrazovaných objektov podmieňuje aj ich veľkosť v určitej životnej situácii. Ďalším typickým znakom detského kreslenia je ustavičné utvrdzovanie formy, opakovanie určitých figurálnych motívov alebo dekoratívnych prvkov v pravidelnej následnosti. Opakovanie určitých figurálnych alebo dekoratívnych obrazcov má však aj inú funkciu. Dieťa nimi veľmi často pokrýva každú plochu, ktorá by inakšie zostala prázdna, ako keby sa priam bálo prázdnych miest v kresbe. Ide tu o akýsi nevedomo pociťovaný horor vacui? Všade, kde sa dieťa stretáva so zdanlivou alebo naozajstnou nekonečnosťou foriem života, kladie proti nej prehľadnosť a poriadok symetricky usporiadaných tvarov. Poslednou výraznejšou zvláštnosťou detských kresieb je častá nesúrodosť motívov, z ktorých sa skladá určitá téma. Takto približne vyzerá štrukturálny model poetiky detských kresieb. Dieťa si ho vytvára od štvrtého roku svojho života a na začiatku puberty sa tento začína rozkladať. Pokiaľ ide o využitie kresbového prejavu na psychiatrickú diagnózu, treba povedať, že na základe zistených abnormálnych znakov kresby nemožno určiť diagnózu choroby. Zistené abnormálne znaky možno využiť ako dôkaz istej poruchy, resp. dôkaz na podporu psychiatrickej diagnózy, ktorú však treba zistiť celou psychopatologickou, resp. rámovanie a kontúrovanie ako úsilie „ o dodanie reality“ v čase, keď nemocný cíti, že uniká sám sebe a že mu uniká svet. V detskej kresbe sa často typickým spôsobom prejavujú psychopatologické poruchy, napr. u neurotických detí sa intrapsychická tenzia prejavuje starostlivým až pedantným vypracovaním kresby, úzkostlivým pridržiavaním sa obsahovej a formálnej stránky zadanej témy atď. U detí s poruchami správania býva zase kresba chudobná na motívy, detaily i farby, u depresívne naladených detí býva relatívne časté používanie tmavých farieb, prevažne čiernej a hnedej. U psychotických detí býva kresba projekciou patologicky fixovaných predstáv, často je deštruktívna, pričom spravidla formálne a obsahovo nezodpovedá zadanej téme, alebo predlohe. Depresívne deti kreslia rodinu bez ľudí a kresba nemá vzťah k rodinnému prostrediu. Poukazuje takisto na agresívne motívy v kresbe, kde dieťa z konfliktného rodinného prostredia zobrazuje jednotlivé postavy v konfliktnej situácii. Šestnásť ročný masturbant kreslí zásadne a výhradne mužský pohlavný úd, dvanásť ročné dievča, ktoré zneužil vojak, kreslí muža v uniforme s pohlavným údom do polovice stehien, deväť ročný enuretik kreslí všetky figúrky uprostred kaluži, šesť ročný neurotik kreslí otca s obrovskými rukami takmer dvakrát dlhšími ako telo, dievčatko, ktoré zneurotizoval otec, čo sa rozviedol s matkou, kreslí otca dôsledne ako šaša. Deti, ktoré maľujú kone a vtáky, majú často v anamnéze túlavosť. Zvieratá z džungle alebo z lesa sú niekedy benígne. Atakujúce zvieratá. Spontánne kresby prezradia, ktoré veci dieťa upútajú najviac. Sú to kresby ľudskej postavy (45 -75%) a zvierat (23%). Keďže dieťa používa pri kresbe aj farby, treba vedieť, ktoré farby uprednostňuje v určitom veku za celkom normálnych okolností. Pri výbere farieb môže, samozrejme, hrať úlohu aj nálada a osvetlenie miestnosti pričom významné sú aj farby stien. (obr. V živote človeka majú i farby veľký význam; a to ako z hľadiska psychologického, tak i pôsobením farieb v priestore, či na oblečení. Podľa farieb, ktoré ľudia uprednostňujú, sa dá charakterizovať ich osobnosť, či momentálne rozpoloženie. Farby v priestore zase dokážu regulovať výkon či únavu. V miestnostiach tmavých farieb beží čas pomalšie, svetlé miestnosti stimulujú aktivitu. Teplé farby zohrievajú a povzbudzujú, studené ukľudňujú. Farbami môžeme komunikovať s okolím - môžeme ľudí priťahovať, alebo ich vystríhať. Vo svojej podstate ju za farbu nemôžeme považovať, pretože je neutrálna. Je farbou čistoty, nevinnosti a úprimnosti, ale i slobody a nezávislosti. Majú ju radi ľudia vyrovnaní, sebavedomí, otvorení. Je farbou mysle, stimuluje činnosť mozgu. Vyvoláva aktivitu, odolnosť voči únave. Je vhodná do pracovných priestorov, škôl a všade, kde je potrebné zvýšiť duševnú kapacitu a myšlienkovú aktivitu. Ďalej táto farba podporuje zažívanie a blahodárne pôsobí na pohybové ústrojenstvo a nervový systém. Pomáha odstraňovať duševnú únavu a je farbou zmeny. Voda nabitá žltým žiarením upokojuje vnútornosti. Žltú majú radi ľudia spontánni, plní nádejí a očakávaní. Je farba vášní a násilia, krvi a železa. Vydáva intenzívne tepelné lúče a jej účinky sú hlbšie, ale i rýchlejšie ako u iných farieb. Zohrieva našu krv a podporuje krvný obeh. Je farbou cholerickou, prudkou. Aura cholerických ľudí býva tiež červená, čo ich predurčuje k vášniam a prudkým vzplanutiam, ale i výbuchom zúrivosti. Červená farba povzbudzuje chuť k jedlu a má priaznivé účinky pri liečbe reumatizmu, anémie, či depresií. Posilňuje vôľu a pôsobí proti únave. Červenej dávajú prednosť tvoriví, sebavedomí ľudia. Majú ju radi však i násilníci a ľudia prudkej povahy; títo by sa mali ovšem červenej radšej vyhýbať, pretože stimuluje ich vášne a prudkosť. Je spojením žltej a červenej, čím sa stáva veľmi blahodárnou. Je farbou kontrolovanej vášne, pozitívnej energie, vytrvalosti. Posilňuje, ale neznepokojuje tak ako napríklad červená. Nemá nijaké škodlivé účinky a pôsobí veľmi pozitívne pri liečbe srdcových chorôb. Je farbou pôžitkov. Uprednostňujú ju ľudia, ktorí majú radi pohodlie, ľudia pokojní a spravodliví; ale i ľudia vyčerpaní a unavení životom, ktorí potrebujú oddych a kľud. Odmietajú ju ľudia, ktorí sa chcú líšiť od ostatných a ktorí odmietajú pravidlá a konvencie. Znamenajú z psychologického hľadiska duševnú alebo citovú nezrelosť. Sú farbami sentimentality. Ružovú majú radi ľudia romantickí a nepraktickí, ktorí chcú byť očarúvaní a túžia očarúvať svoje okolie. Fialovú farbu zvyknú voliť ľudia diplomatickí, zdržanliví a uzavretí, ako aj ľudia originálni a umelci...
tags: #ako #dieta #nakresli #byvola