Černobyľská jadrová katastrofa z roku 1986 sa navždy zapísala do dejín ako najväčšia v novodobej histórii. Na tento deň spomedzi všetkých nezabudne ani Ľudmila Ignatenko, vdova po hasičovi Vasilijovi, ktorý v osudnú noc 26. apríla 1986 hasil vybuchnutý štvrtý reaktor. Černobyľská havária, ktorá sa odohrala 26. apríla 1986 o 1:24 v rovnomennej jadrovej elektrárni, bola jednou z najhorších jadrových havárií v dejinách ľudstva. Táto udalosť si nevyžiadala len obete na životoch a rozsiahle zničenie, ale zanechala nezmazateľné stopy v životoch tisícov ľudí.
Mesto Pripiať, kde Ľudmila a Vasilij žili, bolo postavené spolu s Černobyľskou atómovou elektrárňou. Pred haváriou to bolo moderné a prosperujúce mesto s takmer 50 000 obyvateľmi, z ktorých väčšinu tvorili mladé rodiny. V Pripiati sa rodili deti ako na bežiacom páse, mladé rodiny sem prichádzali za vidinou lepšieho života. V atómovom meste ich čakali veľkolepé vyhliadky. Kto pracoval v elektrárni, tešil sa z mnohých výhod. Po havárii sa však Pripiať zmenil na mesto duchov. Všetci obyvatelia boli evakuovaní a mesto zostalo opustené. Dnes je Pripiať mementom černobyľskej tragédie a pripomienkou toho, aké ničivé následky môže mať jadrová energia, ak sa s ňou nezaobchádza zodpovedne.
Vasilij Ignatenko, mladý hasič z Pripjate, sa stal jedným z hrdinov Černobyľu. Spolu so svojimi kolegami sa bez váhania pustil do boja s ohňom, ktorý zachvátil štvrtý reaktor jadrovej elektrárne. Avšak, za svoje hrdinstvo zaplatil krutú daň. Po zásahu v Černobyle umieral na následky ožiarenia v nemocnici v neznesiteľných bolestiach. Vasilij Ignatenko, dvadsaťpäťročný hasič z Pripjate, bol jedným z prvých, ktorí sa dostali na miesto katastrofy o štvrtej ráno. Jeho statočný čin a obetavosť sa stali symbolom hrdinstva v tvári nepredstaviteľnej tragédie. Pre väčšinu z nich to bol posledný zásah v živote.
Láska v tieni smrti
Krátko po zabývaní sa v Pripjate spoznala svojho budúceho manžela Vasilija, ktorého si zobrala len tri roky pred tragédiou. „Stretli sme sa ešte s ďalšími priateľmi na študentských internátoch. Vasilij bol od prírody múdry, drzý a krásny,“ popísala ich prvé stretnutie. Netrvalo dlho a dvojica chystala svadbu a nie jednu. Spoločne túžili po bábätku, no pred jadrovou katastrofou Ukrajinka niekoľkokrát potratila. O to viac dúfala, že sa im s milovaným manželom čoskoro pošťastí. „Nedávno sme sa vzali, ešte sme sa držali za ruky, keď sme išli po ulici, dokonca aj keď sme išli na nákup. Vždy sme boli spolu. Hovorila som mu: Milujem ťa... Ale to som ešte nevedela, ako veľmi som ho milovala,“ spomínala v knihe Modlitba za Černobyľ.
„V elektrárni horí. Choď si ľahnúť, vrátim sa," povedal jej manžel v osudnú noc. To však netušila, že na ďalší deň ho radiácia zmení na nepoznanie. Vasilij a jeho druhovia dorazili k elektrárni ako prví a hneď začali hasiť strechu reaktora. V domnienke, že ide o obyčajný požiar, hasili tak, ako prišli, bez špeciálnej ochrany. Do ich tiel okamžite prenikali smrteľné dávky rádioaktivity, ktorá sa uvoľnila z horiaceho reaktora.
Ľudmila Ignatenko, v tom čase tehotná, ostávala po celý čas po boku svojho manžela Vasilija, napriek obrovskému riziku ožiarenia. Jej láska a oddanosť boli neotrasiteľné. V nemocnici sa o Vasilija starala, utešovala ho a snažila sa mu uľahčiť jeho utrpenie. Bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby nemyslel na smrť a na to, že jeho choroba je hrozná. „Ľúbila som ho! Ešte stále som ani nevedela, ako veľmi ho ľúbim! Veď sme sa len nedávno vzali, nestihli sme si ešte jeden druhého užiť," spomína Ľudmila. Keď sa dozvedela, že jej muža museli hospitalizovať, okamžite za ním utekala do nemocnice. V tom čase už pod srdcom nosila ich spoločné dieťa. „Nevedela som, že tým ohrozujem svoje nenarodené dieťatko. Myslela som si, že keď je vnútri vo mne, tak je v bezpečí. Nevedela som, že ho môže zabiť radiácia," hovorí Ľudmila, ktorú lekári varovali. „Nevedeli sme, čo to je, nevideli sme to, nikdy sme sa s tým nestretli."
Vasilij umrel 14 dní po výbuchu na následok silnej radiácie. „Keď naši muži umierali, chceli sme ich mať doma. Dajte nám ich, dajte nám ich, kričali sme. Nemohli sme sa s nimi ani rozlúčiť. Nedovolili nám vôbec nič,“ spomína Ľudmila. „Všetko to, čo sa stalo, doľahlo na mňa až po pohrebe, keď ma moji rodičia odviezli domov. Vtedy som si uvedomila, že to je koniec. Spala som vkuse tri dni. Nechcela som žiť."
