GalériadaDeti by sa mali naučiť zvládať negatívne emócie. Ako im môžeme pomôcť my rodičia? Zdroj: Profimedia
Ak dieťa nedokáže ovládať svoje emócie, neznamená to, že je zlé. Zhoršuje to však jeho vzťahy s okolím. Ako môže pomôcť dieťaťu rodič? Ako môžeme my rodičia pomôcť deťom zvládať emócie? Sú medzi nami deti, ktoré nedokážu dostatočne ovládať emócie a impulzívne reakcie. Práve rodičia by mali pomôcť udržať ich v pohode. Pomôžete tým nielen deťom, ale aj sebe.
Ovládanie emócií alebo emocionálna kontrola je schopnosť ovládať emócie s cieľom splniť úlohy a dosiahnuť ciele. Ak pomôžeme zvládnuť dieťaťu túto potrebnú zručnosť, zlepší sa zvládanie negatívnej emócie ako sklamanie zo zlej známky. Niektoré deti zvládajú svoje emócie v pohode, iné nie. Empatia je skvelou cestou ako to zvládnuť. Rodičia a učitelia môžu povedať: „Je to pre teba ťažké, viem, že si sa pripravoval.“
Väľa detí ma problém s emóciami najmä v škole. Vyhnite sa problémovým situáciám. Neumiestňujte citlivé dieťa vedľa niekoho, kto ho neustále provokuje. Ak už dôjde ku konfliktu, odkloňte pozornosť dieťaťa na nové úlohy. Pomôžte im ovládať emócie v škole. Deti často nevedia zvládnuť emócie v kolektíve a v triede. Povzbudzujte dieťa, aby si samo odpustilo chyby. Nekarhajte dieťa, ak si nespravilo domácu úlohu včera, lebo zabudlo. Radšej sa spýtajte: „Čo môžeme spraviť, aby si nezabudol na domácu úlohu zajtra?“ Takto dieťa nedostane negatívnu spätnú väzbu, ktorá u neho vyvolá negatívne emócie ako hnev a sklamanie. Naopak dostane príležitosť zvládnuť túto situáciu v budúcnosti úspešne.
Vytvorte si 5-bodovú stupnicu pre hnev. Vytvorte si s nami túto stupnicu, ktorá dieťaťu pomôže zistiť, ako veľmi je nahnevané. Zarovno k nej pomôžte vytvoriť stratégiu zvládania každého kroku na stupnici: 1. Toto mi vôbec neprekáža. 2. Dokážem sa porozprávať. 3. Cítim, ako sa mi srdce zrýchľuje ... 10-krát sa zhlboka nadýchnem, aby som sa uvoľnil. 4. OK, už sa to na mňa valí, pravdepodobne potrebujem prestávku, aby som sa upokojil. 5. Skoro vybuchnem, takže musím na pár minút odísť do inej miestnosti.
Na zvládnutie stresových situácií môžu deťom pomôcť viaceré spôsoby: Pochvala. Nezabudnite pochváliť dieťa, ak sa dokázalo ovládnuť napriek hnevu. Ak sa nedostane do bodu 5, určite mu preukážte uznanie: „Videl som, ako sa hneváš, ale zachoval si si chladnú hlavu. Super.“
Rutina. Na zníženie napätia u dieťaťa, ako aj u nás dospelých, pomáha dostatok spánku. Dohliadnite, aby spalo aspoň 8 hodín. Únava zvyšuje pravdepodobnosť problémov s emočnou kontrolou. Taktiež si napíšte zoznam úloh na jednotlivé dni v týždni. Dodržiavanie denných rozvrhov a rutiny pomáhajú deťom lepšie regulovať svoje emócie, pretože vedia, čo majú robiť a zvládať.
Pomôžte mu prekonať strach z neúspechu. Dieťa sa často zo strachu vzdá ešte predtým, ako to vôbec vyskúša. Občas nespraví úlohu, lebo sa mu zdá ťažká. Pomôžte mu ju rozkúskovať na čiastkové úlohy ako tortu. Ak sa vaše dieťa bez snahy vzdá, keď sa mu zdá domáca úloha ťažká, naučte ho túto vetu: „Viem, že to pre mňa bude ťažké, ale budem sa snažiť ďalej. Ak sa po ťažkom úsilí zaseknem, požiadam o pomoc.“
Deti sa učia napodobňovaním. Dieťaťu môžete neustále teoreticky ponúkať stratégie zvládania emócií. Omnoho lepšie je však ukázať im, ako zvládate vy svoj hnev. Ak sa nabudúce budete na svoje dieťa hnevať, radšej ako výbuch emócii uplatnite stratégiu vedľajšej izby. Dieťaťu len povedzte: „Potrebujem ísť na pár minút do svojej spálne, aby som bola sama“, takto dáte najavo, že sa snažíte zvládať svoj hnev. K ďalším upokojujúcim stratégiám patrí objatie obľúbeného plyšáka pre škôlkara alebo počúvanie relaxačnej hudby pre školáka.
Rozprávajte sa s dieťaťom o vlastnom hneve. Pomôžte dieťaťu pochopiť hnev a možnosti zvládania hnevu. Spíšte si tabuľku s troma stĺpcami: 1) spúšťače - čo vaše dieťa rozrušuje; 2) zakázané spôsoby zvládania hnevu - to, čo nemôžete urobiť - správanie, ktoré nie je dovolené v čase rozrušenia; 3) povolené spôsoby zvládnutia hnevu - dve alebo tri stratégie zvládania (napr. nakreslite obrázok, urobte si päť minútovú prestávku a napite sa vody), ktoré mu pomôžu dostať sa z rozrušenia. Chváľte svoje dieťa, vždy keď použije jednu z povolených možností.