Tragický osud dieťaťa
Nanešťastie, ani Ľudmilino dieťa nemalo šťastný osud. Dva mesiace po pohrebe Vasilija porodila dieťa, ktoré bolo na svete iba štyri dni. Dieťa po pôrode prežilo len niekoľko hodín. Ľudmila verila, že jej dcérka na seba vzala všetku radiáciu, aby ju ochránila. „Zachránila ma. Moje dievčatko ma zachránilo, vzala na seba všetku tú radiáciu. Taká maličká. Krehučká," hovorí Ľudmila.
Po smrti manžela sa Ľudmila nikdy nevydala a do hlavy si vzala jediný cieľ - porodiť zdravé dieťa. „Chcela som ho, pretože som vedela, že až potom sa budem cítiť na živá."
Kontroverzie okolo seriálu Černobyľ
Seriál Černobyľ si odniesol priaznivé kritiky aj divácke ohlasy. Mnohí diváci a kritici ocenili vernosť filmárov skutočným udalostiam a autentické zobrazenie postáv. Avšak, seriál vyvolal aj kontroverzie. Tvorca seriálu Craig Mazin si predsa len dovolil istú dávku umeleckej licencie, v mnohých ohľadoch však bol až prekvapivo presný. Existoval Vasilij Ignatenko a jeho tehotná žena? V tomto prípade sa filmári držali dobre zdokumentovaných faktov. Požiarnik Vasilij Ignatenko a jeho žena Ľudmila skutočne existovali. Ignatenko bol jeden z prvých, ktorý sa dostal na miesto katastrofy a v dôsledku ožiarenia musel byť hospitalizovaný. Jeho manželka ho navštívila aj napriek tomu, že bola tehotná. Ignatenko však napokon zomrel. Jeho manželka Ľudmila prežila, avšak jej dieťa zomrelo už po štyroch hodinách.
Ľudmila Ignatenko sa vyjadrila, že s tým, že sa stane jednou z hlavných postáv, vôbec nerátala a produkcii povolenie nedala. Tvrdí, že produkcia s ňou síce dej seriálu konzultovala, nevedela však, ako bude jej príbeh a príbeh jej manžela vykreslený. O tom, že nešlo len o spomienky a najkrutejšie momenty jej života sa stali jednou z hlavných dejových línií, sa Ľudmila dozvedela údajne až po vzhliadnutí upútaviek, ktoré bežali v televízii. V rozhovore pre stanicu BBC Ľudmila povedala, že sa s Valerijom veľmi ľúbili a tešili sa, keď sa presťahovali do Černobyľa. Keď jej redaktorka ukázala zábery zo seriálu, neudržala sa a z očí jej vyhŕkli slzy. "Vo filme bolo o mojom mužovi toľko nepravdy. Ukázali ho na nemocničnom lôžku, ako kričí od bolesti. V skutočnosti bol však veľmi pokojný. Nikdy nebol hysterický. Boli sme mladí a šťastní, nikdy sme si ani len nepomysleli, že to takto dopadne."
Ľudmila sa bráni a tvrdí, že nemala na výber, o svojho manžela sa musela postarať. Nie je zmierená ani s tým, že seriál opäť oživil záujem novinárov, ktorí jej od odvysielania seriálu neustále telefonujú a klopú na dvere. Snažia sa získať odpovede na otázky, na ktoré nemá odpovede, tvrdí totiž, že o natáčaní toho veľa nevedela. HBO a Sky sa bránia a tvrdia, že s Ľudmilou komunikovali niekoľkokrát a nikdy sa nevyjadrila, že si nepraje, aby jej príbeh a príbeh jej manžela nebol vyobrazený. „Ľudmila dostala príležitosť porozprávať v seriáli svoj životný príbeh," ohrádza sa voči jej slovám HBO.
Po odvysielaní prvých častí začali Ľudmilu diváci šikanovať, telefonovali jej, dokonca ju zastavovali aj na ulici alebo sledovali domov. Vyčítali jej, že svojmu dieťaťu nedala žiadnu šancu na prežitie. Mnohí jej začali nadávať, že svoje dieťa napriek varovaniu lekárov zabila. Situácia sa dokonca vyhrotila až natoľko, že sa musela presťahovať.
Černobylská jaderná katastrofa: Skutečný příběh...1.část Dokument CZ
Likvidátori: Hrdinovia v boji s radiáciou
Počas rokov 1986-1992 sa na likvidácii následkov černobyľskej havárie podieľalo približne 600 000 likvidátorov. Títo ľudia, často s nasadením vlastného života, odstraňovali rádioaktívne látky, stavali sarkofág nad zničeným reaktorom a zabezpečovali, aby sa radiácia nerozšírila do ďalších oblastí. Medzi likvidátorov patrili aj hasiči, vojaci, baníci, lekári a vedci. Mnohí z nich boli vystavení vysokým dávkam radiácie, čo sa negatívne prejavilo na ich zdraví. Napriek tomu s odvahou a odhodlaním plnili svoje povinnosti a zaslúžia si úctu a uznanie.
Dedičstvo Černobyľu
Černobyľská katastrofa mala obrovský dopad na životy ľudí, na životné prostredie a na celú spoločnosť. Táto udalosť nám pripomenula, aké dôležité je dbať na bezpečnosť jadrových elektrární a aké ničivé následky môže mať nezodpovedný prístup k jadrovej energii. Ľudmila Ignatenko a jej príbeh sa stali symbolom lásky, obetavosti a tragédie. Jej osud nám pripomína, že aj v tých najťažších chvíľach je dôležité zachovať si ľudskosť a nádej.
tags: #chernobyl #ludmila #a #jej #dieta