Negatívne emócie nie je dobré v sebe udusiť. Negativizmus a nespokojnosť dieťaťa sú pre rodičov ťažký oriešok, keďže rodič prirodzene chce, aby jeho dieťa bolo šťastné a spokojné. Zvlášť v tých časoch kedy aj my dospelí často len s ťažkosťami nachádzame zdroje naplnenia našich potrieb sa môže zdať zlá nálada a negatívny postoj k životu dieťaťa nezvládnuteľným a neriešiteľným. Preto je dôležité si uvedomiť, že nie je Vašou úlohou vyriešiť problémy Vášho dieťaťa, najmä v tínedžerskom veku. Ako na to? Základom je menej sa pýtať a viac reflektovať čo Vám dieťa hovorí.
Keď vidíte, že je nahnevaný/nahnevaná, skúste sa namiesto otázky, čo ťa nahnevalo, na čo nemusí byť práve pripravený/pripravená reflektovať pocit, ktorý vidíte. Jednoduchou oznamovacou vetou mu povedzte: „Zdá sa mi, že si nahnevaný/nahnevaná“. Tým mu dáte najavo svoj záujem a ukážete mu, že mu rozumiete bez toho, aby ste ho k čomukoľvek nútili. Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom.
Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“, „reveš ako malé decko“ nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“, „viem, že si z toho smutný“, „vidím, že sa ti to nepáči“. Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať.
Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať. MUDr. Každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo šťastné a vyrovnané. No realita je taká, že už od útleho veku deti prežívajú rôzne pocity - od radosti až po hnev, frustráciu či smútok. Často však nevedia tieto pocity pomenovať ani vyjadriť správnym spôsobom.
1. Keď sa dieťa hnevá, povie „Ja už nikdy nebudem tvoj kamarát!“, je dôležité nereagovať slovami „Neodvrávaj!“, ale skôr mu pomôcť s pochopením toho, čo cíti: „Vidím, že si nahnevaný.“
2. Deti sa učia cez hru a vizuálne podnety. Priradí k nej farebnú príšerku, ktorá vyjadruje správnu emóciu (napr. Vyberie kartičku s riešením - ako emóciu zvládnuť). Deti sa učia napodobňovaním. Chcete deťom pomôcť rozpoznať a zvládnuť ich pocity? Objavte interaktívne Kartičky - Emócie a naučte ich pracovať so svojimi emóciami hravou formou!
Zvládanie negatívnych emócií dieťaťa býva pre rodičov často veľmi náročné. Na jednej strane je ťažké vidieť, ako sa dieťa trápi a neviete mu pomôcť. Zároveň je to však skúška vašej trpezlivosti, pretože vydržať negatívne prejavy dieťaťa a sprevádzať ho nimi skutočne nie je jednoduché. Keď je dieťa smutné či vystrašené, dospelý má potrebu ho utešiť alebo ochrániť. Keď je však nahnevané, vzbudzuje to hnev aj v rodičoch. Asi najčastejšými reakciami na dieťa, ktoré smúti, bojí sa alebo sa hnevá bývajú „Neplač“, „Nemáš sa čoho báť“ či „Upokoj sa!“. Nehovoria však dieťaťu nič o tom, ako má svoju emóciu zvládnuť, ako si s ňou poradiť. Učia ho, že tieto emócie sú zlé a nemá ich cítiť.
V novorodeneckom a dojčenskom veku sa vyskytuje plač ako komunikácia nespokojnosti. Intenzívny a dlhotrvajúci plač pre malé bábätko nie je dobrý, lebo vyplavuje stresový hormón. Pokiaľ rodičia plač ignorujú, dieťa nadobúda pocit, že mu nik nepomôže. V období batoľaťa a v predškolskom veku sa dôvody smútku menia. Dieťa smúti, lebo stratilo obľúbenú hračku, alebo sa vyrovnáva so stratou či zmenami. Strachy sa tiež menia s vekom a je dôležité s dieťaťom o nich hovoriť seriózne a s empatiou.
Prvé výraznejšie prejavy hnevu sa objavujú v období vzdoru. Dieťa skúša hranice a snaží sa robiť veci samo. Hnev je prirodzenou reakciou na frustráciu a nie je dôvod mu ho zakazovať. Rodičia však majú problém prijať prejavy zlosti svojho dieťaťa a snažia sa ich potláčať. Dieťa potrebuje vidieť, že chápete jeho hnev, a zároveň mu ponúknete jasné hranice a dôsledky. Smútok, hnev a strach sú súčasťou života a je dôležité naučiť deti, ako ich zvládať čo najlepšie.
Dieťa sa postupne s vekom v sebaovládaní zlepšuje, avšak minimálne do šiestich rokov nedokáže kontrolovať svoje emócie tak, ako dospelý. Nemá zmysel s nim bojovať, lebo pokiaľ sa pustíte do boja o moc, víťazom nebude nik. Je na vás, rodičoch, aby ste vo vypätých situáciách nereagovali rovnako ako dieťa. Emocionálny koučing je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Dieťa potrebuje vedieť, že ho chápeme, a že sme s ním aj v náročných časoch.
Intervencia dospelých v zmysle popierania alebo bagatelizovania ich pocitov v nich len zvyšuje pocit bezmocnosti a strachu. Čím viac im budeme tvrdiť, že sú v poriadku, tým viac nám budú odporovať. Uprostred vnútorného napätia a tlaku, potrebuje dieťa vedieť, že sme s ním, nie že mu nerozumieme. Skúste mu napríklad povedať, že sa vám zdá, že sa naozaj veľmi bojí. Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite a počkajte, kým vlna úzkosti prejde. Deťom tiež pomôže, keď im pripomeniete pozitívne spomienky. Pri ich vyvolávaní nám pomáha najmä vďačnosť podľa vedcov.